Po prvý raz od husitských vojen bojovali v našich zemepisných šírkach po boku mužov opäť aj ženy. Mnohé padli, ďalšie boli zranené. Napriek tomu sa pri výročiach karpatsko-duklianskej operácie hovorí o ich podiele na draho vykúpenom víťazstve len tak mimochodom. Akoby medzi rečou.
„Bolo ich toľko, že predstavovali slušnú posilu,“ spomínal po vojne na ženskú časť zboru generál Vilém Sacher, jeden z jeho veliteľov. „A neboli to nijaké vojandy, ako sa niekedy súdi. Zastávali miesta mužov, a čo sa týka odvahy i svedomitosti, niekedy ich dokonca prevyšovali.“
Odvtedy, čo sa na východnej hranici Slovenska zrazili dve veľké armády, nás delí už 67 rokov. Tých, čo prežili peklo v Duklianskom priesmyku a v Údolí smrti, je medzi nami ako šafranu. A zväčša im už tiahne na deviaty krížik.
Plukovník vo výslužbe Nikolaj Tegza má 89 rokov a žije v Liptovskom Mikuláši. Narodil sa pri Užhorode, na Podkarpatskej Rusi, ktorá pred vojnou patrila k Československu. K zahraničnému vojsku sa pridal v Buzuluku – v ďalekej orenburskej stepi – keď ešte iba vznikalo. Na Dukle už bol veliteľom protileteckej batérie. V minulých dňoch nám pomáhal hľadať svoje spolubojovníčky. Boli tri, žije už iba jedna.
„Všetky boli hrdinky, čo tie dokázali, to sa nedá ani slovami vyjadriť,“ opakuje Tegza. Tú jedinú žijúcu, Lýdiu Klochaňovú-Valešovú stretol naposledy pred dvoma rokmi na oslavách v Banskej Bystrici. „Keď ju pridelili k našej batérii, nemala ešte ani dvadsať rokov,“ spomína. „Dostala výcvik sanitárky, ale často obsluhovala kanón a zvládla aj ďalšie zdanlivo mužské činnosti.“
Pani Lýdia býva v Dolnom Kubíne, ale jej dcéra už v zárodku zmarila naše novinárske úmysly: „Rozhovor je vylúčený, mama nie je na tom dobre, v poslednom čase sa jej zdravotný stav výrazne zhoršil.“
Adresy ďalších príslušníčok armádneho zboru, ktoré by dnes žili na Slovensku, sa nám nepodarilo zistiť. Najbližšie, v Brne, ešte pravdepodobne žije bývala ostreľovačka z bojov pri Sokolove i na Dukle Mária Ljalková-Lastovecká.
A niekde vo vzdialenejšom zahraničí by mohla vari ešte žiť (ale už vo veľmi pokročilom veku) Malvína Friedmannová-Fantová, rodáčka z Trebišova. Bola vôbec prvou ženou vojačkou v Buzuluku. Ani s ňou sme sa však nedokázali skontaktovať.
Našťastie, existujú ich písomné spomienky a s viacerými sa stihli pozhovárať českí historici v rámci projektov Československé ženy bojujúce a Pamäť národa.
Nech sa mu lepšie zomiera
Zvlášť výrazne postavy žien – spolubojovníčok – neobišli v memoároch ani ich velitelia, ktorí už tiež nežijú. Napríklad generál Ludvík Svoboda, veliteľ zboru a neskorší československý prezident, si spomenul práve na čatárku M. Friedmannovú zo zdravotníckej hliadky. Vyznamenala sa už pri bitke o Sokolovo v marci 1943, mala vtedy 26 rokov.
Takéto hliadky, alebo ako ich muži medzi sebou volali – babské oddiely, mali na starosti najmä zber ranených a ich odnášanie z bojiska. Pri ústupe jednotky to nezriedka museli robiť uprostred krížovej paľby nepriateľa. Čatára Komínka objavila Friedmannová už v beznádejnom stave, šrapnely mu roztrhali brucho aj nohu v stehne. Bol v bezvedomí a navidomoči zomieral. Nechala ho teda tak a prenasledovaná guľkami sa na stanovisko vrátila bez plášťa.
„Kde máš plášť, Malvínka, veď je strašná zima?“ pýtal sa jej veliteľ. Spočiatku sa nechcela priznať, keď však naliehal, porozprávala, čo pred chvíľou zažila a nakoniec povedala cez slzy. „Prikryla som ho svojím plášťom, aby sa mu lepšie zomieralo…“
Friedmannová sa dostala do Sovietskeho zväzu cez Poľsko v roku 1939, podobne ako ďalšie české a slovenské politické emigrantky alebo rasovo prenasledované ženy. Najmä tie, čo boli ľavicovo orientované, zažili vzápätí životný šok, keď ich na druhej strane čakalo namiesto otvorenej náruče väzenie, rýchly súd bez obhajcu a niekoľko rokov otrockých prác v táboroch gulagu. Veď nelegálne prekročili hranice a ZSSR mal vtedy dohodu o priateľstve s Nemeckom, čiže aj s jeho spojencami!
Svoboda sa o tom vo svojich pamätiach nezmieňuje (v čase, keď vyšli, ani nemohol), Tezga už nemusí brať ohľad na nič a ide s celou pravdou von: „Mnohí z nás prišli do Buzuluku v úplne zúboženom stave, v táboroch sme pracovali 16 hodín denne a strava tomu vôbec nezodpovedala.“
Stravná dávka väzňa v uhoľných baniach vo Vorkute, kde Tezga živoril celé dva roky, pozostávala zo 14 dekagramov chleba a vodovej polievky. Mal sotva 20 rokov a 45 kilogramov, keď mu umožnili odčiniť hriech „nezvaného hosťa“ krajiny sovietov nasadením života pri jej oslobodzovaní od nemeckých okupantov.
Koncom roku 1941 vydali sovietske úrady výzvu, aby sa prihlásili všetci občania bývalej Československej republiky, ktorí chcú vstúpiť do práve sa formujúcej vojenskej jednotky. „Občania“, nie „muži“. A tak sa v Buzuluku hlásili aj ženy.
Pre mnohé bola prihláška na front vlastne jedinou priepustkou z gulagu, ináč by tam asi čoskoro zomreli. Londýnska exilová vláda bola chvíľu v rozpakoch, v československej armáde totiž ženy neslúžili. „Ale v Červenej armáde bežne slúžia,“ argumentovali tí, čo mali na starosti nábor v Buzuluku. A nakoniec súhlas dostali.
Odvodová komisia tam začala pracovať vo februári 1942 a všímala si aj vzrast uchádzačiek. Friedmannová spĺňala predpísanú normu, zatiaľ čo v prípade Matyldy Braunovej, rodáčky zo Žiliny, členovia komisie zrejme prižmúrili oči.
Nevedno, čo si pomysleli pri pohľade na Helenu Petránkovú, ktorá sa narodila a ľudovú i strednú školu vychodila v Ružomberku, aby potom v Prahe vyštudovala farmáciu. Asi však zavážili najmä jej bojové skúsenosti. Ako interbrigadistka mala za sebou už aj španielsku občiansku vojnu – odkrútila si ju ako ošetrovateľka v poľnom lazarete…
Cit z vás nevytlčie ani vojna
Tých, čo absolvovali polročný výcvik v Buzuluku a potom krst ohňom pri Sokolove, nebolo na Dukle až tak veľa (niektoré cestou cez spáleniská padli alebo z ďalších bojov ich vyradili zranenia), tvorili však tvrdé jadro personálu poľnej nemocnice a patrili medzi najlepšie sanitárky či spojárky. Navyše, mnohé z nich sa medzitým stihli vydať alebo si našli životného partnera. O to však ich postavenie bolo asi ťažšie, veď sa museli strachovať aj o manžela či milého.
Mimochodom, problém frontových lások v armádnom zbore patril počas prvých povojnových desaťročí medzi obchádzané témy. Historická a historizujúca literatúra sa mu skôr vyhýbala, nanajvýš ho iba naznačovala. Tabu prelomila v polovici 60. rokov minulého storočia – vďaka vtedajšiemu politickému odmäku – až česká vojnová veteránka Věra Tichá – po rozsiahlom štúdiu archívnych prameňov.
„Hneď v polovici februára 1942 mužom zakázali vstup do ženských ubikácií,“ napísala o pomeroch v Buzuluku, „nebolo však možné postaviť takú hrádzu, aby sa styky úplne prerušili.“
Generál Sacher sa o niečo neskôr vyjadril vtipnejšie: „Naše vojačky zostávali ženami a my sme sa na ne tak dívali. Mali svoju hrdosť i slabosti: ženskú citlivosť nevytlčie z tela ani vojna. Rovnako ako z nás mužov sa na fronte nestavali eunusi. Skôr naopak. Aj u nás vznikali prechodné lásky. Aj tu sa z vojnových mileniek stávali budúce manželky.“
V širokej verejnosti však pretrvával (a dodnes v niektorých vrstvách prežíva) názor, že do zboru vstupovali prevažne ženy a dievčatá ľahších mravov. „Áno, ľudia v nás videli ľahké ženy, slušné dievča by predsa nemohlo byť v spoločnosti toľkých mužov,“ prisvedčila Tichá pred piatimi rokmi v rozhovore s mladou českou historičkou Alenou Vitákovou. „Dokonca nás nechceli v Ostrave ani ubytovať…“
Ale kým došli v apríli 1945 až do Ostravy, museli prekonať Dukliansky priesmyk. A tam sa namiesto sľubovaných päť dní zdržali takmer päť mesiacov!
Tvrdšie ako čokoľvek na svete
Ružena Jakubovská, Anna Zichová, Libuša Mrázková. Tri mená vojačiek, ktoré padli už na začiatku bojov o Duklu, ešte pred 6. októbrom 1944. A bolo by možné pokračovať. Velitelia neskôr priznávali, že v Karpatoch zomierali alebo utrpeli ťažké zranenia najmä tie príslušníčky zboru, ktoré nedostali náležitý výcvik. Vstúpili doň iba pár mesiacov pred vojenskou operáciou, ktorú nebolo času dobre pripraviť. Lebo sa išlo na pomoc Slovenskému národnému povstaniu. A to vypuklo dosť nečakane.
V rámci mobilizácie na oslobodenom území západnej Ukrajiny do zboru vtedy prijali aj stovky volynských Češiek od Rovna, Lucka či Dubna. Ich predkovia sa tam prisťahovali v 19. storočí, aby kolonizovali vyľudnené územie. Vybudovali v novej domovine roľnícke usadlosti, celé dediny. Prišla však vojna a po rokoch okupačnej krutovlády (nacisti brutálne zavraždili 400 obyvateľov Českého Malína, ktorý nesie názov volynských Lidíc), chceli sa potomkovia vrahom pomstiť a zároveň prispieť k oslobodeniu starej vlasti. Aby potom mohli repatriovať. Lebo sa nechceli vrátiť do kolchozov.
Na Dukle však zažili niečo na spôsob konca sveta. Nič nešlo podľa pôvodného plánu. Dve východoslovenské divízie, ktoré mali Moskalenkovej armáde otvoriť bránu v Karpatoch, Nemci odzbrojili skôr, ako sa mohli pohnúť z kasární. Nepriateľ mal čas zaujať pevnú obranu, napríklad dôkladne zamínovať všetky prístupové cesty a chodníky.
Nášľapné míny boli všade, aj na najmenej očakávaných miestach, napríklad aj pod opustenými mŕtvolami nemeckých vojakov! Aj preto boli až také veľké straty medzi červenoarmejcami (85-tisíc) a príslušníkmi československého zboru (6 500).
V mestečku Miroslav neďaleko Znojma žije 90-ročný major vo výslužbe Jozef Citterberg, rodák od Zvolena. Na východnom fronte bojoval najprv v slovenskej armáde, v apríli 1944 prebehol aj s rádiostanicou na druhú stranu. Zoznámil sa tam so svojou budúcou manželkou Věrou Vetrovcovou, volynskou Češkou. V zbore generála Svobodu prešli spolu duklianskym peklom. Žena bola zdravotníčka, pred štyrmi rokmi zomrela. Iba manželovi prezradila, čo všetko v horách zažila: „Tých zranených a dokaličených po výbuchoch mín bolo toľko, že ich nestačili operovať. V jednej opustenej chalupe v nejakej osade pri hraniciach ich kládli na stôl a ona im pílkou tie hnáty odrezávala. Hádzali ich do takého kumbálku. A my, moji vojaci, sme sa tam na druhú noc presťahovali. A prespali na tých hnátoch, mysleli sme si, že sú to vetvy zo stromu, v noci to nerozoznáš…“
Podobnú skúsenosť mali ďalšie zdravotníčky zboru, Slovenka Helena Murčáková i Češka Irena Malínska. Ich svedectvá možno nájsť na serveri Českého rozhlasu v sekcii Paměť národa. Bez okamžitej amputácie gangrénou postihnutých končatín hrozila nešťastným vojakom istá smrť. Lekári však denný prísun stoviek zranených jednoducho nezvládali. A tak aj ťažké chirurgické zákroky museli v poľných podmienkach robiť niekedy mladé ošetrovateľky z rýchlokurzov.
Ako to mohli dokázať a ako dokázali s tým tak dlho žiť? Gogoľ mal asi pravdu, keď napísal: „Sú prípady, keď žena, svojou povahou akokoľvek slabá a bezmocná, stáva sa v porovnaní s mužom tvrdšia ako muž, ba ako čokoľvek na svete.“