Básnik o podlomenom zdraví hovoril už pred niekoľkými rokmi, aj k jubileu si prial „byť zdravší.“ Na verejnosti sa často neobjavoval, vlani však na svoje narodeniny 10. decembra prišiel na seminár o svojom diele, kde ho čakalo medzinárodné publikum. O deň neskôr osobne prevzal medzinárodnú Cenu Crane Summit za poéziu 2008. Pred niekoľkými dňami ho tiež ocenili vysokým štátnym vyznamenaním.
Rúfus patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenskej poézie. Narodil sa 10. decembra 1928 v Závažnej Porube na Liptove. Vyštudoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v rokoch 1952–1989 prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. Dva roky (1971–1972) pôsobil na univerzite v Neapole. Od roku 1990 žil na dôchodku v Bratislave.
Diela Milana Rúfusa vyšli v 20 svetových jazykoch – v angličtine, bulharčine, češtine, francúzštine, maďarčine, nemčine, nórčine, poľštine, ruštine, taliančine a ďalších. Je viacnásobným kandidátom na udelenie Nobelovej ceny za literatúru.
Prvé básne publikoval v časopisoch Prameň, Nový rod, Mladá tvorba a Borba. Debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme, ktorá znamenala výrazný posun dobového chápania poézie. Najväčší úspech dosiahli jeho Modlitbičky, ktoré vychádzajú na Slovensku až v stotisícových nákladoch.
Jeho tvorbu ovplyvnil symbolizmus, mal silné sociálne cítenie a nechal sa inšpirovať i dielom fotografa M. Martinčeka. Inšpiroval sa slovenskou ľudovou slovesnosťou a dielami viacerých slovenských maliarov. Okrem tvorby pre dospelých sa venoval tiež písaniu kníh pre deti a mládež. Tvorbou patrí k najvýraznejším básnickým zjavom.
Predstavil sa ako básnik s autonómnym pohľadom na životné a morálne hodnoty ľudského konania, na lásku, pravdu, krásu, utrpenie i tragiku človeka i sveta druhej polovice 20. storočia. Veľmi vnímavo a citlivo hľadá zmysel a podstatu ľudského života. Hlboko načrel do jeho starostí, bolestí, neistôt, radosti, šťastia i vzdoru. Je to poézia vysokých ideových, morálnych a estetických hodnôt zakotvená v mnohorozmernom priestore ľudského sveta.
To podstatné je mlčanie, povedal Rúfus – básnik ticha
Rúfus vo svojich básňach oslovoval čitateľov jednoduchosťou a pokorou, s akou písal o večných témach – pravde, kráse, domove, láske. „Poézia nemusí nič. Okrem toho, aby bola poéziou,“ povedal raz.
A čo pre neho bola báseň? „Položiť na stôl presné ako chlieb / alebo voda. Alebo / medzi dva prsty soli. To je báseň,“ napísal v básni Čo je báseň.
Medzi najpôsobivejšie diela Rúfusa, pre ktorého bola metafora „stavebným princípom básne“, patrí básnická zbierka Óda na radosť z roku 1981, v ktorej okrem iného napísal: „To podstatné je mlčanie.“
Rúfus predstavoval pre Slovákov veľkú prirodzenú morálnu autoritu, vždy sa vyjadroval k veciam verejným. Odsudzoval napríklad zbrojenie a nešetrný prístup človeka k prírode. Bol nositeľom celého radu ocenení.
Bol tiež významným esejistom. V textoch Život básne a báseň života či O literatúre písal o poézii alebo o svojom vzťahu k umeniu, človeku či národu. V eseji Štyri epištoly k ľuďom zase písal o svojom vzťahu k bohu, pričom viera pre neho bola stálou inšpiráciou.
Známa je tiež Biblia z roku 1998, ktorú ilustroval Vincent Hložník a do ktorej Rúfus napísal prológ a urobil výber zo Starého zákona. Okrem toho Rúfus prekladal diela českých, ruských či severských autorov, majstrovsky prebásnil aj tvorbu klasika kubánskej literatúry Josého Martího.
