Štyri desaťročia ho zatajovali, v šesťzväzkovej Encyklopédii Slovenska o ňom nie je ani riadok. No aj v poslednom období sa málokedy spomína. Pritom sa zaslúžil o to, že po prvej svetovej vojne Slovensko obhájilo svoje južné hranice a že tu vyrástla moderná armáda, ktorá sa odvážne postavila proti nacistickým okupantom.
Pred 80 rokmi prezident Tomáš G. Masaryk povýšil Šnejdárka do najvyššej vojenskej hodnosti – na armádneho generála. Čoskoro nato ho vymenovali za krajinského vojenského veliteľa v Bratislave a veľa nechýbalo, aby sa stal v hektickom období náčelníkom generálneho štábu Československej armády.
Od začiatku muž činu
Zamladi sa Josef Šnejdárek správal ako búrlivák. Nikomu sa nedoprosoval, no v rozhodujúcej chvíli nesklamal. Musel sa totiž spoliehať sám na seba. Matka mu zomrela, keď mal pol druha roka. Otec to neuniesol, predal všetok majetok, zaviedol syna k starým rodičom a vydal sa do sveta. Najviac sa zdržiaval na nepokojnom Balkáne.
Josef zdedil po otcovi túlavé topánky. Ako trinásťročný si zaumienil, že sa stane tureckým bojovníkom – pašom. Ušiel z domu s niekoľkými mapami zo školského atlasu. Keď sa mu minula hŕstka našetrených peňazí, jeho púť do Carihradu sa skončila v Terste, kam po mladého odvážlivca prišiel strýko. Malo to dohru – prchkého chlapca vylúčili z gymnázia.
Aby sa podučil disciplíne, príbuzní ho prezieravo dali do pražskej školy kadetov. Patril medzi najlepších žiakov, vynikal najmä v šerme, na hodinách taktiky, vojenských dejín a spoločenských vied. Pri návšteve Františka Jozefa I. vedenie školy poverilo Šnejdárka, aby cisárovi hlásil nástup kadetky. S rakúskym mocnárom zotrval v neformálnom rozhovore.
Úspešného absolventa pridelili k prominentnému pluku v Budapešti, po povýšení na poručíka ho prevelili do Tirolska. Turecké dobrodružstvo však malo svoje pokračovanie. Pretože nepil, nehral karty a s kamarátmi v rovnošate nevymetával vinárne, jednotvárny život v innsbruckých kasárňach ho nudil. A tak sa vybral na dovolenku k Iónskemu moru: ponúkol svoje služby osmanskému veliteľovi Prevezzy, prístavného mesta obkľúčeného gréckym vojskom.
Dobrovoľník z Moravy vyviedol prieskumné hliadky, podieľal sa na odrážaní útokov Grékov, no znepriatelené strany uzavreli mier a budúceho generála po návrate do Rakúska „na vlastnú žiadosť“ penzionovali. Znovu sa vydal na potulky po severnej Afrike, dostal sa až do Guiney. Keď po dvoch rokoch dočerpal matkino dedičstvo, prihlásil sa do Cudzineckej légie ako radový vojak. Zamlčal, že už absolvoval kadetskú školu. Chcel začať od piky.
Vojenská kariéra
Po siedmich rokoch strávených zväčša v sedle a v ustavičných šarvátkach s beduínskymi kmeňmi v saharských púšťach a v skalnatom Atlase sa dostal do jednoročného intenzívneho dôstojníckeho kurzu v Saint-Maixent. Získal – po druhý raz – hodnosť poručíka. Ako príslušník francúzskych koloniálnych jednotiek sa zúčastnil na vojenských výpravách do Maroka.
Keď vypukla prvá svetová vojna, dobrovoľne sa prihlásil na francúzsko-nemecký front. Absolvoval ťažké boje na Aisne, Marne, pri Arrase, Somme a Chemin-des-Dames, kde ho viackrát zranili. Nadviazal kontakty so zahraničným odbojom na čele s Masarykom, podieľal sa na formovaní légií z českých i slovenských zajatcov v západnej Európe, radil Milanovi R. Štefánikovi vo vojenských záležitostiach.
V slobodnej vlasti sa Šnejdárek ocitol až po vyše dvadsiatich rokoch začiatkom januára 1919. Vzápätí ho minister obrany ustanovil do funkcie veliteľa vojenského inšpektorátu v Moravskej Ostrave. Na tom by nebolo nič mimoriadne, keby sa tam neschyľovalo ku krvavému konfliktu.
Tešínske Sliezsko sa už začiatkom 14. storočia stalo súčasťou Českej koruny, ale aj tak v ňom po 500 rokoch prevládalo (popri českom a nemeckom) poľské obyvateľstvo. Kým Praha požadovala obnovenie hraníc na historickom základe, Varšava nástojila na rozdelení sporného územia podľa etnickej príslušnosti, a preto bývalé kniežatstvo nechala vojensky obsadiť. V skutočnosti išlo obom o ostravsko-karvinskú uhoľnú panvu a o kontrolu strategicky dôležitej košicko-bohumínskej železničnej magistrály.
Pražská vláda sa rozhodla pre ozbrojenú protiakciu. Operujúcej armáde velil Šnejdárek. Napriek tomu, že mu za to ako dôstojníkovi armády Francúzskej republiky, ktorá bola spojencom Poľska, hrozil vojenský tribunál. Po neúspešných rokovaniach s generálom Franciszkom Xaverom Latinikom vydal 21. januára rozkaz na začatie bojov. Počas týždňa donútil poľské oddiely, aby opustili v podstate celé Tešínsko. Ďalší postup čs. vojska cez rieku Vislu zastavil až nátlak z Paríža, odkiaľ požadovali, aby si znepriatelené strany sadli za rokovací stôl.
Napriek tomu, že sa Šnejdárek vyhýbal útokom na civilné objekty a osoby, protičeská propaganda v Poľsku z neho vyrobila krvilačné monštrum. Prirovnávali ho Waligurovi, ktorý v ľudových rozprávkach požiera deti.
Z Tešínska na Slovensko
Napokon sa spor skončil kompromisom, Tešín je doteraz rozpoltený. Územné požiadavky Varšavy boli utlmené na úkor hornej Oravy a severného Spiša, ktoré síce odnepamäti patrili k Uhorska, no v roku 1920 ich pričlenili k Poľsku.
To sa už dialo mimo Šnejdárka, ktorého medzitým poslali hasiť oheň na juh stredného Slovenska. Maďarskí červenoarmejci pod zástavou proletárskeho internacionalizmu hodlali obnoviť veľké Uhorsko. Šnejdárek prevzal 5. júna 1919 velenie nad rozkladajúcou sa pešou divíziou. Rozutekaných vojakov doslova pozbieral po poliach a lesoch, demoralizované šarže degradoval.
Šnejdárkove jednotky 10. júna oslobodili Banskú Štiavnicu, o tri dni pri Badíne zastavili protiofenzívu Maďarov a postupne vyčistili celú oblasť od Zvolena až po Lučenec, Levice, Krupinu, Tisovec a Rimavské Brezovo. Armáda Bélu Kúna musela ustúpiť za demarkačnú čiaru. K neformálnemu čestnému titulu Osloboditeľ Tešínska pribudol Šnejdárkovi ďalší – Záchranca Slovenska.
Počas bojov sa Šnejdárek uchýlil ku psychologickej ľsti. Vojakom z pražských Vršovíc dal začierniť tváre a ruky, na hlavu im nasadili biele turbany. Cestovali vlakom po Slovensku a počas zastávok na staniciach robili veľký hluk svojou „senegalčinou“. Presnejšie hatlaninou, pričom v každej vete používali slovo Senegal.
Maďarskí špióni to s patričným dramatickým zveličením hlásili do Budapešti. Tam usúdili, že Francúzi poslali na pomoc Československu senegalské pluky. Vyvolalo to zdesenú šuškandu. Keď pri Hrone šnejdárkovci obkľúčili maďarský oddiel, jeho príslušníci v panike skákali do vody, hoci zväčša boli neplavci. Keď ich legionári zachraňovali, priznali sa, že sa chceli radšej utopiť v rieke, akoby ich mali zjesť ľudožrúti z Afriky.
Ledva na Slovensku utíchli boje, Šnejdárka povýšili na veliteľa Veľkej Prahy. Nešlo o teplé miestečko za zásluhy. Jeho úlohou bolo urobiť poriadok s anarchiou v kasárňach, kde zabudli, čo je to vojenská disciplína.
Počas mobilizácie v roku 1921, keď sa rakúsky excisár Karol I. (a posledný) pokúšal o návrat na uhorský trón, mal Šnejdárek na starosti obranný úsek pozdĺž Dunaja. Neskôr stál na čele armády pre východné Slovensko a Podkarpatskú Rus, v rokoch 1932 až 1935 bol krajinským vojenským veliteľom v Bratislave.
Po nástupe Hitlera k moci Šnejdárkovi intuícia našepkala, že v blízkosti hlavného mesta Slovenska na hraniciach s Rakúskom treba vybudovať bunkre. Tvrdohlavý generál to urobil svojvoľne, v rozpore s medzinárodnou dohodou. Vývoj udalostí mu však dal za pravdu. Keď führer začal rečniť o zjednotení všetkých Nemcov, aj tých z Rakúska a Sudet, odštartovalo sa stavanie opevnení takmer po celej hranici ČSR. Deväť netradičných pevnôstok, tzv. šnejdárkov, dodnes stojí na južnom predmestí Bratislavy.
Milovaný a nenávidený
Radoví vojaci Šnejdárka milovali. Poukazujú na to príhody z frontov svetovej vojny, z bojov na južnom Slovensku, ale aj z jeho pôsobenia v mieri, keď sa angažoval aj v práci s mládežou v skautingu. Pre svoje sebavedomie a ráznosť mával však časté nezhody s nadriadenými. Po vymenovaní košického rivala Ludvíka Krejčího za náčelníka generálneho štábu Čs. armády, stal sa terčom jeho ostrej, neobjektívnej kritiky. Generál Krejčí ho chcel dať silou-mocou predčasne penzionovať.
Celá záležitosť prerástla do verejného škandálu. Poslanci, novinári a vojaci, ktorí pod ním slúžili, sa Šnejdárka jednoznačne zastali. Spor v armádnej špičke musel riešiť prezident Masaryk. Kompromisom. Na základe dohody Šnejdárek po dovŕšení 60 rokov odišiel do dôchodku. Keď však nacistické Nemecko začalo bezprostredne ohrozovať republiku, požiadal o reaktivizáciu. Stal sa veliteľom dobrovoľníckych Národných streleckých gárd.
S mníchovskou kapituláciou sa nikdy nezmieril. Po likvidácii Československa emigroval do Francúzska. Tam po vypuknutí 2. svetovej vojny znovu ponúkol svoje životné skúsenosti zahraničnému odboju. Skorý pád Paríža ho však donútil k odchodu do Casablanky.
Udržiaval písomné kontakty s Benešovou exilovou vládou. Mrzelo ho, že sa pre svoj vek a zdravotný stav už nemôže plne zapojiť do aktívneho zápasu. V roku 1945 sa s nadšením pripravoval na návrat do vlasti, no päť dní po skončení vojny v Európe zomrel. Poslednú žiadosť mu splnili až po polstoročí, keď jeho telesné pozostatky spolu s manželkinými previezli z Maroka do rodinnej hrobky v Napajedlách.
Pamätná tabuľa vo Zvolene
Nadporučík pluku alžírskych strelcov Josef Šnejdárek sa 4. júna 1912 oženil s Cathérine de Constantin, dcérou zámožného francúzskeho veľkostatkára. Zoznámili sa v prístavnom meste Oran (dnes Vahran), kde bola jeho jednotka dislokovaná. Keď pravidelne prechádzal na čele Arabov pozdĺž múra ovocného sadu do Pevnosti sv. Terézie, padol mladej slečne do oka, vždy mu hádzala pomaranče.
Cathérine ho po celý zvyšok života verne sprevádzala (zomrela mesiac pred ním, v apríli 1945). Keď to vojnová situácia dovoľovala, stála po jeho boku. A keď nie, tiež nestrácala odvahu. Raz sa im v Orane vlámali do vily dvaja ozbrojení lupiči. Žena bola sama doma s maličkou dcérou Mirriam (Máriou). Bála sa o dieťa, a tak oboch ľstivých Arabov zastrelila.
Počas bojov proti maďarským boľševikom v lete 1919 ubytovali Šnejdárka i so štábom v dome známej bryndziarskej rodiny Wittmannovcov na hlavnom námestí Zvolena. Iste netušil, že o pätnásť rokov sa jeho dcéra vydá za syna hostiteľa.
Vojtech Wittmann výrazne pozdvihol úroveň mliekarenskej výroby na Slovensku. Rodinnú továreň na bryndzu a syry založil v roku 1891 jeho otec Ignác, spolužiak Vavra Šrobára na piaristickom gymnáziu v Ružomberku. Firma I. Wittmann a syn medzi dvoma svetovými vojnami bola najväčšou a najmodernejšou svojho druhu v ČSR.
Za slovenského štátu ľudáci podnik arizovali (dvoch Vojtechových súrodencov i s rodinami povraždili), po februári 1948 prišiel Wittmann druhý raz o majetok. Napriek tomu, že sa ako sociálny demokrat podieľal na príprave SNP a v jeho dome 28. augusta 1944 zasadal Revolučný národný výbor. V takejto situácii rodina emigrovala najprv k Máriinmu bratovi Josefovi Jiřímu Šnejdárkovi do Casablanky a potom do Kanady.
Návratu do starej vlasti sa v roku 1990 dožila Vojtechova dcéra Katarína (dostala meno po starej mame). Po dlhoročných ťahaniciach sa jej podarilo reštituovať dom vo Zvolene i časť výrobných budov. Katarína Wittmannnová dodnes podporuje rozličné aktivity na podporu rozvoja mesta pod Pustým hradom. Zaslúžila sa aj o to, že v júni 2009 na priečelí rodinného domu slávnostne odhalili tabuľu ako spomienku na jej starého otca.
Josef Jiří Šnejdárek
- Narodil sa 2. apríla 1875 v rodine mlynára v mestečku Napajedla pri Zlíne.
- Po absolvovaní pražskej školy pozemného vojska (1891 – 1895) ho prevelili do Budapešti a následne do Innsbrucku.
- Po 17 rokoch pôsobenia v radoch Cudzineckej légie na severe Afriky nastúpil do dôstojníckeho kurzu, ktorý v roku 1906 skončil s hodnosťou poručík a s francúzskym občianstvom.
- Počas 1. svetovej vojny bojoval na západnom fronte a podieľal sa na formovaní čs. zahraničných légií.
- Od roku 1920 pôsobil ako veliteľ divízií v Trnave, Olomouci a Košiciach.
- 23. júna 1926 získal občianstvo ČSR.
- Od decembra 1932 do júla 1935 bol krajinský veliteľ Čs. armády v Bratislave, kde žil ako dôchodca do 1. júna 1939.
- Zomrel 13. mája 1945 v Casablanke (Maroko).
- Šnejdárek odslúžil v uniforme 43 rokov. Zúčastnil sa na 17 veľkých vojenských operáciách. Pri nich utrpel 40 zranení (prišiel aj o oko) a získal dve desiatky radov a vyznamenaní.