Ľútosť mohla Tisovi zachrániť život

Po 60 rokoch to tvrdí generál Anton Rašla, jediný žijúci aktér v procese s bývalým prezidentom Jozefom Tisom. Tu si pripadám ako vo väzení, hovorí Anton Rašla, jeden z troch obžalobcov v procese s tromi hlavnými delikventmi pred Národným súdom v apríli 1947.

13.04.2007 07:00
Jozef Tiso Foto:
Proces s Jozefom Tisom trval necelých päť mesiacov.
debata

„Väzením“ je terasa jeho rodinného domu – od záhrady ju delia hrubé mreže. Spomíname na iných väzňov a na udalosti staré 60 rokov. Rašla mal vtedy 35 rokov a v Justičnom paláci čítal záverečnú reč obžaloby. „Tiso sa nepriznal a neoľutoval. Niet u Tisu poľahčujúcich okolností,“ zdôraznil Rašla. A navrhol trest smrti, ktorý sa vykoná povrazom.

Tiso mal byť radšej ticho

Postupoval by však rovnako aj dnes, keby mohol vrátiť čas o šesť desaťročí späť? „V tej dobe a za daných okolností určite áno,“ odpovedá. Neskrýva, že Národný súd bol vlastne revolučným tribunálom „na zúčtovanie s predstaviteľmi fašistického režimu“. A že v tomto zmysle bol proces s exprezidentom slovenského vojnového štátu Tisom „pokračovaním a symbolickým zavŕšením Slovenského národného povstania“.

Sám Rašla bol v čase Povstania poslancom Slovenskej národnej rady. Zo 41-členného zboru žije už len on. Zároveň zastával funkciu prokurátora povstaleckej armády. Po ústupe jej zvyškov do hôr sa venoval spravodajskej činnosti. Neskôr, už na oslobodenom území, bol zástupcom povereníka pre vojenské otázky. Aby po oslobodení celej republiky od nacistov pôsobil začas aj v hlavnom štábe ministerstva národnej obrany. Ale už o pol roka sa vrátil z Prahy do Bratislavy a pustil sa do prípravy obžaloby. Boli na to traja, okrem neho Ľudovít Rigan ako vedúci a Juraj Šujan, ktorý sa sústredil na činnosť Tisovej štátostrany. Rašla mal na starosti účasť obžalovaných na vedení vojny proti štátom protihitlerovskej koalície. A na potlačení Slovenského národného povstania.

„Najsilnejšou stránkou obžaloby a najslabšou obhajoby bola kauza zrady za Slovenského národného povstania.“ Verejne to priznal Tisov obhajca Ernest Žabkay, ktorý už nežije, krátko po novembri 1989. Rašla je dodnes presvedčený, že Tiso si pred súdom najviac priťažil tým, že ani slovkom neoľutoval skutky spáchané po potlačení Povstania. Vyznamenávanie hitlerovských hrdlorezov, jeho nečinné prizeranie sa vyčíňaniu zvláštnych kománd. „To bol najväčší rozdiel v správaní Macha a Tisu,“ dodáva. Mach si zrejme aj vďaka tomu zachránil život. Exprezident podľa Rašlu tvrdošijne zapieral nielen spáchanie, ale vôbec existenciu skutkov, ktoré boli zjavné a boli podložené i vecnými dôkazmi.

Súd mal napríklad k dispozícii oficiálnu písomnú správu zástupcu Vatikánu pri slovenskej vláde Giuseppe Burziu o tom, ako sa pokúšal intervenovať za zatknutých Židov a iných občanov koncom septembra 1944. Agenti gestapa vtedy pozatýkali a týrali približne 2 000 osôb, vtrhli aj do niektorých kláštorov a hľadali tam Židov. „Nenašiel som u prezidenta republiky žiadne porozumenie, ba ani jedného slova súcitu pre prenasledovaných. On vidí v Židoch príčinu všetkého zla a obraňuje zásahy Nemcov proti Židom ako nanútené najvyššími požiadavkami vojny,“ informoval pápeža nuncius Burzia.

Tiso sa v krajnom prípade vyhováral, že sa na vec nepamätá. A to aj v prípade, keď jeho vlastnoručný podpis bol na kompromitujúcej listine. „Žabkay mi neskôr rozprával, aký bol zo svojho mandanta nešťastný, ako ho stále prosil, aby bol radšej ticho a nezväzoval ruky tým, ktorí sľúbili zachrániť Tisovi život,“ rozpráva Rašla. Už vtedy sa šepkalo o tajnej dohode medzi demokratmi a umiernenými katolíkmi, podľa ktorej mal predseda Slovenskej národnej rady Jozef Lettrich zariadiť Tisovi v Prahe milosť u Edvarda Beneša, vtedajšieho česko-slovenského prezidenta.

Anonymovia sa vyhrážajú

Po nedávnom návrate z nemocničného pobytu domov sa 95-ročný generál Rašla akosi rýchlejšie unaví a zavše si aj zdriemne v kolieskovom kresle. Prejavuje sa pokročilý vek, ale aj následky opakovaného mučenia vyšetrovateľmi Štátnej bezpečnosti pred 55 rokmi. Rašlu vtedy stíhali ako velezradcu, titoistu i buržoázneho nacionalistu. V monsterprocese ho neskôr odsúdili na doživotie a v leopoldovskej väznici sa ocitol spoločne s Machom. Pauzy v rozhovore ochotne vypĺňa generálova manželka Irena Rašlová. Ukazuje nám výhražné anonymné listy od Tisových stúpencov. „Stále píšu, že Tisu odsúdil na smrť Rašla, nedokážu rozlíšiť ani sudcu od prokurátora,“ sťažuje sa pani Irena. Ešte horšie bývajú anonymné telefonáty. „Najnovšie im odpovedám nemecky alebo francúzsky, väčšinou ich to rýchlo omrzí,“ smeje sa.

Tiež si zaspomína na proces s Tisom a Machom. „Bola som sa tam pozrieť iba raz, a nemala som z toho dobrý pocit.“ Videla tam sedieť utrápenú Machovu ženu s deťmi. Súd práve vypočúval bývalého ministra vnútra Macha. „Nevyzeral dobre, veľmi schudol, na druhý deň som mu poslala po manželovi nejaké jedlo,“ rozpráva pani Irena. Keď Macha v roku 1968 prepustili predčasne na amnestiu, ozval sa jej telefonicky a poďakoval za ten balíček. Dojalo ju to. „Ľudí nemožno deliť na dobrých a zlých, v každom sa nájde dobro i zlo a len od okolností závisí, čo sa kedy prejaví,“ uzavrie bývalá učiteľka.

Chcel sa stať mučeníkom?

Bola to výnimočná udalosť – v katolíckej krajine súdili katolíckeho kňaza, ktorý bol donedávna hlavou štátu. Odsúdia ho na smrť, ale dostane milosť, predpokladali pozorovatelia tohto procesu. V opačnom prípade sa predpokladali masové protesty a nepokoje. Tiso mal aj pol druha roka po vojne početných stúpencov doma i v zahraničí. Očakávali sa silné intervencie z Vatikánu. Písal sa 15. apríl 1947 a súd pod predsedníctvom Ivana Daxnera vyniesol rozsudok: smrť.

„Súd sa riadil nariadením národnej rady a to jednoducho inú možnosť nepripúšťalo,“ tvrdí Rašla, ktorý si medzitým oddýchol. Spomína podobné rozhodnutia retribučných súdov nad kolaborantmi s Hitlerom v iných európskych krajinách. Francúzska vláda sa nerozpakovala postaviť pred súd bývalého šéfa „vlády vo Vichy“, inak národného hrdinu z prvej svetovej vojny, víťaza od Verdunu maršala Philippe Pétaina. A súd nad ním vyriekol ortieľ smrti. Lenže nepopravili ho. Súd zmenil 88-ročnému starcovi trest smrti na doživotie po zákroku vtedajšieho predsedu francúzskej vlády generála Charlesa de Gaulla. Ten pri Verdune bojoval pod Pétainovým velením.

Beneš čakal na vyjadrenie predsedníctva Slovenskej národnej rady, kde demokrati mali prevahu nad komunistami v pomere 3 : 2. Ale vedenie národnej rady žiadosť o milosť ani nezamietlo, ani neodporučilo. „Keby bol Tiso vystúpil aspoň jedným kajúcim slovom v závere hlavného pojednávania, stanovisko národnej rady k udeleniu milosti by vyznelo priaznivo,“ myslí si Rašla. A opakuje svoju známu teóriu: Tiso hral vabank, chcel byť popravený, aby sa stal národným mučeníkom. Vo väzení by sa naň rýchlo zabudlo.

Ale bolo to naozaj tak? Dosť na tom, že Beneš milosť neudelil a Tisa o tri dni popravili.


Napíšte nám svoj názor prostredníctvom novej služby na tema.pravda.sk – Čo si myslíte o procese a poprave prezidenta Jozefa Tisa?Niektoré z názorov sa môžu dostať aj do papierového vydania Pravdy.


debata chyba