„Dubček bol slušný človek a túto kultúru slušnosti vnášal aj do politiky, za čo musel tvrdo platiť,“ myslí si jeho dlhoročný priateľ, historik Ivan Laluha. Dnes Dubčekovi nevedia niektorí politici zabudnúť, že bol aj prvým tajomníkom komunistickej strany. Pred 40 rokmi sa však systém nedal meniť ináč ako zvnútra KSČ a z jej najvyššej pozície, pripomína Laluha. Navyše, mohol sa meniť len metódou pozvoľných krokov. Preto si Dubček počínal obozretne, razil heslo postupných reforiem, výhrady proti teórii a praxi reálneho socializmu vyslovoval „tlmeným hlasom“, čo bol jeho obľúbený výraz. Keď však nadišla chvíľa rozuzlenia, vedel sa aj zaťať a byť tvrdohlavý. V polovici 60. rokov sa napríklad razantne postavil za rehabilitáciu obetí gottwaldovských represálií a za ich návrat do občianskeho i politického života.
Hovorí docent Jozef Zrak, v roku 1968 šéf bratislavskej straníckej organizácie, neskôr označený za pravicového oportunistu a vylúčený z KSČ. „Vďaka Dubčekovi mala Pražská jar svoje bratislavské predjarie, už o štyri roky skôr sa tu začalo otvorenejšie hovoriť o rôznych neduhoch a zvrátenostiach spoločenského života i ekonomiky, ale aj o bielych miestach v našich dejinách.“
Dubček nebol veľký rečník, ale o čo menej oslňoval na tribúnach, o to úspešnejšie pracoval v politickom zákulisí. Čarom osobnosti dokázal zapôsobiť nielen na davy, ale aj na mnohých politikov. Svojho času si takto naklonil Chruščova, a to mu tiež možno pomáhalo na ceste hore. A v súťaži s Antonínom Novotným o najvyšší post v strane získal v rozhodujúcej chvíli – v decembri 1967 – podporu jeho pravej ruky, šéfideológa strany Jiřího Hendrycha.
Z budovy, kde v súčasnosti sídli české ministerstvo dopravy, potom 46-ročný Dubček riadil proces, ktorý predznamenal, a v mnohom aj pripomínal, Gorbačovovu perestrojku. Dubčekov pražský spolupútnik, dnes už nebohý Bohumil Šimon, o tom v rozhovore pre Pravdu povedal: „Ľudia sa zrazu prestali báť donášania do tohto baraku, čiže na ÚV. Dubčeka ani trochu nezaujímali klebety zo sekretariátu, mohlo sa diskutovať – to všetko za Novotného neprichádzalo do úvahy. Dubček bol tolerantný, arogancia moci mu bola cudzia.“
V porovnaní s Gorbačovom mal však reformátor na sklonku 60. rokov v malom Československu oveľa prísnejšie limity. Zahraničnopolitická orientácia štátu sa nesmela meniť, pluralita politického systému sa vylučovala, súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov sa nepripúšťalo. Aj tak to bol podľa pamätníkov veľkolepý pokus poľudštiť „reálsocializmus“. Skončil však pod pásmi spojeneckých tankov.
Takmer dvadsať rokov žil potom Dubček vo vnútornom exile, každý jeho krok sledovala osobitná jednotka ŠtB. „Ak sa oslobodzujúci pokus skončí neúspechom a má za následok tuhší útlak ako predtým, vybíja sa horkosť z porážky na protagonistoch tohto pokusu,“ postrehol Eduard Goldstücker, jeden z vedúcich intelektuálov Pražskej jari. A tak niektorí dodnes zazlievajú Dubčekovi údajnú dôverčivosť až naivitu alebo „aspoň“ politický romantizmus. Dubček poznal pridobre totalitný režim a vedel, čo si môže dovoliť, namietajú jeho stúpenci. Písal listy straníckej vrchnosti, v ktorých opakovane upozorňoval, že všetko sa jej raz môže vrátiť.
Dočkal sa slobody, ľud volal „Dubček na Hrad“, ale zamatovú revolúciu už usmerňovali iné sily, pre ktorých Pražská jar bola navždy prekonanou etapou. „Pokúsil som sa o dvadsať rokov skôr reformovať to, čo sa o dvadsať rokov neskôr už reformovať nedalo,“ smutne skonštatoval 70-ročný Dubček takmer na konci svojej životnej cesty. Umožnili mu vrátiť sa len tam, odkiaľ bol z vysokej politiky kedysi „odídený“ – do predsedníckeho kresla federálneho parlamentu. O dva roky nasledovala autonehoda a smrť, dodnes opradená rúškom tajomstva.
Siedmeho novembra 1992 priniesli všetky významnejšie svetové médiá správu o úmrtí „najpopulárnejšieho Čechoslováka 20. storočia“ ako svoju najdôležitejšiu informáciu. Nezabudli pripomenúť, že zároveň s Dubčekom zomrela aj česko-slovenská federácia. Nasledoval pohreb, ktorý britský denník Guardian označil za „niečo ako štátny pohreb“. Posledná rozlúčka s Dubčekom na letisku v Prahe bola podľa Laluhu narýchlo pripravená a málo dôstojná. Hlavný smútočný akt sa potom konal v Slovenskom národnom divadle. „Alexander Dubček zostane symbolom zmeny, demokracie a ľudských práv v celej Európe,“ povedala pri tejto príležitosti Rita Süssmuthová, vtedajšia predsedníčka nemeckého Bundestagu.
Záhada čierneho koženého kufríka
Ani pätnásť rokov nerozptýlilo nejasnosti a záhady okolo tragickej nehody Alexandra Dubčeka. Vďaka tomu prežívajú viaceré teórie o sprisahaní či dokonca o atentáte. Ako dôvod sa najčastejšie uvádza odmietavý Dubčekov postoj k zániku česko-slovenskej federácie.
Havária vládneho bavoráka, v ktorom sa viezol a smrteľne zranil Dubček, sa stala na 88. kilometri diaľnice D1 neďaleko českého Humpolca. Vodič aj Dubček sa prebrali na lúke, asi desať metrov od zdemolovaného bavoráka. Politik sa však na rozdiel od šoféra nemohol hýbať. Mal vážne zranenú chrbticu, hrudník i panvovú kosť. Obďaleč ležal čierny kožený kufrík s dokumentmi, ktoré Dubček čítal počas jazdy. Polícia a záchranka prišli na miesto nehody o dvadsať minúť neskôr. Kufrík odovzdal policajt dôstojníkovi ochranky. Čo v ňom všetko bolo, ostáva záhadou. „Boli tam aj písomné poznámky, v podstate pripravený prejav pre poslancov Federálneho zhromaždenia s výzvou, aby nehlasovali za rozpad spoločného štátu,“ tvrdil právnik Liboslav Leksa, ktorý po Dubčekovej smrti zastupoval pred českými súdmi Sociálnodemokratickú stranu Slovenska (SDSS) aj pozostalých.
„Pred niekoľkými mesiacmi Leksa zomrel v Prahe, zanechal však podrobný záznam o vývoji tejto kauzy aj s jej neobjasnenými skutočnosťami,“ hovorí Jaroslav Volf, bývalý predseda SDSS. Podľa neho je škoda, že sa prípad nevyšetril do dôsledkov, lebo otázniky okolo neho môžu raz zbytočne zaťažiť slovensko-české vzťahy.
Havária sa stala 1. septembra, zraneného Dubčeka previezli do známej pražskej nemocnice Na Homolke, kde ho po nejakom čase navštívil Michal Kováč, vtedajší predseda federálneho parlamentu, neskôr prvý prezident Slovenskej republiky. S Dubčekom sa porozprával a odchádzal s nádejou. „Bol síce celý zafačovaný, ale hovoril tak zreteľne a súvislo, že som si povedal: dostane sa z toho,“ spomína exprezident. Dotkli sa aj delenia federácie. „V parlamente sme práve prijímali zákony o delení spoločného majetku a Dubček sa nikdy netajil svojím rozporným postojom k zániku federácie, nikdy by však nevyzýval poslancov, aby hlasovali proti a sám by sa pravdepodobne zdržal hlasovania,“ myslí si Kováč.
Podľa historika Ivana Laluhu sa Dubček vyrovnal so zánikom spoločného štátu ešte pred nehodou. „Proces osamostatnenia Slovenska však chápal ako súčasť integračných procesov,“ prízvukuje Dubčekov priateľ a blízky spolupracovník. Ani jeho netešia otvorené otázky po opakovanom vyšetrovaní havárie, neverí však rôznym sprisahaneckým teóriám. Podľa ďalšej z nich Dubčeka odstránili preto, aby sa nestal slovenským prezidentom. „V čase havárie sa už pripravovala jeho nominácia na funkciu podpredsedu Socialistickej internacionály,“ namieta Laluha. Je však presvedčený, že nebyť smrti Dubčeka, tak by vývoj na Slovensku nabral lepší smer, akým šiel po nej.