Richard Imrich z hudobnej skupiny Nylon Union – to ste vy?
Áno, som to ja. Mimochodom, pred šiestimi rokmi informovala Pravda o vydaní nášho albumu pod názvom Oxeyed.
Bol to váš prvý a zrejme aj posledný album. Čo sa stalo?
Vždy som to vnímal ako hoby a po skončení štúdia medicíny som sa začal venovať celkom iným problémom.
Čo robíte v Amerike?
Po troch rokoch tam čoskoro končím postdoktorandský pobyt. Začiatkom januára sa vrátim na Slovensko.
Ako sa človek stáva najmladším šéfom v Akadémii vied?
Dostal som ponuku viesť novozaložené pracovisko od riaditeľov piatich ústavov Akadémie, ktoré sa na jeho činnosti budú podieľať. V jednom z nich, v Ústave experimentálnej endokrinológie, vediem jedno laboratórium. V zahraničí je dosť bežné, že ľudia v mojom veku sa začínajú osamostatňovať a obsadzovať vedúce pozície vo vedeckom výskume.
Začínate však na zelenej lúke. Sám vojak v poli…
Do konca roka budeme traja.
A do roka a dňa – tridsiati?
To zase nie. Samotné centrum bude mať najviac desať pracovníkov, ale jeho potenciál sa umocní kapacitou laboratórií piatich ústavov, na ktoré budeme bezprostredne napojení. Molekulárno-medicínske centrum SAV nebude ústavom v pravom zmysle slova, ale špecializovaným pracoviskom Akadémie.
Tak je to aj vo svete?
Viac-menej áno, tam takéto centrá vznikali pôvodne na pôde oddelení patológie, infektológie či genetiky. V posledných rokoch sa však z nich vyčleňujú a špecializujú sa výlučne na molekulárnu diagnostiku.
Aj vaše centrum sa má zaoberať predovšetkým včasnou molekulárnou diagnostikou. Na čo ju použijete?
S pomocou týchto diagnostických metód možno včas zistiť dedičné predpoklady na vznik povedzme rakoviny hrubého čreva alebo prsníka. No nielen to. Rozborom vzorky sa dá vopred určiť, ktorý nádor je citlivý na tú či onú liečbu. Podľa výsledkov analýzy potom lekár zvolí najvhodnejší liek alebo spôsob liečby.
Centrum vzniká aj preto, že genetické testy urobené v laboratóriách Akadémie nechcú zdravotné poisťovne zatiaľ uhrádzať. Pre vás to už nebude platiť?
Perspektívne určite nie. Niektoré laboratóriá Ústavu experimentálnej onkológie, experimentálnej endokrinológie či Virologického ústavu SAV sa už naozaj venujú v spolupráci s klinikami aj molekulárnej diagnostike. Akademické ústavy však nie sú poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, a teda si ani nemôžu nárokovať od zdravotných poisťovní úhradu za túto diagnostiku. Dosiaľ si preto museli ústavy pomáhať zo zdrojov určených na výskum. Jedným z cieľov nášho centra je zmeniť to a získať štatút poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.
Vráťme sa ešte na chvíľu k hudbe. Robili ste aj elektroniku, však?
Bola to zmes živej a elektronickej, gitarovej a tanečnej hudby s využitím samplovaných zvukov.
Čo vám dala skúsenosť na alternatívnej hudobnej scéne?
Hoci sa to nezdá, hudba a veda spolu veľmi súvisia. Tvorba v jednom aj druhom prípade má spoločné zdroje v predstavivosti a hre fantázie. Hudba okrem toho, že inšpiruje, umožňuje človeku uvoľniť sa a sústrediť na určitý obraz alebo myšlienku. Napokon, ale nie na poslednom mieste, koncertovanie umožňuje ponúknuť výsledky tvorby verejnosti a učí, ako ju zaujať. Človek neustále zamestnaný počítačom stráca schopnosť bezprostrednej, priamej komunikácie.
Teraz už hudbu len počúvate?
Raz za uhorský rok sa zídeme a zahráme si. Na viac už jednoducho nie je čas.
Vo výskume sa momentálne venujete Parkinsonovej chorobe, je to tak?
Sekcia klinickej neurokardiológie v Národnom inštitúte neurologických chorôb v Bethesde sa zameriava na neurodegeneratívne ochorenia. Môj tamojší šéf, Dr. David Goldstein, bol jedným z prvých, čo opísali stratu sympatikovej inervácie srdca pri Parkinsonovej chorobe. V súčasnosti študujeme molekulárne mechanizmy, ktoré to zapríčiňujú.
Ako sa prejavuje spomínaná porucha?
Pacienti majú často ťažkú ortostatickú hypotenziu. To znamená, že v ležiacej polohe majú normálny krvný tlak, len čo sa však postavia, tlak prudko klesne. Je to preto, že vplyvom gravitácie sa veľká časť krvi "preleje” do dolnej časti trupu a do nôh. Tým sa zásobovanie mozgu krvou dramaticky zníži a pacienti kolabujú. Sympatikový nervový systém sa za normálnych okolností pri zmene polohy tela stará o to, aby srdce ihneď začalo pumpovať intenzívnejšie a aby sa cievy trupu a v nohách stiahli, čím sa zachová primerané zásobovanie mozgu krvou. U nich však tento srdcovocievny reflex nefunguje, preto sú často upútaní na lôžko napriek liečbe, ktorá zmierňuje príznaky Parkinsonovej choroby.
K čomu smeruje výskum?
Základná otázka znie, prečo sa nervové bunky sympatika strácajú a ako tomu zabrániť. Ďalší problém – príbuzný typ nervových buniek, ktoré sa pri tejto poruche v srdci strácajú, je aj v mozgu. Je možné, že sa strácajú z rovnakého dôvodu na periférii, čiže v srdci, ako v mozgu. Mohlo by to viesť k odhaleniu príčin vzniku Parkinsonovej choroby.
Predtým ste sa v Ústave experimentálnej endokrinológie SAV venovali vplyvu hormónov na vznik a priebeh reumatických ochorení. K čomu ste dospeli?
Ich vplyv je pomerne známy, ako aj to, že zmeny hladiny niektorých hormónov akoby kopírovali aktivitu ochorenia. Napokon, aj časť liečby spočíva v potlačení nadmernej imunitnej reakcie steroidnými hormónmi. My sme u pacientov s reumatickými ochoreniami študovali funkciu nadobličiek, ktoré produkujú viacero steroidov. Snažili sme sa odhaliť príčiny ich zníženej tvorby a aké ďalšie hormóny by sa dali použiť v liečbe.
Ako novopečený riaditeľ ste od podpredsedu SAV Ivana Zahradníka dostali s vymenúvacím dekrétom aj prvý zakladač na dokumenty. To vás čaká po návrate z Ameriky toľko administratívy?
Dúfam, že nie, navyše už teraz cítim v tejto oblasti podporu riaditeľov štyroch ústavov Akadémie, ktorí s administratívnou prácou majú svoje skúsenosti.
Presila administratívy vraj najzreteľnejšie odlišuje výskum u nás a v Amerike. Čím to je?
Infraštruktúra výskumu je tam na oveľa vyššej úrovni. Papierovania je síce prinajmenšom toľko ako u nás, ale administratívna podpora vo vedeckých inštitúciách funguje omnoho hladšie. Preto je od nej vedecký pracovník do značnej miery odbremenený. Napokon aj celá spoločnosť už nelipne tak na pečiatkovaní, odsúhlasení každej maličkosti. Takmer všetko sa dá vybaviť cez telefón alebo internet. Prevažnú časť práce v laboratóriách vykonávajú postdoktorandi, to sú ruky amerického výskumu, kým hlavy sa môžu venovať koncepčnej práci.
U nás tie ruky chýbajú?
Áno, lebo sú slabo platené a odchádzajú do zahraničia. Je to však nielen slovenský, ale do značnej miery celoeurópsky problém. Tunajšie krajiny nevedia postdoktoranda zaplatiť tak ako Američania. Opakujem, ide najmä o tvorivú prácu v laboratóriách. V Spojených štátoch starší vedeckí pracovníci a šéfovia tímov už na laboratórium nemajú veľa času. V našich ústavoch vzniká odchodom postdoktorandov veľká personálna diera. Preto sú tu starší a mladí, ktorí musia nahrádzať aj strednú generáciu.
Prehlbuje sa však aj problém s odchodom mladých výskumníkov.
Vnímam to skôr ako problém ich návratu ako odchodu.
Jasné, ale čo sa s tým dá robiť?
Jedine vytvárať pre nich lepšie podmienky, finančným ohodnotením práce počnúc. Ak si niekde zvyknete tri roky intenzívne pracovať na nejakej výskumnej úlohe a po návrate vás zavalia hlásenia o grante, ktorý ledva pokryje náklady, kancelársky materiál a telefón, tak to pôsobí odstrašujúco.
Neobávate sa podobného sklamania v centre?
Som presvedčený, že myšlienka, z ktorej vzišlo, je správna. Ostatné sa uvidí.
Richard Imrich (32) – vedecký pracovník. Pochádza z Popradu, v roku 2001 promoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvoval v Ústave experimentálnej endokrinológie SAV, kde vedie laboratórium endokrinológie človeka. Od roku 2005 pôsobí ako postdoktorand v sekcii klinickej neurokardiológie v Národnom ústave neurologických chorôb, ktoré patrí pod Národné inštitúty zdravia v Bethesde (USA). Od minulého týždňa je riaditeľom novozaloženého Molekulárno-medicínskeho centra SAV. Slovenská lekárska spoločnosť mu vlani udelila Gouthovu cenu, určenú pre mladých vedcov.