Flamík: Nepatrím do dnešnej politiky

Nepatrím do dnešnej politiky. Hovoriť o nežnej revolúcii je zavádzajúce, tvrdí bývalý šéf centra VPN Juraj Flamík. Pred osemnástimi rokmi riadil Koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu, výkonný orgán tohto hnutia. Usmerňoval revolučné dianie v okresoch a krajoch Slovenska. Dnes Juraj Flamík (50) koordinuje program budovania cyklistických trás na Morave a v Čechách.

16.11.2007 06:26
Juraj Flamík Foto: ,

Kde vás zastihol 17. november pred osemnástimi rokmi?
Od septembra 1989 som bol v Prahe. Presťahoval som sa tam za svojou budúcou manželkou, býval som u kamaráta, pracoval som v Štátnom ústave pamiatkovej starostlivosti. S ľuďmi okolo Josefa Vavrouška sme po večeroch zakladali asociáciu ekologických združení Zelený kruh. Dodnes funguje.

Kedy a ako ste sa dostali do Koordinačného centra VPN?
Niekedy koncom novembra pri mne cestou po pražskej ulici zastavila čierna Tatra 613. Mávalo z nej na mňa asi sedem ľudí, medzi nimi kamaráti Jano Budaj, Fedor Gál, Martin Bútora. Stihli sme sa len pozdraviť, volali, vraj sa mám vrátiť do Bratislavy, že ma tam potrebujú. V tom čase neboli e-maily ani mobilne telefóny, nemal som na nich nijaké spojenie. O tom, čo sa deje v Bratislave, som vedel len z televízie. Vybavil som si výpoveď a niekoľko dní pred Vianocami som po prvý raz vstúpil do sídla VPN na Jiráskovej.

Mali ste len 32 rokov a postupne ste sa vypracovali na predsedu koordinačného centra…
Nie, na predsedu som sa nevypracoval, presnejšie je, že som do tej funkcie vpadol. V čase môjho príchodu nijaká organizačná štruktúra Koordinačného centra VPN nebola, všetko stálo na spontánnej dobrovoľnej práci ľudí nabalených na jadro bývalých Bratislavských ochranárov. Keď som prišiel, priatelia aj celý dom ma akoby objali.

Aká bola atmosféra v Mozartovom dome?
Môj prvý dojem bol, že všetko praská vo švíkoch pod náporom ľudí a naliehavých problémov. Za každými dverami, na schodoch, v každom kúte chodby sa riešilo niečo dramatické, zďaleka i zblízka k nám doliehali žiadosti, hrozby alebo neuveriteľné informácie. Spomienka na túto atmosféru mi aj dnes zrýchľuje dych. Uprostred toho úľa pracovala neveľká skupina, ktorá na seba vzala zodpovednosť za revolučné rozhodnutia. Boli to pre mňa „hviezde chvíle“, byť pri tom a pomáhať im, byť jedným z nich. Chápete? Boli to moji priatelia, boli pre mňa autoritou. Myslím, že som, tak ako ostatní, dal do toho všetko a pretože medzi tými vizionármi chýbali doťahovači, postupne som preberal manažérske úlohy.

Kedy a prečo sa ,,idylická pôda nežnej revolúcie definitívne premenila na normálne politické bojisko" – povedané slovami Fedora Gála?
Spojenie ,,nežná revolúcia" je zavádzajúce klišé, nepoužívam ho. Aj keď autorskú skratku chápem, idylického som na nej nevidel vôbec nič. Beriem to od Fedora ako umelecký postup, spôsob, ako zdôrazniť onú drsnú prozaickosť politickej reality, ktorá prišla neskôr. Súhlasím s tým, že prvé mesiace boli najmä pre nás v centre diania výnimočné intenzívnym prežívaním veľkej zmeny, eufórie z pádu komunizmu a šoku z toho, že môžeme a musíme rozhodovať o štáte a spoločnosti.

Bol to šok?
Iste, lebo bolo treba rozhodovať veľmi osobne, v malej či väčšej skupinke, ale veľmi osobne. Ale to sú revolučné okolnosti, tak to má byť a to je súčasne nástup normálneho politického bojiska! Podľa mňa velenie revolúcie stálo v kritických momentoch na osobnej integrite a morálnej zakotvenosti jej lídrov. Bez ohľadu na ľudské pochybenia, ktorým sa nevyhne nikto. Ja som nepociťoval revolúciu ako niečo, čo mení život a hodnoty, alebo pre čo ich mám meniť. Podľa mňa to podobne cítili aj ďalší revolucionári, ale nie všetci. Tento aspekt revolučných okolností sa začal vytrácať a opakujem – vytrácal sa od prvých chvíľ, len čo sa začala situácia po kúskoch stabilizovať. Podobne vyprchávali aj ostatné znaky revolučnej doby a situácia sa preklápala k štandardnej politickej scéne a práci.

Čiže tomu sa vlastne nedalo predísť?
Tomu sa nijako nedalo a nemalo predísť! To, že s nástupom nových politických predstaviteľov sa potom objavili nové témy, názory, postoje a zákony, ktoré sa nepáčili raz tej slušnej a raz tej druhej časti populácie, viedlo k rozčarovanosti takmer všetkých. Zo sklamaní vždy vyviera apatia, hnev alebo agresia. Aké sme si to politické bojisko urobili, také sme ho mali a máme.

Koncom roka 1990 vyšlo najavo, že z KC VPN miznú dokumenty. Prípad sa vyšetroval. Čo si o ňom myslíte s odstupom času?
To bolo nechutné, ale pamätám si ten pocit, že sa mi vôbec nechcelo byť v tej veci detektívom ani sudcom. Poriadok v našich kanceláriách a papieroch bol primeraný poľným podmienkam, teda dosť obmedzený. Vziať sa dalo čokoľvek. Vôbec som sa nevedel zbaviť myšlienky či predstavy, načo komu tie kufre s dokumentmi mohli byť. Ale niekto, kto sa v tejto činnosti vyznal a mal s tým skúsenosti, asi vedel, prečo to robí. Som presvedčený, že nijaký dokument z tej doby nám nemohol a ani v súčasnosti nemôže uškodiť.

Onedlho sa začalo hovoriť o ,,ukradnutej" alebo ,,premrhanej" revolúcii. Súhlasíte s podobnými názormi?
Vyznávam tézu Milana Šimečku o malých a veľkých dejinách. Z pohľadu malých dejín – dejín môjho osobného života – mi osemdesiaty deviaty rok priniesol úplnú slobodu rozhodovať sa o tom s kým, kde a ako chcem žiť. Necítim, že by som osobne niečo premrhal a verím, že s týmto pocitom môže žiť väčšina ľudí na Slovensku. Veľké dejiny, čiže interpretovanú históriu, považujem z veľkej miery za subjektívne názory. Môžete dať síce fakty vedľa seba, ale ony ožijú, až keď ich interpretujete. Žasnem, ako rozdielne, a už krátko po roku 1989, vykladali rôzni ľudia nedávnu históriu a teším sa, s akým pobavením si prečítam historické diela, ktoré o tej dobe napíšu dnešní tínedžeri. Z hľadiska tejto veľkej histórie považujem aj pojem ukradnutá revolúcia za „veštenie minulosti“. Hádanie, čo sa mohlo a nemohlo stať, keby… Kto ju komu ukradol? Slováci Slovákom? Staré štruktúry slušným ľuďom?

Aj medzi revolucionármi sa vyskytujú zlodeji a podvodníci?
Osobnosti a podvodníci revolúcie šli každý svojou cestou. Je naivné si myslieť, že ak bol niekto slušným človekom, ktorý nemá vrodenú ctižiadosť získať politickú moc a zaobchádzať s ňou, mohol zostať vo veľkej politike. Maniere politiky by ho vypľuli medzi ľud. A to zdôrazňujem, že politickú ctižiadosť či mocibažnosť nemyslím pejoratívne! Sú to normálne ľudské vlastnosti normálnych ľudí, ale každý ich má v inej miere. Aj dnešní poslanci a politici prahnú po moci viac ako priemerný človek. Ak sa zhodou ďalších okolností dostanú do parlamentu, začnú sa prebúdzať ich ďalšie vnútorné nutkania. Pre mňa nedávne dejiny neznamenajú, že prišiel niekto zlý a nás dobrých vyhodil z politiky. Sú tam tí, ktorí tam dokážu byť, kým ich vymenia iní. Ak sa to deje v rámci spravodlivých podmienok, je to v poriadku. Som šťastný, že som bol pri tom, keď sa robila revolúcia, ale nepatrím do dnešnej politiky.

Pred revolúciou ste boli ochranárom, spoluautorom publikácie Bratislava nahlas. Požiadavka zaručiť právo na zdravé životné prostredie sa objavila aj v základných dokumentoch VPN. Ako vnímate vtedajšie zámery a súčasnú realitu v tejto oblasti?
V súčasnom globálnom svete je ľahké manipulovať s informáciami a súčasne ťažké udržať ľudí dlho v nepravde. Má to jednoznačne výhodu v tom, že väčšia váha rozhodovania o životnom prostredí spočíva na nás. Napríklad obchodné reťazce s nami vyslovene manipulujú a vnucujú nám určité konzumné stereotypy. Ich úspech stojí na ekonomických nástrojoch a našej pohodlnosti. Kto má pretnúť tento bludný kruh? Stále máme tendenciu odpovedať, že politici. Ale tí tiež radšej podporia postupy, ktoré nájdu ohlas u ich voličov. A kto je volič? My. Ani ja nie som spokojný s diktátom ekonomiky a mám vyššie požiadavky na politické elity, ktoré rozhodujú o našom lokálnom či globálnom práve na zdravé prostredie. Súčasne však viem, že som nevyčerpal svoje individuálne možnosti. Nie som utopista, vnímam pokrok v našej globálnej zodpovednosti, ale súčasne pripúšťam možnosť planetárnej katastrofy spôsobenej aj človekom. Som s tým vyrovnaný.

Odkedy žijete v Česku, konkrétne v Brne?
Od marca 1992. Manželka je z Brna a prišiel som sem takpovediac za prácou. Pracoval som na Federálnom ústavnom súde až do jeho zrušenia. Mám aj slovenské občianstvo, moje deti tiež. Keď som sa sťahoval, hranica nebola, teraz je a zase nebude.

Nechýba vám Slovensko?
Nijaký problém. Navštevujem rodinu aj priateľov, stretávame sa aj tu na Morave. Moravské víno je darček, na ktorý sa vždy spolu tešíme. Ale to, že celá moja „sociálna sieť“ je na Slovensku, samozrejme vnímam, je to fyzická odlúčenosť. Chýba mi intelektuálne prostredie Bratislavy, starí kamaráti a debaty s nimi. V Brne je to príma, ale vzťahy z detstva a mladosti si tu už nevytvorím.

Už desať rokov pracujete pre Nadáciu Partnerství, ste koordinátorom programu budovania greenways. Ako sa dajú využiť skúsenosti ,,koordinátora revolúcie" v realizácií projektov služieb pre cyklistov?
Zameranie programu greenways je širšie. Podporujeme projekty, ktoré môžu zmeniť naše dopravné návyky – nepoužívať autá, ak to nie je nevyhnutné, zvoliť si chôdzu a bicykel. V meste je to často dokonca výhodnejšie. Rokujeme s mestami, krajmi, neziskovými organizáciami, sme často v úlohe facilitátorov a diplomatov. Skúsenosť z politiky je nenahraditeľná. V tom, že úprimným nasadením získate naozajstných spojencov aj v tom, že nič nie je čierno-biele.

Prečo Slovensko zaostáva v službách pre cykloturistiku?
V Česku je popularita cyklistiky na východoeurópske podmienky úžasná. Je tu viac bicyklov ako áut, obrovský potenciál získať verejnosť na jej podporu. Dlho tu boli dostupné aj finančné zdroje zo štátnych fondov, ktoré Slovensko nemalo. Na Slovensku sú horšie geografické podmienky a zaostávanie badať aj v politickej podpore alternatívnej dopravy. Verím, že našej partnerskej nadácii Ekopolis, ale aj Kostritrasu v Prešove, Bicybe v Bratislave a ďalším sa podarí moderovať hlas verejnosti a prekonať pomalý rast cyklistiky.

Čo hovoríte na najnovšiu slovenskú legislatívu, ktorá obmedzuje pohyb cyklistov lese?
Plošný zákaz pohybu cyklistov v lese je nezmyselným obmedzením pre rozvoj cykloturistiky a vôbec nerozlišuje záujmy štátnych lesov, ochranárov a návštevníkov lesov. Lesy by si mali uvedomiť, že nie sú „pánmi lesa“, ale jeho správcami v prospech všetkých ľudí.
Juraj Flamík (50) sa narodil v Senici. Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave absolvoval v roku 1982. Potom pracoval päť rokov ako investičný technik Západoslovenských energetických závodov. Od roku 1987 sa zamestnal v Mestskej správe pamiatkovej starostlivosti Bratislava, od roku 1989 – v Štátnom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Prahe. Od novembra 1989 do marca 1992 pôsobil v KC VPN ako jeho predseda. Potom nastúpil na Federálny ústavný súd v Brne, kde pôsobil až do rozpadu bývalého spoločného štátu. V ďalších rokoch pracoval v brnianskej spoločnosti pre krajinnú ekológiu Low ako manažér. Od roku 1997 dodnes je koordinátorom programu Zelené stezky Greenways v Nadácii partnerství. Je ženatý, ma tri deti, vo voľnom čase rád fotografuje.

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba