Vo vašom centre sa vraj zavše dejú zázraky. Máte aj vy takýto pocit?
Niekedy človek naozaj nevie, čo si o tom má myslieť. Keď vidím röntgenový nález alebo nález magnetickej rezonancie, vychádza mi, že pacient už zostane na vozíku. A po troch mesiacoch nás všetkých prekvapí prvými krokmi. Ale podotýkam, že podobné prípady nebývajú časté, skôr veľmi ojedinelé. Miecha je naozaj nevyspytateľná, hoci na jej výskum sa dávajú každý rok obrovské milióny dolárov. Vieme o nej ešte veľmi málo.
Kedy prežívate najhoršie chvíle?
Keď mám oznámiť rodičom, že ich 18-ročný syn alebo 20-ročná dcéra ostanú na vozíku, budú mať sprievodné problémy a hrozia im aj ďalšie komplikácie. Hoci pracujem v tejto brandži už dosť dlho, vtedy sa necítim dobre, mám určitý stres.
Musí byť poslom týchto zlých správ zakaždým riaditeľ centra?
Snažím sa ich oboznamovať ja alebo aspoň byť pri tom, lebo vidím, že kolegom, ba dokonca aj psychológovi to tiež robí problém. Alebo to zaobalia tak, že rodinný príslušník nevie, na čom vlastne je.
Treba v takýchto prípadoch hovoriť vždy celú pravdu?
Áno, treba hovoriť pravdu a počítať s tým, že ľudia to hneď neprijmú a budú sa na vás hnevať. Veď lekári v Bratislave alebo Banskej Bystrici či Košiciach im predsa povedali, že operácia dopadla dobre. Čo ste vlastne pre pacienta urobili? Sem prišiel na lôžko a odchádza na vozíku. Takéto facky dostávam pomerne často. Iste, viem sa vcítiť do položenia príbuzných. Predstaviť si, že ide o vaše dieťa – ako by ste sa s tým vyrovnali?
Musí to byť pre rodiča ťažké.
Akoby nie. Syn urobí prijímacie pohovory na vysokú a v lete pri kúpaní skočí do plytkej vody, zlomí si krčný stavec, ktorý sa posunie do miechového kanála. Čím preruší miechu. Alebo iný prípad: syn úspešne skončil vysokú školu, nasledovala záhradná párty, o tretej v noci skočil pre zmenu do záhradného bazéna a tam sa mu prihodilo niečo podobné. To sú tragédie, s ktorými sa len ťažko možno vyrovnať.
Čo radíte príbuzným?
Viem, že ste nahnevaní, hovorím im, a viem, že teraz budete hľadať akúkoľvek pomoc v zahraničí: napríklad u rôznych šamanov na Filipínach. Ale tie peniaze radšej vložte do bezbariérového prostredia doma, aby tam vášho syna dvere „pozdravili“, aby sa mohol ľahko dostať na WC, do kúpeľne, do spálne.
Šamani mu nepomôžu?
Záujem o Filipíny teraz opadol, ale začalo sa jazdiť do Moskvy a Novosibirska. Tam už aplikujú zárodočné kmeňové bunky pri liečbe prerušenej miechy. Američania to nepovolili nielen z etického hľadiska, ale najmä preto, že výskum je v začiatkoch a pacient sa prakticky stáva pokusným králikom. Rusi majú na to iný pohľad. Pacient však vyhodí 700-tisíc korún – v prepočte – a efekt je nulový. Ale mnohí sa chytajú zo zúfalstva každej príležitosti. Mali sme aj pacientov, čo odišli hľadať zázrak do zahraničia a vrátili sa s poznaním, že tamojší rehabilitačný program je chudobnejší ako náš, ale stojí 480 eur na deň. Boli tam týždeň a potom sa pýtali späť.
Koľko pacientov sa u vás vystrieda za rok?
Priemerne 1 300 až 1 400. Centrum má kapacitu dvesto lôžok.
Máte aj poradovník?
To áno. Verejne priznávam, že niekedy sú intervencie také vytrvalé, že len ťažko sa im odoláva. Vždy však uprednostňujeme čerstvé poúrazové stavy. Niekedy sa hlási pacient, ktorý u nás bol pred dvoma rokmi, ale medzitým absolvoval nejakú korekčnú operáciu a potrebuje rehabilitačný režim. Musí však počkať.
Prichádzajú k vám najťažšie poúrazové prípady z celého Slovenska. Aké prípady sú typické?
Najčastejšie sú úrazy pri autonehodách. Autá sú dnes síce bezpečnejšie, ale jazdí sa nebezpečnejšie. O tretej nadránom sa skončí diskotéka, ôsmi nasadnú do auta, havarujú, jeden zomrie, traja skončia na vozíkoch. Tento rok sme tu mali až desať mladých ľudí po nezmyselných skokoch do neznámej vody. Všade na svete visia tabuľky s nápismi: „Skáč najprv nohami a nie hlavou.“ Na Slovensku akoby to neplatilo. Viac je samovražedných skokov – ľudia si tak riešia ekonomické problémy, nešťastnú lásku alebo aj neúspešné maturity. Zaujímavé – tí ľudia majú potom odrazu úžasnú chuť žiť. Dôjde im, že asi nie je dobré to, čo urobili. Alebo – pacientovi, ktorý vyskočil z okna na piatom poschodí, zrazu prekáža natrvalo vykrivený členok. Či by sa vraj s tým nedalo niečo robiť.
Pacient, ktorý sa odvráti od sveta a nespolupracuje s lekárom, môže byť stratený.
Náš personál sa ani vtedy nesmie vzdávať. S pacientom treba otvorene hovoriť, pýtať sa, čo tým chce dokázať. Život sa predsa nekončí len preto, že sa musíte pohybovať na vozíku. Pacientovi treba ozrejmiť, čo ľudia na vozíku už dokázali. Napríklad americký prezident Roosevelt. Alebo bývalý pretekár formuly 1 – na meno si nespomeniem – si ako vozičkár zajazdil Rallye Dakar. V jednej pražskej nemocnici je primárom Jiří Kříž, pohybuje sa na vozíčku. Takéto príklady vedia motivovať.
Ako sa uplatňujú vaši vozičkári?
Niektorí sú úspešní podnikatelia alebo živnostníci. Jedného som nedávno stretol. Pýtal som sa – čo robíte? Vraj nevedel, že výroba kľúčov je taký dobrý biznis. Zriadil si dielňu a ide to. Kľúče sú čoraz drahšie a ľudia ich stále strácajú. Spočiatku je však dôležité naučiť sa základným úkonom. Naše centrum to na rozdiel od podobných zariadení robí. Naučíme pacienta najesť sa, umyť, obliecť, oholiť, použiť WC, presunúť sa bez toho, aby musel sústavne zvoniť na príbuzných alebo opatrovateľku. Pacienta učíme skrátka určitej sebestačnosti. Stojí nás to veľa úsilia, ale pacient má pocit dôstojnosti.
Idete však aj ďalej. Centrum organizuje súťaže vozičkárov v športových disciplínach či v spoločenskom tanci.
Nuž áno, keď sme s tým začínali, mnohým to pripadalo smiešne. Vozičkári – a športovať alebo tancovať? Teraz to už ide automaticky, personál si zvykol a medzi našimi vozičkármi je niekoľko úspešných paralympionikov.
Doliečujú sa u vás aj ústavní činitelia a známe osobnosti zo všetkých oblastí verejného života. Vytvárate im osobitné podmienky?
Nie, prijali naše pravidlá hry a sú rovní medzi rovnými. Pre ústavných činiteľov sme museli splniť jedinú požiadavku navyše – poskytnúť ubytovanie ochranke. Zatiaľ sme tu mali expremiéra Mikuláša Dzurindu, bývalého ministra spravodlivosti Jána Čarnogurského, eurokomisára Jána Figeľa, viacerých poslancov Národnej rady a naposledy podpredsedu parlamentu Viliama Vetešku. Častejšie sem však prichádzajú ľudia zo šoubiznisu.
Pred niekoľkými rokmi ste postavili na nohy Joža Ráža. Aké to bolo?
Bol tu čerstvo po úraze a nielen jemu, ale aj nám veľmi pomohla jeho pani manželka. Bola stále s ním a bola medzičlánkom komunikácie. Lebo on veľmi komunikovať nechcel. Nakoniec, často za ním chodili aj synovia, ktorí nám boli tiež na pomoci.
Možno jednu osobnú otázku. Meno Myrón si píšete s ypsilonom, zrejme ako jediný na Slovensku. Prečo?
Myrón je grécke meno a píše sa naozaj s ypsilonom. Dostal som sa k nemu tak, že môj otec bol gréckokatolícky kňaz.
V časoch, keď ste študovali, to neznamenalo dobrý kádrový profil.
Veru nie. Preto som nakoniec vyštudoval medicínu na Karlovej univerzite. Všade inde ma v roku 1967 odmietali z kádrových dôvodov. Len v Prahe sa vtedy zaujímali výhradne o študijné výsledky uchádzačov.
Po skončení vysokej školy ste sa vrátili na Slovensko?
Áno, ale s uplatnením v odbore som mal ťažkosti. Kádrovo som nevyhovel ani ako väzenský lekár v Leopoldove, odkiaľ som po siedmich mesiacoch musel s manželkou, tiež lekárkou, odísť až do Uliča. Najbližšia sninská nemocnica bola vzdialená 30 kilometrov. Cesta v zime bola často nezjazdná. Niektorých pacientov som musel navštevovať na lyžiach.
Pre mladého lekára to muselo byť romantické…
Áno, niekedy však aj dosť stresujúce. Keď bolo treba narýchlo odviezť ženu na pôrod alebo zašiť ranu po bitke na dedinskej svadbe. Všetko však vyvážila krása Polonín.
Ako ste sa dostali k rehabilitačnej medicíne?
Na východe som mal pomerne vážnu autonehodu. Po nej som sa dostal do rehabilitačného ústavu v Hrabyni-Chuchelnej na Morave. Tam som sa prvýkrát bližšie zoznámil s rehabilitáciou, predtým som si tiež myslel, že je to len „nejaká“ vodoliečba a elektroliečba. Rehabilitácia je však krásny medicínsky odbor, ktorý sa zaoberá prevenciou úrazov a ďalších postihnutí. Chce človeka naštartovať tak, aby sa vrátil do pôvodného zamestnania, spoločnosti, rodiny, aj keď niekedy s hendikepom. Rehabilitácia nás oslovila a ostali sme tam s manželkou osem rokov. Bola to veľká škola.
Rehabilitačný ústav v Kováčovej sa začal stavať roku 1977, ale veľmi pomaly. Kedy ste dostali ponuku prísť sem?
Roku 1984. O rok neskôr som bol už v Kováčovej a pripravoval ústav na dokončenie a uvedenie do prevádzky. Roku 1987 sme naše zdravotnícke zariadenie otvorili. Vymenovali ma za riaditeľa a o pol roka odvolali. Zase som nespĺňal kádrové podmienky. Roku 1993 som vyhral konkurz, vrátil sa do funkcie a som v nej dodnes.
Koľkých ministrov zdravotníctva ste prežili?
Ak počítam od roku 1987, tak teraz prežívam trinásteho. Poviem vám, čo sa odvtedy zmenilo: kým kedysi vám vedeli pomôcť aj najnižší ministerskí úradníci, dnes treba všetko vybavovať s vyššími, ktorí majú veľa povinností a málo času.
Prof. MUDr. Myrón Malý, PhD. (60) – narodil sa v Prešove, skončil Lekársku fakultu KU v Prahe. Ako lekár pracoval v Leopoldove, Snine, Uliči. V rokoch 1976 až 1984 pôsobil v rehabilitačnom ústave v Hrabyni-Chuchelnej. Roku 1985 prešiel do Kováčovej, kde riadil dostavbu nového rehabilitačného centra s celoslovenskou pôsobnosťou. Jeho riaditeľom bol roku 1987 a od roku 1993 je ním nepretržite až dodnes.