Movsesjan: Slovensko nebola náhodná voľba

Máte rodinu. Manželku, dve malé deti, tretie je na ceste. Nemrzí vás, že ste spolu nestrávili vianočné sviatky?
Nedá sa nič robiť, zavolali povinnosti. Spoločné Vianoce však oslávime. So všetkými zvykmi, ktoré sa bežne dodržiavajú v strednej Európe. S ozdobeným stromčekom, darčekmi, hádam len bez vyprážanej ryby, ktorú nemám rád. Sviatky si iba trochu netradične odložíme na január. Nebudú podľa kalendára, ale podľa nás.

Ako ste sa vlastne s vaším priam exotickým pôvodom stali Stredoeurópanom?
Narodil som sa v Tbilisi, metropole Gruzínska, kde je však silno zastúpená arménska menšina. V štyroch rokoch ma otec naučil hrať šach, čím predznamenal môj ďalší život. Šachu som sa časom začal venovať naplno, hrával som veľa turnajov. Celá rodina sa mi podriadila, som jej za to dodnes vďačný. V roku 1992 som na šachovom festivale v Pardubiciach dostal ponuku hrať za miestny extraligový šachový klub. O dva roky som sa tam presťahoval. Aj s rodičmi a mladším bratom Levonom. Umožnilo mi to rýchlejšie napredovať v kariére.

Čo vás teda priviedlo k voľbe slovenského občianstva?
Hoci som v rokoch 1997 až 2002 Česko aj oficiálne reprezentoval, moju žiadosť o udelenie českého občianstva úrady zamietli. Podľa českých zákonov musí cudzinec bezpodmienečne žiť v krajine aspoň 13 rokov. Na Slovensku som využil zákonnú výnimku. A bol tu aj väčší záujem o mňa ako šachistu. Takže od roku 2002 som občanom a reprezentantom Slovenskej republiky.

Domov ste však na Slovensku nenašli. Vnímate nejako, že reprezentujete práve túto krajinu? Alebo je to pre vás formalita?
Nikdy by som nehral za štát, o ktorom nič neviem, s ktorým nemám nič spoločné. Slovensko pre mňa vôbec nebola náhodná voľba. Keď sme s chalanmi z reprezentácie skončili na letnej šachovej olympiáde 2002 v slovinskom Blede na historicky zatiaľ najlepšom ôsmom mieste, pritom ani nie v ideálnej zostave, znamenalo to pre mňa veľmi veľa. V turnajoch družstiev vždy intenzívne cítim, koho reprezentujem.

Aj vaša slovenčina je dokonalá. Slovom i písmom. Nepočuť nijaký prízvuk. Vraj ovládate veľa ďalších jazykov.
Celkovo osem, lebo češtinu a slovenčinu stále rátam iba za jeden. Hovorím ešte po anglicky, nemecky, rusky, srbochorvátsky, poľsky, arménsky a gruzínsky. Priatelia sa mi smejú, že by mi stačil mesiac, aby som sa naučil hoci po čínsky.

Nemrzí vás, že ste presídlením stratili kontakt s niekdajšou sovietskou školou, roky považovanou za najlepšiu na svete?
Vôbec nie. Veď aj svet sa globalizoval, politicky i ekonomicky. Veľa ďalších hráčov bývalých sovietskych republík pôsobí inde. Aj Gata Kamsky (33 rokov, 17. hráč na svete, rating 2 714 FIDE Elo bodov), víťaz prestížneho Svetového pohára, ktorý v novembri a decembri hral v sibírskom meste Khanty-Mansiysk, je pôvodom Rus a naturalizovaný Američan. Naopak, so šachistami z Východu sa teraz na kvalitných turnajoch stretávam ešte viac. A mám aj viac príležitostí zahrať si s vynikajúcimi súpermi zo západnej Európy. Cestovať za nimi z Gruzínska by bolo zložité.

Máte vlastnú definíciu šachu?
Často sa ma pýtajú, či je šach šport, veda, filozofia, umenie, imitácia vojenskej bitky… Ja považujem šach za šport. Ako v každom inom športe sa v ňom bojuje o víťazstvo a výkon ovplyvňuje momentálna forma, šťastie, dispozícia hráča. Šach sa už dávno z bohémskej zábavky, ku ktorej patrí cigaretka a kávička, prepracoval do klasickej športovej roviny. Nikto zo špičkových šachistov si dnes nedovolí zanedbať fyzickú kondíciu. Nedokázal by v plnej koncentrácii stráviť pri partii šesť hodín denne, sedem či deväť dní po sebe, koľko trvajú špičkové turnaje.

Čo robíte vy, aby ste boli fyzicky i psychicky fit? Ako vyzerá váš deň?
Ako každý vrcholový šachista, aj ja žijem dva oddelené životy – na turnaji a doma. Na turnaji najmä veľa spím, neskoro vstávam, často prespím raňajky. Potom cez notebook študujem hru súpera. Pred zápasom ešte krátko relaxujem a po dohratí už nič nerobím, snažím sa uchovať si čo najviac energie na ďalší deň. Naopak, doma sa popri starostlivosti o rodinu snažím športovať, minimálne hodinu denne trávim na rotopede. Každý deň niekoľko hodín študujem teóriu, prehrávam si zaujímavé partie. Usilujem sa dodržiavať životosprávu, zdravo jesť, nepriberať.

Šach má vo svete obrovskú hráčsku základňu. Pre diváka však vraj nie je príliš atraktívny. Známa je scénka, ako Mr. Bean zaspáva pri sledovaní šachovej partie…
Tvrdím, že šach nie je o nič menej atraktívny ako trebárs curling či biliard. Považujem ho za hru dynamickú, tvorivú, plnú zvratov. Zrejme je to o tom, ako ktorá medzinárodná federácia dokáže ten svoj šport presadiť. V súčasnosti napríklad sledujem obrovský boom pokeru vo svete. Organizujú sa v ňom stále nové súťaže, všakovaké tours. Nikto ma pritom nepresvedčí, že poker je divácky atraktívnejší ako šach. Skôr si myslím, že šach sa nedarí vhodným spôsobom „predať“. Asi aj preto, že od čias Garri Kasparova a Anatolija Karpova je šachový svet stále trochu rozdelený.

Myslíte na existenciu dvoch šachových federácií?
Z nedávnych dvoch už po rôznych peripetiách opäť zostala len jedna. Nespráva sa však profesionálne a nie je schopná šach primerane propagovať. Na úrovni šachových zväzov jednotlivých štátov je to podobné. V popularizácii šachu sú ohromné rezervy. Ťažko sa za takých okolností šach presadzuje oproti komerčne silným športom.

Preto zlyhávajú aj pokusy zaradiť šach medzi olympijské športy?
Na letnej olympiáde v Sydney 2000 sa hral exhibičný šachový zápas. Ukážka síce mala úspech, no nestačilo to. Podľa zažitých predstáv musí byť olympijský šport spojený s pohybom. Dosť veľkú úlohu zohráva politika, vzťahy športových veľmocí k šachu. Viem tiež o aktivitách Európskeho šachového zväzu, ktorý sa do boja o olympiádu snaží zaangažovať čo najviac európskych štátov. Zaujal ma aj nápad zaradiť šach na program zimnej olympiády, ktorá je čo do počtu športov chudobnejšia.

Priznávate, že šach nepatrí medzi top športy. Dokážete ako šachový profesionál uživiť seba aj rodinu?
Na moje súčasné finančné zabezpečenie sa nemôžem sťažovať. Je však pravda, že v porovnaní s ostatnými športmi má šach oveľa užší záber hráčov, ktorí môžu bez problémov vyžiť iba zo šachu. Špičkový šachista zo svetovej desiatky sa príjmami možno vyrovná tenistovi na 50. priečke ATP rebríčka.

Dôverne poznáte českú a slovenskú šachovú školu. Prečo tá slovenská v súčasnosti zaostáva?
Momentálne je česká reprezentácia naozaj silnejšia. Opiera sa o mladých hráčov svetového formátu, napríklad veľmajstrov Davida Navaru (22 rokov, 54. miesto na svete, rating 2 656) či Viktora Lázničku (19 rokov, 14. junior na svete, rating 2 610). Zo Slovákov sa dlho v špičke držal Ľubo Ftáčnik, lenže už je päťdesiatnik a ani on vek neoklame. Máme však veľa nádejných hráčov, ktorí môžu čoskoro šachovo dozrieť. Za všetkých pripomínam veľmajstra Janka Markoša (22 rokov, rating 2 565).

A ktoré svetové školy sú v súčasnosti na vzostupe?
Predovšetkým spomeniem Čínu a Indiu. Ind Viswanathan Anand ako súčasná svetová jednotka (38 rokov, rating 2 801) spôsobil vo svojej vlasti priam šachovú revolúciu. Je vzorom pre tisíce mladých, ktorí chcú byť ako on. Prirodzene, množstvo špičkových hráčov stále produkuje Rusko a jeho bývalé satelity.

Poďme krátko k téme šachista verzus počítač. Poznáte príbeh šachového automatu, ktorý zostrojil bratislavský rodák Johann Wofgang Kempelen?
Pravdaže, o mechanickom Turkovi, ktorý v roku 1808 dokázal poraziť Napoleona, som už ako chlapec čítal v knižke o dejinách šachu. Bolo v nej detailne popísané, ako „šachostroj“ fungoval. Niekto chápe ako podvod, že stroj fakticky riadil živý človek schovaný v skrinke pod šachovnicou. Ja ho beriem ako geniálny vynález, dômyselne zostrojenú hračku, fascinujúcu vzhľadom na úroveň techniky v tej dobe. Kempelen svojím automatom veľmi pomohol šachu. Pokojne by som jeho stroj nazval prvým šachovým počítačom na svete. Aj keď manuálne ovládaným… (smiech)

Od Kempelenových čias však vývoj značne pokročil. Pamätáme si ešte súboje Garri Kasparova proti superpočítaču Deep Blue v 90. rokoch. Nedávno si zase Vladimír Kramnik zahral s Deep Fritz 10. Dokedy dokáže človek vzdorovať „umelému šachistovi“?
Človek má proti stroju stále šancu, hoci čoraz menšiu. Vzájomné súboje prestanú byť zaujímavé až vtedy, keď to preňho bude beznádejne „na nulu“. Čo už asi dlho nepotrvá. Lenže ani v šprinte na sto metrov bežec nepreteká s výkonným ferrari. Počítače sú dnes pre šachistu nevyhnutnosťou, špičkoví hráči sa málokedy pripravujú na zápas bez nich. Ľudský faktor je však v partii nenahraditeľný.

Máte za sebou obzvlášť úspešný rok. V čom je tajomstvo tej série víťazstiev, ktoré ste počas neho dosiahli na prestížnych svetových turnajoch?
Úprimne, sám netuším (smiech). V poslednom čase totiž ani šachovej príprave nedávam toľko ako obvykle. Tá šnúra sa začala v máji v Sarajeve, kde sa mi síce každoročne zvykne dariť, ale tentoraz som vyhral suverénne a v obzvlášť silnej konkurencii. Veľmi si cením jasné víťazstvo na júlových Majstrovstvách SR v Banskej Štiavnici. V septembri som skončil prvý na výborne obsadenom turnaji Czech Coal Karlsbad v Karlových Varoch. Iba pred niekoľkými dňami som zvíťazil na Memoriáli Michaila Čigorina v Petrohrade. Žiaľ, nepodarilo sa mi vybojovať účasť vo Svetovom pohári. Na letnom európskom šampionáte v Drážďanoch, kde sa naň dalo kvalifikovať, sa mi príliš nedarilo.

Aké sú vaše ďalšie šachové méty?
Rád by som sa dotiahol aspoň na hranicu superveľmajstrov s ratingom 2 700 bodov. Samozrejme, vždy som túžil stať sa majstrom sveta. A ten sen vo mne stále žije, hoci dnes už viem, čo všetko preň človek musí obetovať. Pri rodinnom živote, ktorý som si zvolil, je to ešte zložitejšie. Nuž, ale keď sa mi teraz tak darí… V prvom rade však chcem hrať šach. Hrať ho dobre. Tak, aby ma bavil.