Ako pykal Široký za smrť Clementisa

Manželky slovenských politikov sú väčšinou nenápadné ženy a len zriedkakedy na seba niečím upozornia. Podľa historikov a pamätníkov to dvojnásobne platilo v období vlády štátostrany. Našli sa však aj vzácne výnimky. Hoci sa o tom veľmi nevie, aj Slovensko malo svoju Nadeždu Alilujevovú. Druhá Stalinova manželka sa zastrelila v januári 1932. Druhého júna 1964 ju nasledovala Margita Široká, žena nedávno odvolaného predsedu vlády ČSSR, ktorý sedel v premiérskom kresle celých desať rokov.

19.01.2008 13:08
Široká Foto:
Margita Široká (vľavo), manželka predsedu vlády Viliama Širokého, spolu s Máriou Zápotockou, manželkou prezidenta Antonína Zápotockého.
debata

Žena iného komunistického politika, Lída Clementisová sa musela vyrovnať s popravou svojho manžela po zinscenovanom procese. Listy, ktoré jej napísal z väzenia, dojímajú aj po 55 rokoch.

Na druhý pokus to vyšlo

Okolnosti tragickej smrti Margity Širokej sa prísne utajovali, dlho o nich vedel len úzky okruh funkcionárov a rodinných priateľov. Viliam Široký bol v tom čase na vyšetrení u lekára. Na otázku kriminalistov, čo mohlo byť príčinou samovraždy jeho manželky, expremiér odpovedal: „Moja žena podliehala v poslednej dobe hlbokej depresii prameniacej z minulých udalostí.“

Široký mal zrejme na mysli svoju nedávnu degradáciu a všetko, čo s ňou bezprostredne súviselo. Odvolali ho nielen z funkcie vo vláde, ale aj vo vedení KSČ. „Politický pád prijal ako osobnú tragédiu,“ prízvukuje Jan Pešek zo Slovenskej akadémie vied, ktorý sa dlhodobo zaoberá politikmi tejto éry.

Manželstvo mal bezdetné. Podľa zistení českého historika Karla Kaplana to nebol prvý pokus Širokého manželky odísť dobrovoľne zo sveta. Po prvý raz si siahla na život ešte v roku 1940 v Moskve, keď sa náhodne dozvedela o spolupráci manžela so sovietskymi bezpečnostnými orgánmi. Dva roky predtým manželia emigrovali zo Slovenska do ZSSR. Ona potom žila celú vojnu striedavo v Moskve a baškirskej Ufe spolu s ďalšími ženami funkcionárov KSČ. Jeho vyslali s ilegálnym poslaním na Slovensko, kde ho však čoskoro zatkli agenti Ústredne štátnej bezpečnosti a až do roku 1945 bol vo väzení.

Pokus o vyslobodenie Širokého a ďalších politických väzňov v Nitre v predvečer vypuknutia Slovenského národného povstania ani neskôr nevyšiel. Gustáva Husáka do konca života potom podozrieval, že ho nechal za mrežami úmyselne a po vojne sa za to jemu aj ďalším organizátorom Povstania pomstil. „Vybavovanie si účtov s povstaleckým vedením predstavovalo prvoradý moment aj pri príprave vykonštruovaných politických procesov v 50. rokoch minulého storočia,“ myslí si Pešek.

Margita Široká sa vrátila z Moskvy krátko po vojne, keď už jej manžel rýchlo postupoval. Stal sa predsedom KSS a neskôr aj významným Slovákom v pražskom centre moci. Podľa spomienok pamätníkov manželka Širokého po februári 1948 vážne konkurovala svojím celkovým zjavom, oblečením a vystupovaním dokonca „prvej dáme“ Marte Gottwaldovej, ktorá to však nemohla strpieť. A po nejakom čase aj dosiahla, aby sa „súdružka Široká“ držala menej nápadne.

Pri príležitosti päťdesiatin Viliama Širokého vyšla v roku 1952 kniha s jeho oslavným životopisom, spomienkami spolupútnikov a ódami vtedajších básnikov – bardov. Hoci mala vyše 200 strán textu a množstvo fotografií, o manželke tam nepadlo ani slovo a nemihla sa ani na jednej fotografii. To sa už život československej vrchnosti riadil prísne podľa sovietskeho vzoru – pre verejnosť sa stalo súkromie „papalášov“ 13. komnatou.

Široký prežil manželku o sedem rokov v hlbokej osamelosti. V roku 1968 počas Pražskej jari mu za fabrikovanie politických procesov zastavili členstvo v komunistickej strane. Exprezident Antonín Novotný v spomienkach, ktoré nadiktoval Rudolfovi Černému, tvrdil, že Široký sa zmenil od chvíle, keď sa mu zastrelila manželka. „Boli spolu dlhé roky, ľpeli na sebe, teraz mu chýbala,“ vysvetľoval Novotný. Mnohé fakty však hovoria o nešťastnom manželstve. Kaplan na okraj samovraždy Širokej poznamenal: „Zločiny päťdesiatych rokov si stále vyberali daň, tentoraz vôbec nie na priamom vinníkovi.“

Musela hrať ich hru

Lída Pátková-Clementisová bola dcérou riaditeľa bratislavskej pobočky Českej hypotečnej banky. „Pre jej krásu, ale aj zdržanlivú povahu, ju obdivovali všetci stredoškoláci z Reálneho gymnázia na Grösslingovej ulici a potom aj obchodnej akadémie na Palisádach,“ spomínal po rokoch známy bratislavský advokát Aristid Jamnický. Za Vladimíra Clementisa sa vydala v marci 1933. Aj ich manželstvo bolo bezdetné, ale podľa mnohých svedectiev veľmi šťastné. Clementis mal mäkkú povahu, preto ako advokát bol malo priebojný. O dva roky však uspel v parlamentných voľbách a stal sa poslancom za komunistickú stranu. Hmotná situácia manželov sa zlepšila, ale čoskoro nastali iné trápenia.

Už vtedy sa začali krížiť životné cesty Clementisa a Širokého, ktorý mal vedúce postavenie v strane na Slovensku a bránil ho pred podobnými intelektuálmi. V roku 1938, po Mníchove a rozpade ČSR, emigrovali Clementisovci do Francúzska. A Široký tam za nimi onedlho vycestoval z Moskvy, aby sa priamo v Paríži zaoberal disciplinárnym priestupkom Clementisa oproti politickej línii KSČ. Ten sa totiž v úzkom kruhu vyjadril proti sovietsko-nemeckému paktu, na základe ktorého si Hitler a Stalin rozdelili Poľsko. Široký navrhoval vylúčenie Clementisa z KSČ.

Širokého podrazy pokračovali podľa Peška aj po skončení vojny. „Už v roku 1945 bol proti vymenovaniu Clementisa za námestníka ministra zahraničných vecí a v roku 1948, po smrti Jana Masaryka, sa opäť neúspešne postavil proti jeho vymenovaniu za ministra zahraničia,“ spresňuje historik. Podľa spomienok pamätníkov Lída Clementisová však aj potom naivne dôverovala Širokému. Keď v októbri 1949 Clementis odcestoval na zasadanie Valného zhromaždenia OSN, začali sa šíriť informácie, že po návrate do Prahy ho uväznia. Manželka mu však napísala, že ide len o klebety a odvoláva sa na „Vila“ Širokého.

Po návrate z Ameriky však Clementisa zbavili funkcie, preradili z ministerstva do štátnej banky ako radového zamestnanca a pri jednej z prechádzok ho zatkli a uväznili v pražskej Ruzyni. Exministra obvinili najprv z pokusu o nelegálny prechod hraníc a neskôr z „buržoázneho nacionalizmu“.

Čoskoro zatkli aj pani Clementisovú a väznili ju 22 mesiacov na Pankráci. Takmer dva roky ju nútili korešpondovať s manželom a tváriť sa, že je na slobode. Deň pred popravou, 2. decembra 1952, ju priviedli z väzenia na posledné stretnutie s manželom. Aj v tejto tragickej chvíli musela hrať komédiu, že jej neubližujú. S nadľudským premáhaním to zahrala – na meter od manžela, medzi dvojitou mrežou. Po návrate na Pankrác si vypýtala do cely vedro s vodou a kefu, aby prácou zahnala ťažké myšlienky.

Ráno 3. decembra 1952 jej veliteľ podal dve Clementisove fajky a tabak. Bolo už po poprave. Ešte v ten istý deň ju prepustili na slobodu. Manželov popol však nedovolili uložiť do rodnej tisoveckej zeme. Eštebáci ho voľne rozsypali kdesi na ceste za Prahou.

debata chyba