Hodža bol priekopníkom európskej integrácie

Prvý Slovák vo funkcii československého premiéra (1935-1938) Milan Hodža presadzoval po celý svoj život najmä myšlienku spolupráce a integrácie európskych štátov, ktorá sa začala napĺňať až dávno po jeho smrti. Pragmatický mysliteľ, polyglot hovoriaci siedmimi jazykmi a významný novinár sa niekedy dostával do konfliktu s prezidentom Edvardom Benešom. Rovných 130 rokov od svojho narodenia 1. februára 1878 však na Slovensku nie je všeobecne známou osobnosťou.

30.01.2008 10:33
Milan Hodža Foto:
debata

Osobnosť Hodžu, ktorý raz povedal, že „slobodu a bezpečnosť malých národov môže zaručiť len federácia“, bola totiž do roku 1989 spájaná s prvou, „buržoáznou republikou“. Ako premiér ČSR si prílišnú „pochvalu“ nevyslúžil ani od časti politickej garnitúry rodiaceho sa samostatného Slovenska. Na rozdiel od „národného hrdinu“ Milana Rastislava Štefánika totiž nebol zatiaľ jednoznačne prijatý celým politickým spektrom a najmä slovenské národne orientované strany Hodžu takmer ignorujú.

„Keď som nedávno počúval Hodžov dávny prejav, myslel som, že hovorí o Európskej únii,“ povedal v roku 2005 vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda pri príležitosti podujatia Dni Milana Hodžu študentom gymnázia v Sučanoch pri Martine, kde sa Hodža narodil. Práve Dzurinda sa v roku 2002 zaslúžil o prevezenie Hodžových pozostatkov zo Spojených štátov na Slovensko.

„Hodžu považujem za slovenského politika 20. storočia. Bol to človek, ktorý mal politický talent daný prírodou,“ povedal o Hodžovi slovenský historik Dušan Kováč. Jeho britský kolega Robert Seton-Watson napísal, že „Hodža sa skôr než ktokoľvek iný vymanil z provinčného pohľadu a nazeral na slovenský problém ako na dôležitú súčasť celej Európy“. Bývalý americký minister zahraničia Foster Dulles sa domnieval, že „svojím chápaním nezávislosti národov predbehol svoju dobu“ a že mal „konštruktívny podiel na zjednotení Európy“.

Jeho hlavnou myšlienkou bola stredoeurópska integrácia. „Európu a svet videl ako isté mocenské pole a strednú Európu vnímal ako niečo, čo je medzi Nemeckom a Ruskom. A pretože tu ležia malé národy, ktoré sú ohrozované a zaťahované veľmocami do ich konfliktov, jeho ideou bolo, že tieto krajiny musia hľadať spoluprácu, vytvoriť federáciu, a tým stabilné pásmo, ktoré by nebolo ohrozované zo západu ani z východu,“ napísal o Hodžových myšlienkach historik Kováč.

Hodža pochádzal z rodiny evanjelického farára, ktorý bol priateľom Ľudovíta Štúra. V Kluži (dnešné Rumunsko) a v Budapešti študoval právo, slavistiku a históriu vo Viedni, kde obhájil doktorát. Potom pôsobil ako redaktor v rakúskej tlačovej agentúre a v rokoch 1903–1914 redigoval Slovenský týždenník.

Už ako mladý, 27-ročný novinár a poslanec uhorského snemu v habsburskej monarchii, bol ako jediný Slovák vybraný následníkom trónu Františkom Ferdinandom d˙Este do tímu poradcov, takzvanej belvederskej dielne. Tá chcela prerobiť monarchiu na federáciu, v ktorej by všetky národy mali svoju autonómiu. K uskutočneniu plánu však po atentáte v Sarajeve nedošlo.

Počas prvej svetovej vojny pôsobil vo Viedni, do protihabsburského odboja sa zapojil až v posledných mesiacoch. Tridsiateho októbra 1918 bol však medzi tými, ktorí podpísali Martinskú deklaráciu. Tou sa slovenský národ prihlásil k spoločnému štátu s Čechmi. Po vzniku Československa sa stal najprv vyslancom v Budapešti (1918–19).

Okrem toho bol po celý čas prvej republiky poslancom a vedúcim činiteľom agrárnej strany na Slovensku. Od roku 1919 bol niekoľkokrát ministrom – napríklad pre zjednotenie zákonov, pôdohospodárstva, školstva a nakrátko i zahraničných vecí.
Vrcholom jeho politického pôsobenia bolo kreslo predsedu vlády (1935–1938); počas celej existencie Československa boli československí premiéri len štyria Slováci: Hodža, Viliam Široký, Jozef Lenárt a Marián Čalfa.

V roku 1936 chcel Hodža zamedziť expanzívnym Hitlerovým snahám Dunajským plánom, ktorý mal strednú Európu premeniť na ekonomický priestor bez ciel. Táto Hodžova koncepcia zahraničnej politiky však narážala na koncepciu Benešovu s jej väzbou na Francúzsko a neskôr na Sovietsky zväz.

V roku 1938 pod tlakom mníchovských udalostí podal Hodža demisiu a emigroval do Francúzska a neskôr do USA. V emigrácii opäť rozvinul ideu stredoeurópskej federácie, ktorú malo tvoriť osem štátov (ČSR, Poľsko, Rakúsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Juhoslávia a Grécko). Táto federácia mala byť partnerom i veľmociam na základe Hodžovho hesla: Ja pán, ty pán!

Beneš počas vojny označil Hodžu za obyčajného politického chytráka bez línie. Hodža totiž mohol len ťažko akceptovať Benešov postoj k agrárnej strane (vrcholiaci nakoniec jej zákazom) a jeho zahraničnopolitickú koncepciu, ktorá smerovala do područia Sovietskeho zväzu. Krátko pred svojou smrťou 27. júna 1944 vo floridskom Clearwateri varoval Hodža v memorande Európa na križovatkách pred sovietizáciou strednej Európy.

Po februári 1948 emigroval Hodžov syn Fedor a v roku 1949 Hodžu pochovali na cintoríne v Chicagu. Vdova po premiérovi Irena mala v pláne taktiež odcestovať do USA, avšak vtedajšia komunistická moc jej to nedovolila. V roku 1962 zomrela v Martine.

debata chyba