Marek Maďarič pôvodne ohlasoval tvrdý postup. Výhrady OBSE chcel odraziť ako bezvýznamné, tlačový zákon chcel presadiť bez zmien a pri Lisabonskej zmluve sa prihováral za rýchle a definitívne hlasovanie – aj s vedomím, že by skrachovalo… Pre Smer mala vždy prioritu domáca politika – a domáca popularita – pred diplomaciou. Maďaričovu líniu však korigoval Robert Fico, ktorý musel tradičné poradie priorít obrátiť. A nielen pre krik opozície.
OBSE mala k tlačovému zákonu výhrady ešte predtým, ako začal Dzurinda blokovať Lisabonskú zmluvu. Ficov Smer si v tomto čase, keď rokuje s európskymi socialistami o obnovení členstva, nemohol dovoliť konflikty s medzinárodnými organizáciami. Swoboda celkom otvorene požiadal Fica, aby pri tlačovom zákone akceptoval požiadavky OBSE. A štandardy Európskej únie. Fico prikývol. Samozrejme, krik Dzurindu a opozície veci ešte viac urýchlil.
Maďarič, tak trochu proti vlastnej vôli, bude zrejme svoj tlačový zákon prerábať a okresávať. Minimálne na dvoch miestach, na ktoré tlačí OBSE. Haraszti žiada zúžiť kontroverzné právo na odpoveď (aby nemohlo byť vo veľkom zneužívané v každom denníku, ktorý si dovolí byť kritický) a oslabiť právomoci ministerstva kultúry pri pokutách za porušenie zákona. Čo sú celkom prirodzené a rozumné pripomienky, ktoré dávno pred OBSE adresovali Ficovej vláde vydavatelia. Vtedy však Fico ešte nepočúval. Pretože nemusel.
Tlačový zákon bol zatiahnutý do hry o Lisabonskú zmluvu (a ramená opozície) dosť nevinne. Nakoniec mu to však prospelo. Na rozdiel od Fica a Dzurindu, ktorým na ich hlúpej hre neprospelo nič.