A čo je na celej veci zvlášť hanebné, slovenskí poslanci vôbec nemajú problém s Lisabonskou zmluvou, ale len sami so sebou. Presnejšie s tlačovým zákonom, za ktorý sa skryla urazená opozícia.
Inak, ak by ratifikácia Lisabonu uviazla, samo osebe by to pre Slovensko nebola ani hanba, ani tragédia. Naopak, tragédia by to bola pre veľké krajiny EÚ. Lisabonská reforma má posilniť ich váhu a vplyv v únii – na úkor malých krajín. Slovensko má mať slabšie zastúpenie v Európskom parlamente, oslabenú pozíciu v Európskej rade, takmer nulový hlas v Európskej komisii… Čo sú samé nevýhody oproti súčasnému stavu.
Slovenská vláda (Dzurindova aj Ficova) ustupovala tlakom kľúčových európskych krajín len preto, že zjednodušenie rozhodovania v Bruseli je pre prežitie únie nevyhnutné. Po dohode vlád sa však zákonite rátalo s protestmi a problémami v národných parlamentoch – najmä v menších krajinách. Ak by mal slovenský parlament s hladkým ratifikovaním Lisabonu principiálny problém, nebola by to nijaká hanba (veľvyslanci Nemecka či Británie s tým rátajú, preto sú v plnej pohotovosti). Podozrivé a úbohé by bolo skôr to, keby Národná rada lacno prikývla 140 hlasmi už v januári.
A presne takto to bolo naplánované. A takmer aj odhlasované. Slovenskí poslanci sa pri téme Lisabon nezmohli na náznak odporu. Alebo aspoň kritiky. Všetky strany (s výnimkou KDH) sa prekrikujú, ako Lisabonskú zmluvu vítajú. Zasekli sa len na tom, že Dzurinda sa rozhodol robiť Ficovej vláde problémy – a vtiahnuť do zápasu so Smerom EÚ…
Výpad Dzurindu proti Ficovi sa pritom vyvíja dosť trápne. Tlačový zákon zostáva krivý. SDKÚ bezzubá. Lisabonská zmluva je bez akejkoľvek kritiky vítaná, ale zamrznutá. A Slovensko z pohľadu Bruselu vyzerá ako pripečená krajina, ktorá veľmi chce, ale nevie presne čo – a ako na to.