Prežiť tábor smrti pomáhal červený trojuholník

28.05.2008 09:29
Ženy, ktoré na vlastnej koži pocítili krutosti...
Autor:

Narodila sa vo Viedni a oboch rodičov mala Slovákov. Pre nacistov sa však stala nebezpečnou a tak ju poslali do koncentračného tábora. Za odbojovú činnosť. "Ako ľudia bez kvapky nemeckej krvi sme v tretej ríši patrili medzi menejcenné menšiny," rozpráva Irma Triksáková. Začala sa proti takýmto pomerom búriť, nacisti však ich ilegálnu skupinu rýchlo odhalili. Ako mladá učiteľka skončila v septembri 1942 v ženskom koncentračnom tábore v nemeckom Ravensbrücku.

Väčšina väzenkýň bolo politických. Na rozlíšenie ich označovali červeným trojuholníkom prišitým na rukáve. Ostatné mali buď zelené označenie (kriminálničky), čierne („asociálky“ a Rómky) alebo žlté (Židovky).

V tábore bolo šestnásť dlhých barakoch v barinách obohnaných štyri metre vysokou kamennou hradbou. Akoby to nestačilo, ovinuli múr ešte ostnatým drôtom nabitým elektrinou. Za tmy bolo vidieť ako iskrí. Nachádzali tam dobrovoľnú smrť vysilené bytosti, ktoré už nevládali ďalej živoriť. Jeho bývalé väzenkyne z celého sveta sa stretli v Bratislave.

Do tábora posielali Židov aj Nežidov. Celý židovský blok v auguste 1942 vysťahovali a poslali do Osvienčimu. O dva roky neskôr sa však karta obrátila.

Na Slovensku sa v septembri 1944 začala druhá vlna deportácií, transporty mierili pôvodne do Poľska. Vzhľadom na blížiaci sa front ich však nacisti neskôr presmerovali do Sachsenhausenu, Bergen Belzenu a Ravensbrücku.

„Aj náš transport z decembra 1944 bol osvienčimský, ibaže Auschwitz už vtedy neprijímal, a tak nás šikovali ďalej, čo sme mohli považovať za isté šťastie,“ spomína ďalšia bývalá väzenkyňa z Ravensbrücku, Bratislavčanka Ema Panovová.

V Ravensbrücku totiž pôvodne neboli plynové komory. Aby esesáci zvládli nápor nových transportov, začali aj tam od konca roku 1944 so splynovaním. „Osobitosťou tohto tábora bola skutočnosť, že sem privážali celé rodiny,“ pokračuje Panovová. „Až na mieste oddeľovali mužov od žien, pričom menšie deti ostávali s matkami, kým chlapci išli buď sami alebo s otcami do menšieho mužského tábora.“

Panovová opakovane zdôrazňuje, že v Ravensbrücku trpeli spoločne Židia aj Nežidia. Spomedzi slovenských väzňov to boli napríklad účastníci Povstania, alebo ľudia, ktorí ukrývali doma Židov. Väčšina z nich tábor neprežila, ako napríklad Panovovej matka. „Bránou tábora prešlo za tie roky takmer 130-tisíc žien, z nich umrelo okolo 92-tisíc,“ vysvetľuje Francúzka Annette Chalutteová.

Ďalšia Bratislavčanka Hilda Hrabovecká sa dostala do Ravensbrücku až v januári 1945, ale po takmer troch rokoch v osvienčimskom pekle a 10-dňovom pochode smrti. „Zrejme by som neprežila, keby nám po príchode do nového tábora nepomohli rakúske väzenkyne,“ myslí si Hrabovecká. „Hneď sa nás ujali a zaevidovali nás ako "červené“, čiže politické, ináč by sme zrejme dopadli horšie."

Kto v Ravensbrücku nevládal pracovať, putoval na sklonku vojny buď rovno do plynu, alebo na lekárske pokusy do takzvaného revíru. Táborová práca rýchlo vysiľovala. Vstávalo sa už o pol piatej ráno, v zime o pol šiestej. A denná dávka chleba v období nedostatku dosahovala len 150 gramov na väzenkyňu. „Zachránila nás vzájomná pomoc, solidarita, človek by tam neprežil, keby nežil pre druhého,“ opakuje Hrabovecká.

Utorkové podujatie zorganizoval Medzinárodný výbor Ravensbrück v spolupráci s Úradom vlády SR a Múzeom židovskej kultúry. Do Bratislavy prišlo 30 bývalých väzenkýň zo 16 štátov. „To viete, je nás čoraz menej,“ uzatvára Panovová.

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku