Irma Trksáková sa narodila 2. októbra 1917 vo Viedni. Obaja jej rodičia pochádzajú zo Slovenska. Po anšluse Rakúska roku 1938 sa ako mladá učiteľka češtiny pridala do odboja v rámci československej menšiny. „Ako ľudia bez kvapky nemeckej krvi sme v tretej ríši patrili medzi menejcenných. Zatvorili nám školy, zabavili majetok, zakázali české spolky. Nastali veľké represálie voči menšinám,“ hovorí Trksáková, ktorá sa pripojila k tým, čo sa proti novým metódam začali búriť.
Odbojová skupina, ktorej bola Irma Trksáková členkou, vydávala letáky s programom Adolfa Hitlera. Vysvetľovali ľuďom, ktorí boli nadšení z nových pomerov, keď po dlhých časoch nezamestnanosti zrazu mohli pracovať, že Hitler všetky zatvorené továrne premenil na výrobňu zbraní a pripravuje sa na vojnu. Neskôr vojakom rozposielali letáky, v ktorých ich vyzývali, aby nebojovali, odhadzovali zbrane, prešli k nepriateľovi. Po spustení transportov nadväzovali kontakty so železničiarmi, aby nedodržiavali cestovné poriadky, aby vlaky vypravili do iných staníc, robili zmätok a ľudia nedošli do táborov.
Túto ilegálnu skupinu však nacisti odhalili a roku 1941 Irmu Trksákovú zatkli. Rok prežila vo väzení na samotke. „Celý jeden rok. V samoväzbe. Bez novín, bez kníh, bez ničoho. Len štyri kroky tam a späť. Celý deň nerobiť nič, len rozmýšľať,“ spomína. Mužov z jej skupiny stihol ešte horší osud. Ťažko ich mučili, odviezli do Mathausenu a tam bez súdu zastrelili.
„Po roku vo väzení sme šli na transport. Dozorkyne nevedeli nič o tom lágri, len to, že sa tam vraj veľa musí stáť. Išli sme do transportu iba s touto informáciou. Tak som si začala to dlhé státie cvičiť. Keď na to tak teraz spomínam, bolo to detinské,“ smeje sa.
Aby oni zvíťazili, nás zotročili
Ravensbrück. Tábor, v ktorom zo 132-tisíc žien a detí 92-tisíc neprežilo. Tábor postavili v roku 1939 a ležal len necelých sto kilometrov od Berlína. Okrem ťažkej práce väzenkyne čelili lekárskym pokusom, násilným sterilizáciám, staršie alebo choré ženy usmrcovali fenolovými injekciami. Pôvodne v ňom plynové komory neboli. Aby však esesáci zvládli nápor nových transportov, začali aj tam od konca roku 1944 so splynovaním.
Väčšina väzenkýň bolo politických, ale boli tu aj Židovky, Rómky a ženy s kriminálnou minulosťou. Do tábora privážali aj celé rodiny. Až na mieste ich oddeľovali a pri hlavnom ženskom tábore vytvorili menší mužský.
„Ženy tam museli robiť tie najťažšie práce. Všetko pre vojnu. Stále sme museli od nacistov počúvať, že my musíme robiť, aby oni zvíťazili. Aby oni zvíťazili, nás zotročili,“ hovorí Irma Trksáková. Po príchode boli nové väzenkyne v karanténe. Potom celý mesiac robili nezmyselnú prácu, prenášali ťažké náklady piesku z jednej kopy na druhú. Dôvod? „Nezmyselnosťou práce chceli v nás zlomiť odpor. Kto sa totiž poddal, ten neprežil,“ je presvedčená Trksáková.
Tábor bol najmä o vyhladzovaní robotou
„Vstávalo sa o piatej. Dostali sme kúsok chleba na celý deň, ráno čiernu zafarbenú vodu, akože kávu, na obed repu a večer polievku. V nedeľu pridali kúsok margarínu a trošku marmelády. Celé tri roky sme z tohto žili. Nechápem, ako sme to mohli prežiť,“ hovorí pani Irma o živote v tábore.
„Presne vypočítali, koľko kalórii je potrebných, aby človek prežil nejaký čas. Podľa toho, čo sme robili, dostali sme jesť. Ja som robila pre Siemens. Táto firma si nás prenajala za 50 fenigov za jedného väzňa. V tábore využívali väzňov do poslednej kvapky krvi.“
Trksáková tvrdí, že mala šťastie na prácu a nedostala sa k tým úplne najťažším. Robila pre Siemens a tiež grafy, koľko kusov ženy vyrobia. „Aj tam som sabotovala. Tej, čo spravila veľa, som vzala a dala tej, čo robila málo, aby nebola potrestaná. Inak by musela dlho stáť, vzali by jej chlieb. Väčšinou Rusky takýmto spôsobom sabotovali prácu, tie rovno zastrelili.“
Tábor bol o vyhladzovaní robotou. „U nás neposielali ľudí do plynu, až na konci. Svoj život sme však mohli stratiť nedostatkom jedla, chorobami. Lieky sme nedostávali a každej, ktorá ochorela, hrozilo, že môže dostať smrtiacu injekciu. Nikto nechcel byť chorý,“ spomína na neľudské podmienky v tábore.
„Spali sme na trojposchodových posteliach, na nich boli slamené matrace, na jednom spali dve až tri ženy. Matrace už boli opotrebované, slama rozdrvená, nemali sme ani povlaky. Ako zvieratá. My sme boli menej ako pes, ktorý nás strážil,“ dodáva so slzami v očiach.
Aj medzi väzenkyňami sa však našli ľudia, ktorí sa prisluhovaním nacistom snažili pre seba vydobyť lepšie podmienky. „Väzenkyňa, študentka medicíny, dávala chorým ženám smrtiace injekcie.“ Po vojne v procese proti vojnovým zločincom v Hamburgu dostala trest smrti. „Židovky to v tábore mali ťažké. Ja som aspoň vedela, za aký konkrétny skutok som sa tam dostala, ale ako to mali chápať ony? Ale my, politické väzenkyne, sme im viac pomáhali, ako ony sebe navzájom. Pritom, keď človek niečo spravil pre väzňa, len si priťažil. Ony sa niekedy medzi sebou udávali, aby tým získali nejaké výhody,“ dodala Trksáková.
Ravensbrück – miesto vrážd, pokusov a verejných domov
Časom však už v tábore dochádzalo miesto a začalo sa so selekciami starých a chorých. „V noci po ne prichádzali nákladné autá a odvážali ich. Počuli sme, ako sa bránia, kričia, plačú, ako ich bijú a ženú do kamiónov. Až keď tábor rozpustili, dozvedeli sme sa, že ich zadusili plynom,“ opisuje Irma Trksáková jeden z najhorších zážitkov. Nechcených sa však zbavovali aj iným spôsobom. V zime, keď bolo –10 stupňov Celzia, dozorcovia zobrali ženám pančuchy a kabáty, len aby čo najskôr zomreli „prirodzenou smrťou“. Dávali im jed s tým, že je to liek, alebo im pichli do srdca smrtiacu injekciu.
Na poľských študentkách robili nemeckí nacisti v tábore lekárske pokusy. V odboji boli odsúdené na smrť a za dobrovoľné podvolenie sa pokusom im sľúbili slobodu. „Rozrezali im nohy a infikovali ich všetkým, čo sa môže na fronte dostať vojakom do rán. Niektoré prežili, niektoré sa dali operovať a aj tak ich zastrelili. Oni nikdy nedodržiavali slovo, im nemohol nikto veriť,“ opisuje Trksáková.
Už menej sa hovorí o tom, že v Ravensbrücku budovali aj verejné domy. Osobitne pre príslušníkov SS, pre vojakov a pre väzňov. Mali poslúžiť na zvýšenie ich výkonnosti. „Ženám sľubovali, že po určitej dobe ich za to pustia na slobodu. Niektoré sa tam preto aj dokonca hlásili. Boli tam aj prostitútky z povolania. Vyberali však aj ženy, ktoré boli ešte panny, im to bolo jedno. Bolo to neľudské, všetko, čo tam robili, bolo neľudské. Všetko,“ hovorí Irma Trksáková trasúcim hlasom.
Podľa nej sa z tohto tábora ujsť nedalo. „Bez pomoci nikto nemohol utiecť. Keď niekto utiekol, tak v Poľsku, kde obyvatelia utečencom pomáhali. V Nemecku to bolo nemysliteľné. Nemci by nikdy nepomohli, keby aj chceli, mali strach, že sa tiež dostanú do lágru,“ dodáva.
Príliš málo nacistov potrestali, myslí si Trksáková
Tesne pred oslobodením koncentračného tábora vyhnali nacisti všetkých väzňov na pochod smrti cez lesy. Mnoho ľudí počas nich utieklo, ale veľa žien stratilo svoj život práve na prahu slobody. Spojenci kolóny bombardovali s tým, že nevedeli, či ide o zajatcov alebo vojakov. Mnohé zomreli aj hladom a vyčerpaním. „Na pochod nás vyhnali, aby nás zdecimovali. Aby nás čo najmenej prišlo k ich nepriateľovi,“ tvrdí Trksáková.
Irma Trksáková sa po skončení druhej svetovej vojny vrátila do Viedne, kde žije doteraz. Dostala tam byt po jednom nacistovi, ktorý utiekol za hranice. Keďže po skončení vojny bolo národnostné školstvo v Rakúsku zdecimované, k učiteľstvu sa už nevrátila. Pracovala na československom veľvyslanectve ako sekretárka kultúrneho atašé. Zapojila sa aj do aktivít Medzinárodného výboru Ravensbrück, kde doteraz pôsobí ako čestná viceprezidentka.
„Čo to bolo za dobu, že bolo toto možné? Koľko mladých krásnych životov nacisti zničili? Príliš málo ich potrestali vzhľadom na to, čo porobili,“ povie ticho, rýchlo si utrie slzu a usmeje sa. „To si nikto nemôže vedieť predstaviť, čo sme tam zažili. Ale ľutovať sa nebudem. Človek by sa nikdy nemal ľutovať. Veď vždy môže byť horšie, nie?“