Výmena peňazí v r. 1953 vyvolala nepokoje

Odteraz bude kurz koruny pevne spätý so sovietskym rubľom, ktorý je najpevnejšou menou na svete. Týmito slovami zdôvodnil výmenu peňazí pred 55 rokmi vtedajší československý premiér Viliam Široký. Státisíce postihnutých ju však vnímali ako veľkú lúpež, ktorá pripravila ľudí o všetky úspory. ŠtB sa právom obávala masových nepokojov a spustila operáciu pod kódovým označením Guľomet.

02.06.2008 08:50
československá koruna Foto:
Ilustračné foto
debata

Najviac práce mali eštebáci v Plzni, kde vyšlo do ulíc takmer 20-tisíc ľudí. Mnohí vtrhli aj do úradov a vyhadzovali z okien busty Gottwalda, Lenina a Stalina. Proti vzbúrencom muselo nakoniec zakročiť vojsko ministerstva národnej bezpečnosti a jednotky Ľudových milícií privolané z Prahy.

V Bratislave sa na múroch objavilo niekoľko nápisov „Nechceme diktatúru komunizmu“. ŠtB hlásila lokálne nepokoje v Zlatých Moravciach a v Handlovej, kde niektorí baníci odmietli nastúpiť do práce.

„Na Slovensku sa nevyskytli mnohotisícové protesty ako v Čechách, lebo tu jednoducho ešte neboli priemyselné centrá s takouto koncentráciou robotníctva,“ vysvetľuje relatívne pokojnejší priebeh reformy v slovenských krajoch Jan Pešek z Historického ústavu SAV. Napriek tomu len v Žiline eštebáci zaistili ôsmich rebelantov, ďalších ôsmich tam vyšetrovali na slobode a dovedna jedenástich obvinených odovzdali súdu.

Reforma sa navonok prejavila výmenou starých peňazí za nové. Peniaze v hotovosti sa vymieňali do výšky 300 korún (Kčs) v pomere 5:1. Všetko nad túto sumu sa vymieňalo v pomere 50 Kčs starých peňazí za 1 novú korunu. Priemerná mzda v národnom hospodárstve dosahovala vtedy necelých 1 200 korún.

Úspory na vkladných knižkách sa prepočítavali do sumy 5 000 Kčs v pomere 5:1, od 5 000 do 10 000 Kčs v pomere 6,25:1 a vklady nad 50 000 dokonca v pomere 30:1. Háčik bol v tom, že väčšina Slovákov si držala úspory doma. „Vyplývalo to z dlhodobej nedôvery obyvateľstva k vtedajším peňažným ústavom,“ poznamenáva historička Mária Kačkovičová z archívu Národnej banky Slovenska.

A zapôsobila aj šuškanda o chystanej reforme, ktorá sa napriek najprísnejším bezpečnostným opatreniam šírila dva týždne pred dňom D. Ľudia napochytro vyberali úspory zo sporiteľne, aby ich mohli utratiť. Za týždeň sa predalo toľko spotrebného tovaru, čo inokedy za dva mesiace. Lenže posledný týždeň pred spustením reformy už nebolo veľmi čo predávať. Peniaze držané v pančuchách sa potom zo dňa na deň stali takmer bezcennými papierikmi.

Strana a vláda rozhodli o výmene peňazí v sobotu 30. mája, cenzurovaný rozhlas však mohol priniesť prvú správu o tom až o 17. hodine. To už boli obchody zavreté. A v nedeľu fungovali iba kaviarne a ostatné reštauračné zariadenia.

„Pamätám sa, že strašne veľa ľudí u nás v ten deň chcelo obedovať a minúť tak ešte nejaké peniaze,“ spomína Ján Šimko, bývalý hlavný čašník v bratislavskom hoteli Carlton. Vlastná výmena potom prebehla 1. až 4. júna.

Podľa zámerov štátostrany mala reforma postihnúť predovšetkým „bývalých ľudí“, kapitalistov, ale ako zistil český historik Karel Kaplan, až 80 percent prepadnutých úspor pripadalo na robotníkov, roľníkov a technickú inteligenciu, čiže tých, o ktorých sa nový režim mal opierať.

Moskva za to neskôr Prahu kritizovala a Široký nevychádzal z údivu, veď „neuváženú reformu“ spustil až na odporúčanie sovietskych poradcov. Pôvodne vraj spolu s Gottwaldom chceli zrušiť len dvojitý trh, voľný a viazaný (prídelový), nie aj robotnícke úspory.

Menová reforma spôsobila pokles životnej úrovne v najširších vrstvách. Masové nepokoje mali aj trestnoprávne dôsledky, ale v závodoch, kde sa štrajkovalo či demonštrovalo, vznikli komisie a rozhodovali o iných postihoch. Prijímanie trestu sa obyčajne končilo formulkou: „Aby som odčinil svoju vinu a získal dôveru robotníckej triedy, dávam päť dní z dovolenky k dispozícii závodu a odpracujem 40 brigádnických hodín.“

debata chyba