Do nových jaskýň, ktoré rok čo rok objavuje speleologický klub Drienka, ľudská noha nikdy predtým nevkročila. „Na to dám krk, napokon, ktorý blázon by sa tam štveral, veď je to doslova o hubu,“ hovorí Gabriel Lešinský, zakladateľ klubu, ktorý operuje v Slovenskom krase.
Dá sa to však povedať aj ináč: novoobjavené jaskyne majú predovšetkým pri vstupe do nich také extrémne zložité partie, že okrem nadšencov – speleológov by si zostup sotva niekto riskol. „Často je to vertikálny vstup, kde sa treba doslova pchať, alebo narazíte na závaly, ktoré musíte prácne prekonávať,“ vysvetľuje Lešinský.
Dosť na tom, že v nijakej z doteraz objavených jaskýň nenašli stopy po človeku. Zo živých tvorov sa tam nachádzajú nanajvýš rôzne mikroorganizmy alebo bezstavovce. Lešinský si netrúfne odhadnúť, koľko takýchto podzemných priestorov čaká na svojich objaviteľov len v Slovenskom krase: „Bude toho ešte stovky kilometrov,“ dodá na opakované naliehanie.
Podľa nestora slovenských speleológov a geografov, 87-ročného Antona Droppu, je zatiaľ preskúmaných len asi dvadsať percent krasového územia. „Mladí sa majú čo činiť, ja už nevládzem,“ hovorí. On sám kedysi prebádal demänovské jaskyne. Droppa považuje Slovensko za jaskyniarsku veľmoc – na počet obyvateľov aj rozlohu územia.
Na Slovensku pôsobí 43 speleologických skupín. Drienka má 9 členov, skupina v národnom parku Galmus – 28. Tá má navyše vo svojich radoch jaskyniarku Oľgu Miháľovú. Speleologička je na Slovensku vzácny tvor, kým v susednom Česku je takmer každý druhý jaskyniar žena. „U nás sa máloktorá žena po vydaji a materskej dovolenke vráti do jaskýň,“ potvrdzuje Miháľová.
Jaskyniar je aj jej manžel František, pracuje v správe národného parku. Jaskyne, ktoré spolu objavili v poslednom čase medzi Poráčom a Krompachmi, sú vzácne ani nie tak kvapľovou výzdobou ako archeologickými a paleontologickými nálezmi. Dá sa predpokladať, že v týchto prípadoch jaskyňu už človek navštívil, ale bolo to v dávnoveku.
Miháľová však odmieta zájsť do podrobností. „V našich stopách kráčajú hľadači pokladov, ja ich volám jaskyniarski piráti, idú po všetkom, čo sa dá speňažiť na čiernom trhu alebo zahraničných burzách,“ vysvetľuje speleologička. Ako výstražný príklad uvádza Medvediu jaskyňu v Slovenskom raji – všetky nálezy vrátane lebky a kostí nenávratne zmizli.
O miere sprístupňovania ešte nedotknutej prírody sa vedú spory aj v odborných kruhoch „Treba ju sprístupniť všetkým, ktorí o ňu majú skutočný záujem a nebudú jej škodiť.“ Takýto názor zastáva Štefan Karolčík, pedagóg z Univerzity Komenského. Na jednej z jej fakúlt prednáša geografiu a pre priateľov aj známych organizuje expedície pod názvom Neznáme Slovensko.
Pre Karolčíka sú srdcovou záležitosťou Poloniny a Bukovské vrchy s miestami, ktoré človek ešte nenavštívil, alebo ak áno, tak už veľmi dávno. „Srnky či iné zvieratá sa vás tam neboja, lebo človeka nestretnú, ako je rok dlhý. Je to dosť vzdialené od hlavných komunikačných ťahov, a preto aj ťažko dostupné, ale možno je to tak dobre, lebo sa tam vydajú len skutoční obdivovatelia panenskej prírody,“ rozpráva cestovateľ.
Marián Gič zo správy Národného parku Poloniny pripúšťa, že prúd turistov najmä z Česka sa po zápise tunajších pralesov do zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO zväčšuje. „Sú vítaní, kým neschádzajú z vyznačených chodníčkov a neporušujú pravidlá parku,“ dodáva ešte Gič.
Turistov priťahuje prales Stužica. Rastú v ňom až 350-ročné jedle a 250-ročné buky, v noci zavíjajú vlci a cez deň na oblohe krúžia orly. Ubytovať sa možno v najvýchodnejšej slovenskej obci Nová Sedlica, v tamojšom penzióne Kremenec. Ten však už koncom júna býva beznádejne vypredaný až do konca leta.