Jeden deň u Alexandra Issajeviča, tak sa volal Ličkov reportážny rozhovor uverejnený v bratislavskom Kultúrnom živote 31. marca 1967. Názov parafrázoval známu Solženicynovu novelu o väzňovi sovietskeho gulagu Ivanovi Denisovičovi.
Rozhovor preberali v nasledujúcich dňoch a týždňoch desiatky, ak nie stovky, novín a časopisov na celom svete. O dva roky neskôr sám Ličko v rozhovore pre stanicu BBC porozprával, ako sa k autorovi Prvého kruhu, Rakoviny a ďalších diel dostal a čo si za takmer päť hodín povedali.
Do podrobností však nezachádzal. Z pochopiteľných dôvodov zamlčal Ličko aj sprostredkovateľskú úlohu spoločných moskovských priateľov, predovšetkým spisovateľov Piotra Vegina a Borisa Možajeva. Bez nich by sa so Solženicynom nikdy nestretol. Ten vtedy žil vo vnútornom vyhnanstve v stredoruskom meste Riazaň a už druhý rok mal zákaz čokoľvek publikovať.
Na záver návštevy Ličko navrhol Solženicynovi, aby mu dal nejaké rukopisy svojich nevydaných diel, môžu predsa vyjsť na Slovensku a v Čechách. Spisovateľ súhlasil – v Československu sa už začínal politický odmäk – a zveril Ličkovi strojopisy svojho románu Rakovina a divadelnej hry Jeleň a táborová prostitútka. Úvodnú časť románu pod názvom Právo na liečbu uverejnil ešte v roku 1967 denník Pravda v preklade manželov Ličkovcov.
Vtedy 45-ročný Slovák bol Solženicynovi očividne sympatický. Mal partizánsku minulosť a vystupoval ako predstaviteľ „ešte zdržanlivej, ale už prebudenej slovenskej inteligencie“. Tak píše o Ličkovi vo svojej životopisnej črte Zrno medzi žarnovmi.
V ďalších riadkoch sa však na slovenského novinára zlostí. Vyčíta mu najmä to, že bez dostatočného splnomocnenia odovzdal román britskému lordovi Nicholasovi Bethelovi, dôvernému znalcovi ruskej literatúry, ktorý zariadil jeho vydanie v Londýne.
Ličko pýtal dodatočne súhlas pri svojej ďalšej návšteve Moskvy v decembri 1967, vtedy však už bol na svete Solženicynov list zjazdu spisovateľov, v ktorom žiadal zrušenie cenzúry. Autor Rakoviny sa potom ocitol v ešte väčšej izolácii, represálie proti nemu sa stupňovali.
Ličko mu poslal cez priateľov odkaz, ale spisovateľ ani neodpovedal, len v memoároch píše, že Slováka vtedy preklínal, lebo mu „nabúral plán nedopustiť pohyb románu cez neznámu reťaz“. Až oveľa neskôr, už v emigrácii, ocenil kvality prekladu a odpustil lordovi Bethelovi „unáhlenosť“.
O ďalšom osude Ličku sa však Solženicyn zrejme nikdy nedozvedel. Aspoň v pamätiach priznáva, že nepozná „rozlúštenie, ani rozuzlenie“ jeho príbehu. Mohol by poznať, keby v Riazani mal prístup k londýnskym Timesom.
Koncom septembra 1970 totiž práve tento denník uverejnil správu s titulkom Ličko je zatknutý. Informuje v nej, ako štyria príslušníci ŠtB vtrhli o štvrtej nadránom do bratislavského bytu bývalého redaktora, zhabali mu celý archív a obvinili ho z protištátnej činnosi.
V Ústave pamäti národa leží objemný vyšetrovací spis ŠtB ku kauze Ličko. Je v ňom aj žiadosť o predĺženie vyšetrovacej väzby, lebo obvinený „zásadne odmieta osvetliť pôvod zabavených materiálov“. Boli medzi nimi aj rukopisy Solženicynových diel a magnetofónová nahrávka s rozhovorom.
Lička nakoniec odsúdili na 18 mesiacov nepodmienečne. Obžaloba mu kládla za vinu „poškodzovanie záujmov republiky v cudzine“. Ličkovi priťažil najmä rozhovor pre BBC, kde vyhlásil: „Alexander Solženicyn je pre našu krajinu, okupovanú ruskou armádou, veľkou nádejou.“
Ani po prepustení na slobodu už nemal od ŠtB pokoj. Ako napísal pred 18 rokmi v spomienkovej črte jeho priateľ Roman Kaliský, „sliedili, dobiedzali, chodili mu do bytu, predvádzali ho na výsluchy“. Ličko zomrel takmer presne rok pred revolúciou.