Pražská jar odštartovala operáciu Dunaj

Pražská jar a medzinárodná kríza v roku 1968. Tak sa volá dvojjazyčná nemecko-ruská vedecká publikácia o československých udalostiach spred štyroch desaťročí. Obsahuje aj doteraz nezverejnené materiály z bývalých sovietskych archívov. Najmä k nim sa vyjadruje historik Ivan Laluha, blízky spolupracovník a priateľ Alexandra Dubčeka.

21.08.2008 06:00
Ivan Laluha Foto:
Historik Ivan Laluha odhaľuje v knihe Pražská jar a medzinárodná kríza v roku 1968 zákulisie vpádu sovietskych jednotiek do Československa.
debata

Podľa prvých recenzií ide o dokumenty takého charakteru, že si žiadajú nanovo prepísať dejiny augusta '68. Súhlasíte?
To sú fanfarónske reči. Po prvom oboznámení s oboma zväzkami knihy nič prevratné v nich zatiaľ nenachádzam, mnohé veci však dokresľujú a lepšie dokladajú. Niečo možno bude treba upraviť, doplniť, spresniť, ale nanovo prepísať dejiny – to je prisilné slovo.

Čo vás z publikovaných archívnych materiálov najviac zaujalo?
Niektoré nové fakty o príprave vojenskej intervencie. Minister obrany ZSSR maršal Grečko podľa sprístupnených dokumentov už 10. apríla 1968 informoval, že armáda je na pokyn strany pripravená poskytnúť „bratskému Československu“ vojenskú pomoc v boji proti „vnútornej reakcii a kontrarevolúcii“. A už o dva dni nato začali sovietski generáli pracovať na operácii Dunaj. O štyri mesiace neskôr sa invázia do Československa uskutočnila práve pod týmto kódovým označením.

Kremeľ však súčasne skúšal aj nesilové metódy zvrátenia reformného procesu známeho ako Pražská jar.
Áno, a v tejto súvislosti sú zaujímavé poznatky o tom, ako Brežnev už vo februári a v marci začal strácať počiatočnú dôveru k Dubčekovi. Napríklad sovietskeho veľvyslanca v Prahe Červonenka poveril, aby prezidenta Novotného vystríhal pred demisiou z tejto funkcie. Zrejme ho chcel udržať v politických špičkách Československa ako protiváhu Dubčeka. Nevyšlo to však.

Potvrdzujú najnovšie archívne zistenia známe špekulácie o tom, že v sovietskom politbyre boli rozpory a hádky v súvislosti s vojenskou intervenciou?
Zatiaľ nie. Sprístupnené uznesenia hovoria totiž o jednomyseľnom prijímaní príslušných rozhodnutí. Z iných zdrojov však možno dedukovať, že Grečko či Andropov uprednostňovali silové riešenie, zatiaľ čo Brežnev radil ešte počkať. 17. augusta však povedal definitívne áno aj on.

Na druhý deň sa k nemu pridali najvernejší spojenci – Gomulka, Ulbricht, Kádár a Živkov. Je pravda, že Kádár váhal?
Naopak, maďarský vodca János Kádár vychádza z týchto dokumentov dosť neslávne. Už v období drážďanskej schôdzky, čiže v marci, sa v rozhovore s Brežnevom vyjadril: „Škoda, že nemáme v Československu nejaké sovietske jednotky ako v Maďarsku. Určitou aktivitou by mohli pozitívne ovplyvniť vnútropolitickú situáciu.“ Neskôr, pri inej príležitosti, sa k tomu vrátil. Vraj keď to nepôjde ináč, bude tam treba nejaké vojská umiestniť.

Je pravda, že na porade 18. augusta Brežnev svojich spojencov varoval aj pred ozbrojeným odporom pri vstupe vojsk do Československa?
Áno, a odvolával sa pritom na maršalov. Bude sa možno bojovať, povedal. A potom vyzval prítomných, nech upozornia svojich ľudí, že bude treba pripraviť cement, drevo a iný stavebný materiál na obnovu Československa.

Ako hodnotil Kremeľ prvé hodiny a dni po invázii?
Bol zjavne prekvapený vlnou pasívneho odporu verejnosti proti agresii a krachom plánov s ustanovením takzvanej revolučnej robotnícko-roľníckej vlády. Kremeľ totiž uveril tvrdeniam Biľakovej a Indrovej skupiny vo vedení KSČ, že tam majú väčšinu a že na druhý deň po invázii ovládnu všetky kľúčové mocenské inštitúcie.

Osvetľujú sprístupnené dokumenty zákulisné mechanizmy podpisovania moskovského protokolu a úlohu prezidenta Ludvíka Svobodu?
Ak sa pýtate na obsah telefonátov medzi Brežnevom a Svobodom pred intervenciou alebo ich rozhovorov medzi štyrmi očami v Moskve, je naďalej neznámy. Myslím si, že niektoré dôležité epizódy spojené s inváziou 21. augusta a s tým, čo po nej nasledovalo, neboli vtedy ani zdokumentované. Ďalšie možno aj áno, ale príslušné záznamy sú naďalej utajené.

Existovala vôbec šanca predísť vojenskej intervencii a zároveň pokračovať v demokratických reformách?
Aj podľa zistení medzinárodného tímu historikov, ktorý pripravil spomínanú publikáciu, ak existovala, tak iba minimálna. Brežnevovo vedenie bolo ochotné akceptovať iba spomalené premeny, také, aké pod kuratelou Moskvy uskutočňoval Kádár a ktoré viedli k maďarskému „guľášovému socializmu“. Dubček by musel každý svoj krok predrokovať s Kremľom a na všetko dávať presné záruky. Je však veľmi pravdepodobné, že Moskva by aj potom trvala na nejakom variante rozmiestnenia sovietskych jednotiek v Československu.

debata chyba