Dubčekove slzy sa Brežneva nebáli

Vasil Biľak býval pripravený iba na demagógiu, Gustáv Husák sa správal ako intrigán a Alexander Dubček bol čestný chlap. Štyridsať rokov od okupácie Československa Věněk Šilhán takto hodnotí tri slovenské politické postavy. "Po príchode ruských tankov sa tvorcami normalizácie jednoznačne stali Husák, Biľak a s nimi Miloš Jakeš," povedal v rozhovore pre Pravdu Šilhán, ktorý Dubčeka po vpáde vojsk dočasne zastupoval na čele KSČ.

22.08.2008 07:33
Věněk Šilhán Foto: ,
Věněk Šilhán zdôrazňuje, že základy takzvanej normalizácie, ktorá pochovala pozostatky Pražskej jari, jednoznačne vytvorili dve osoby: Vasil Biľak a Gustáv Husák.
debata

Čo ste si na Dubčekovi vážili?
Pripomínam si ho ako človeka s čistou dušou, odhodlaného vložiť sa do zápasu o potrebné zmeny v Československu. Nezľakol sa Leonida Brežneva, keď sme naberali reformný kurz.

Aké mal vlastnosti?
Napríklad jednu dobrú, ktorú politik potrebuje – vedel načúvať druhým. Nebol veľký filozof, ale keď vystupoval a hovoril, pochopil som, že je poctivý a dobre vychovaný človek. Slováčisko od nôh až do hlavy, čestný chlap. Nedovolím si, aby si o Dubčeka ktokoľvek obtieral nohy a tiež si neodpustím, že na jeho pohrebe nezaznela čeština. Rodom Slovák patril aj nám Čechom.

Zostali ste v kontakte aj v období husákovskej normalizácie?
Spočiatku to nebolo možné, lebo v Bratislave ho prísne strážili. Neskôr sme sa niekoľko ráz stretli. V roku 1988 sme sa dokonca rozhodli, že disent by mal mať svojho prezidentského kandidáta až Husák bude končiť svoju misiu na Hrade. Zastávali sme názor, že by to mal byť Dubček. Mal som poverenie hovoriť o tom aj s Václavom Havlom, či návrh podporí. Súhlasil a s úsmevom dodal: „Pod podmienkou, že až sa zmenia pomery, Dubček nebude kandidovať na post generálneho tajomníka KSČ.“

Skutočnú šancu dostať sa na Hrad mal Dubček po novembri 1989.
Keď po novembrových udalostiach pricestoval do Prahy, usporiadal som jeho stretnutie s Havlom aj na tému prezidentskej kandidatúry. Sedeli sme spolu len my traja. Obaja sa usilovali o kreslo na Hrade, mali však rozdielne motivácie. Obidvoch som si veľmi vážil, preto som mal mimoriadne ťažkú úlohu. Zdá sa mi, že schôdzka viedla Havla k tomu, že kandidatúru prijme, ak sa Dubček stane predsedom parlamentu, čo sa potom aj stalo.

Zmieril sa Dubček s tým, že nebude prezidentom?
Myslím si, že áno, lebo pochopil, že Havel získal počas krátkeho času veľkú autoritu a nechcel preto riskovať akýsi verejný spor, kto má byť v štáte prvý. Dubček vedel, že môže hrať významnú úlohu ako šéf parlamentu. Neskôr si povzdychol, že Havel ho príliš nepotrebuje, že ho ani nepozýva na dôležité debaty na Hrad.

Sklamanie?
Netrúfam si posúdiť. Rešpektujem fakt, že to boli dve osobnosti s rozdielnou životnou skúsenosťou a odlišným videním usporiadania sveta. Každého z nich obklopoval aj iný druh ľudí a priateľov. Niekedy do seba povahy dvoch osôb nezapadnú. Zdá sa mi, že to platilo aj o vzťahu Dubčeka a Havla.

Dubček často na fotografiách pôsobil ako usmiaty človek. Mal zmysel pre humor?
Vedel sa smiať, žartovať… A pritom som ho nikdy nevidel, že by sa napil alkoholu viac, ako je únosné.

Ako si spomínate na Husáka? Plný paradoxov – vlastná strana ho za tzv. buržoázny nacionalizmus poslala za mreže a po invázii ako hrobár zasypával akékoľvek pozostatky Pražskej jari.
Keď sa pripravovala federalizácia, mal funkciu podpredsedu vlády. Ministri mali rôzne pripomienky. Husák sa rozčúlil: „Alebo tento program prijmete v predloženej podobe, alebo my Slováci z toho vyvodíme vážne dôsledky vrátane medzinárodnopo­litických.“ Druhý príbeh: Pred rokovaním ÚV KSČ v septembri 1968 sme sa stretli, objal ma a povedal: „Súdruh Šilhán, som rád, že ťa vidím.“ Potom mi vravel: „Na slovenskom zjazde sme Biľaka nezvolili za prvého tajomníka KSS. Teraz je na vás, na Čechoch, aby ste ho odvolali z Predsedníctva ÚV KSČ.“ Už som vtedy vedel, že súčasťou moskovského protokolu bola dohoda, že na ľudí, ako je Biľak, sa nesmie siahnuť. Vedel som tiež, že bol anulovaný vysočiansky zjazd. Husák chcel, aby sme si my Česi nabehli na vidly, keď vyzveme na odstavenie Biľaka. Husák by mal šancu nás za to kritizovať. Čo tým chcem povedať? To, že Husák bol politický intrigán.

Vráťme sa k invázii. Kedy ju Sovieti začali pripravovať?
Veľa mesiacov pred osudným augustom. Prísne tajný rozkaz na jej uskutočnenie podpísal minister obrany maršal Grečko spolu s maršalom Jakubovským začiatkom apríla 1968. Skutočnosť, že na československé územie poslali niekoľko tisíc tankov a státisíce vojakov, svedčí o tom, že sa pripravovali na iné situácie a úlohy, ako je potlačenie akéhosi kontrarevolučného sprisahania. Kontrarevolučné sily u nás neexistovali a nemohli byť dôvodom na vstup armád. Bol to najmä fakt, že Československo priamo hraničilo so západným svetom a až do augusta 1968 na jeho území neboli rozmiestnené sovietske vojenské jednotky. Moskva si potrebovala vytvoriť vojensko-strategické nástupište proti západnej Európe pre prípadnú tretiu svetovú vojnu.

Prečo zastávate tento názor?
Vojenská moc Sovietov bola ohromná a veľmi vplyvná aj v ich domácej politike. Moskve prekážalo, že v Československu nemá svoje vojenské sily. Už Suvorov hovoril, že kde nestojí čižma ruského vojaka, tam Rusko nemôže uplatniť svoje záujmy. Sovieti sa o to snažili už dlho pred rokom 1968. Uspokojili by sa v tom období s umiestnením dvoch alebo troch divízií približne s počtom 50-tisíc mužov. Neuspeli. Vtedajší prezident Antonín Novotný im totiž hovoril, že by národu nedokázal vysvetliť, prečo v slobodnej krajine majú byť ďalší, cudzí vojaci, keď naša vlastná obrovská, viac ako 200-tisícová armáda nás stojí ročne miliardy korún.

Po invázii vás na vysočianskom mimoriadnom zjazde KSČ zvolili za Dubčekovho zástupcu. Na opačnej strane stála skupina okolo Vasila Biľaka, ktorá sa snažila vytvoriť kolaborantskú robotnícko-roľnícku vládu.
Niekoľko hodín po vpáde vojsk oslovili prezidenta Ludvíka Svobodu s návrhom, aby sa v dramatickej situácii dočasne chopil vlády s ľuďmi, ktorých mu oni navrhnú. Na jeho otázku, kde sú ostatní, mal na mysli tých, ktorých Sovieti pozatýkali, odpovedali: „Nevieme, niekam sa stratili.“ To bola neuveriteľná lož.

Naopak, k čomu dospel vysočiansky zjazd?
Legálne zvolení delegáti sa druhý deň po vstupe armád zišli v pražských Vysočanoch a vyhlásili sa za stranícky zjazd so všetkými kompetenciami. Zjazd odsúdil inváziu, zabránil vytvoreniu robotnícko-roľníckej vlády, zvolil nové orgány strany, zbavil sa konzervatívnych a sprofanovaných činiteľov atď.

Čo viedlo Biľaka do úlohy sovietskeho prisluhovača?
Sám som ho dobre nepoznal. Môžem však povedať, že na mňa nikdy nerobil dojem múdreho človeka ani politickej autority. Bol to Biľak, kto odovzdával Sovietom pozývací list. Pravda je, že voči nim nebol kritický. Biľak vždy potreboval niekoho, koho menom koná, komu verí. On ako ateista potreboval nejakého svojho Krista. Nikdy nehovoril: „Ja, Biľak, si myslím…“ Vždy hovoril za komunistickú stranu, kryl sa za Sovietsky zväz. Nebol to človek diskusie. Bol pripravený iba na demagógiu. Nepremýšľal hlbšie o politických súvislostiach. Nerozumel tomu, že aj politika má svoju filozofiu, a ak má byť užitočná a ľuďom prospešná, musí byť filozofiou humanity. Ľudia biľakovského typu to nepochopili.

Vtrhlo do Československa viac ako pol milióna vojakov, aby sa Sovieti poistili proti prípadnému ozbrojenému odporu?
Som presvedčený, že s takou našou reakciou nekalkulovali. Napriek tomu svoje jednotky rozmiestňovali neďaleko niektorých našich kasární. Československá armáda však nedostala rozkaz na ozbrojený boj s inváznymi jednotkami. V týchto vypätých a tragických dňoch rukou českého či slovenského vojaka nezahynul ani jeden sovietsky.

Ako hodnotíte postoje prezidenta Svobodu v osudných augustových chvíľach?
Až po tom, čo prišli na známosť uznesenia vysočianskeho zjazdu, rozhodol sa Sovietsky zväz rokovať so Svobodom. Do Moskvy zobral ľudí, ako bol napríklad Biľak, ktorí mu navrhovali niekoľko hodín predtým vytvoriť robotnícko-roľnícku vládu ako náhradu za zatknutých československých predstaviteľov. Snažili sme sa s prezidentom rokovať do poslednej chvíle, ale dozvedeli sme sa, že už sedí v aute smerom na letisko. Ešte do Moskvy sme mu poslali list s návrhom, aby si tam vyžiadal príchod ľudí, ktorí by ho oboznámili so stavom vecí u nás doma. Dávali sme mu do úvahy, aby prerušil moskovské rokovania a vrátil sa na konzultácie do Prahy.

Odpoveď?
Nijaká. Bolo to veľmi zlé. Rusi previezli Dubčeka a ďalších zo zajatia do Moskvy, nechali ich vyspať sa, umyli ich, dali im čisté košele a priviezli do Kremľa. Dubček na tomto rokovaní hovoril ako posledný. Spočiatku vraj z rozrušenia koktal, potom sa rozhovoril a veľmi ostro sa obracal k Brežnevovi a jeho premiérovi Alexejovi Kosyginovi. Tí sa rozčuľujú, vstávajú a odchádzajú od stola. Na Dubčeka sa obracia Husák aj Svoboda a vyčítajú mu: „Čo si nám to, Saša, urobil?“ Vzápätí ide Svoboda za Brežnevom a hovorí: „Leonid Iľjič, vráťte sa, odpusťte.“ Tak sa v Kremli cisárskym rezom narodila pôvodne zamýšľaná robotnícko-roľnícka vláda. Chirurgom bol Brežnev i Kosygin, asistentmi Husák, Svoboda a Biľak.

Ako vyzeralo vaše prvé stretnutie s Dubčekom po návrate z Moskvy?
Bolo to na Hrade. Objali sme sa a boli sme dojatí. Vypadli aj slzy.

Prof. Ing. Věněk Šilhán, CSc.

Narodil sa 12. februára 1927. Po zatknutí Alexandra Dubčeka v auguste 1968 ho zastupoval na čele KSČ. V roku 1970 Šilhána ako riaditeľa Ústavu ekonomiky priemyslu a stavebníctva vyhodili z práce. Potom sa živil ako bagrista, montér. Ako disident podpísal Chartu 77. V roku 1989 bol jedným zo 17 signatárov výzvy Občianskeho fóra. Po zmene režimu pôsobil ako podpredseda Snemovne ľudu federálneho parlamentu a rektor Vysokej školy ekonomickej v Prahe.

Facebook X.com debata chyba Newsletter