Prvý slovenský počítač mal americké srdce

08.09.2008 13:49
Ivan Plander
Autor: ,

Je mu trápne hovoriť o veku, lebo sa cíti oveľa mladší a podľa toho sa aj správa. Prednáša na Trenčianskej univerzite počítačovú vedu a zároveň píše ďalšiu knihu o paralelných algoritmoch a programovaní. Pravidelne prispieva do niekoľkých vedeckých časopisov. Rodný list však neklame - autor prvého slovenského počítača sa už o niekoľko dní dožije osemdesiatin. Akademik profesor Ivan Plander.

Čím sa líšila vaša povojnová generácia od dnešných doktorandov a študentov, ktorým prednášate v Trenčíne?
Dnešní majú možnosť študovať v zahraničí, môžu kedykoľvek vycestovať do sveta a zbierať tam skúsenosti. Túto veľkú výhodu sme my, žiaľ, nemali. Boli sme izolovaní, uzavretí a odkázaní v mnohom na seba.

Viedlo vás to k väčšej samostatnosti?
Nuž aj to. Pozrite, dnešní študenti sú prevažne ešte deti. A, bohužiaľ, chýba im potrebný ťah. Často sa hlásia na vysokú školu len preto, že potrebujú papier. To mi veľmi prekáža. Našťastie v každom ročníku sa nájdu traja, štyria, piati, ktorú prahnú po vedomostiach. S takými je pasia robiť, človeka to omladzuje.

Kedy ste sa pustili do vývoja prvého riadiaceho počítača?
To som už pracoval Ústave technickej kybernetiky. Vývoju predchádzal základný výskum, začal sa v roku 1965.

Boli šesťdesiate roky aj v slovenskej vede také sladké a plodné ako v umení?
Neviem, či sladké, ale ľahšie sa dýchalo, nastalo uvoľnenie a otvárali sa nám dvere do sveta. V nasledujúcich troch rokoch som sa viac ráz dostal na Západ, prvýkrát aj do Spojených štátov.

Ako ste prežili začiatok normalizácie?
Zo strany ma vyhodiť nemohli, lebo som v nej nebol. Potrestali ma však ináč – zbavili ma funkcie zástupcu riaditeľa. Nie však funkcie hlavného koordinátora celoštátnej úlohy, ktorá mala vyústiť do vývoja a výroby RPP-16. Čiže prvého riadiaceho počítača technologických procesov v Československu. Zo štátneho rozpočtu sa na to už vyčlenilo 89 miliónov vtedajších korún, takmer jedna miliarda dnešných. Skrátka, súdruhovia sa obávali, že celý projekt skrachuje a nechali mi ho na krku.

Je pravda, že ste pri vývoji RPP-16 dokázali prelomiť aj prísne americké embargo na dovoz amerických integrovaných obvodov do krajín východného bloku?
Áno a stalo sa to vďaka kolegom z Dánska, odkiaľ sme predtým doviezli jeden počítač dánskej výroby značky GIER. Vysvetlil som im, že na dokončenie prototypu RPP-16 potrebujeme integrované obvody, ktoré Tesla Rožnov začne vyrábať až o rok, možno o dva roky. Dáni nám tie americké súčiastky dodali ako náhradné súčiastky pre ich dánsky počítač. Hoci vedeli, že ich potrebujeme do nášho. Za to som im dodnes vďačný a neprestanem opakovať, že Dáni sú dobrí, slušní a prajní ľudia.

Prečo váš počítač začali vyrábať v televíznom podniku?
Tesla Orava vtedy skutočne vyrábala iba televízory, ale na rozdiel napríklad od Tesly Bratislava mala osvietené vedenie. V Bratislave sme totiž nepochodili, keď sme vtedajšieho riaditeľa, ktorý do tejto funkcie „spadol“ odkiaľsi z aparátu ÚV, presviedčali, že okrem výroby rádioprijímačov potrebuje ešte aj nejaký náhradný program. To bolo v tých časoch také okrídlené heslo. Peter Friegel z oravskej Tesly mal zmysel pre nové veci a vyšiel nám v ústrety.

Neskôr ste za RPP dostali štátnu cenu, stali ste sa riaditeľom ústavu. Čo sa vtedy zmenilo?
To sa už písal rok 1978. Do strany som nevstúpil a funkciu šéfa ústavu som bral s určitými podmienkami. Napríklad vylúčeného Štefana Petráša som si vyžiadal za vedeckého tajomníka ústavu. Súhlasili.

Jozef Mikloško pri jednej príležitosti spomínal, že ste museli ísť na koberec, keď ste v ústave zamestnali viacerých disidentov vrátane jeho, Jána Langoša, Vladimíra Palka či Františka Mikloška. Ako ste to všetko obhájili?
Väčšinou to boli dobrí matematici a ústav ich potreboval napriek odporu mnohých. Nakoniec sme mali päťdesiat matematikov a život nám dal za pravdu.

Mali ste svojich lobistov na najvyšších politických miestach?
Áno, mal. A spravidla to boli fanúšikovia výpočtovej techniky. Jedni len preto, že počítače vtedy leteli svetom, a iní úprimne, lebo veci rozumeli. Hoci to dnes ľudia neradi počúvajú, patril medzi nich aj vtedajší prvý tajomník Jozef Lenárt. Keď sme potrebovali, aby niekde potlačil, stačilo mu zavolať a našiel si čas. Prijal ma akože na pol hodiny, nakoniec však z toho boli štyri. Ja som hovoril o počítačoch a on spomínal na svoje roky „mladého muža“ u Baťu.

Prečo domáca výroba počítačov tak rýchlo kapitulovala pred zahraničnou konkurenciou po roku 1989?
Naše boli drahšie ako zahraničné, tuzemské podniky ich nedokázali lacnejšie vyrábať. Predtým, v dôsledku železnej opony, sa však iné dovážať nedali. A tak sa vyrábali doma, bola to z núdze cnosť. Dnes už ani Spojené štáty nie sú hlavnými producentmi výpočtovej techniky. Lebo Číňania ju dokážu vyrábať lacnejšie.

Prototyp RPP-16 si možno pozrieť už len v múzeu výpočtovej techniky SAV. Študenti sa nevedia ubrániť úsmevu, keď vidia diernu pásku, pomocou ktorej sa vkladali údaje do počítača.
Usmievajú sa aj vtedy, keď na to spomínam. Ja im zase kladiem na srdce, aby neboli „klikači“. V tom notebooku dnes všetko majú, stačí klikať a ide to. Ak však chcú študovať počítačovú vedu, mali by porozumieť algoritmom a programom, ktoré sú za tým. Veď klikať dnes dokáže aj žiak základnej školy.

Ako ste sa stali zakladateľom Trenčianskej univerzity?
Do roku 1997 som ani netušil, že zo mňa bude Trenčan. V akadémii som mal zaujímavú prácu, nikdy mi ani na um neprišlo robiť rektorského úradníka. Prišli však za mnou s touto ponukou a presvedčili ma. Odvtedy uplynulo desaťročie a som stále tam.

To bol váš nápad, nazvať školu po Dubčekovi?
S nápadom prišli vlastne naši kolegovia z bolonskej univerzity, ktorá udelila Dubčekovi čestný doktorát. Dubček kedysi pôsobil v Trenčíne a ako politik Pražskej jari si získal úctu v celom svete – reku, prečo nie?

Ako ste spokojný so svojím dieťaťom?
Nie veľmi. Pôvodné zámery sa napĺňajú len čiastočne.

Netrpí slovenské vysoké školstvo extenzívnym rozvojom? Už pomaly každé mesto má univerzitu…
Súhlasím, ale Trenčín si ju na rozdiel od iných zaslúžil. Takú koncentráciu priemyslu má len Bratislava. Predstavoval som si však, že fakulta mechatroniky, na ktorej stále pôsobím, bude takým malým slovenským MIT (Massachusettský technologický inštitút). Spočiatku aj mala na to nábeh, hlásili sa vynikajúci profesori. V posledných rokoch to však ide dolu vodou. Prednáša kdekto bez potrebnej kvalifikácie.

Aj kvalita prijímaných študentov klesá…
A čudujete sa, keď takýto trend podporuje dokonca vysokoškolský zákon? Škola sa financuje podľa počtu študentov. Ak chce nejaká fakulta prežiť, prijíma všetko. Už sa odbúrali prijímacie pohovory, ba čo viac – študentov chodia školy lanáriť. Aby dostali tých 40-tisíc korún na jedného študenta. Nehovoriac o tom, že zákon umožňuje súkromné vysoké školy. Ak mám kapitál, založím si vysokú školu, lebo viem, že je to zlatá baňa. Stačí nechať tlačiť diplomy. Väčšina uchádzačov predsa potrebuje len papier. Je to je pohroma pre naše vysoké školy.

Čo však s takýmito diplomami vo svete?
Prirodzene, tam nemajú nijakú hodnotu. Pritom ešte nie tak dávno diplom zo slovenskej techniky mal v zahraničí dobré meno. Viem, o čom hovorím. V rokoch 1988 až 1989 som bol hosťujúcim profesorom na Technickej univerzite v Mníchove. Absolventov z Československa považovali moji vtedajší kolegovia za špičkových.

Napriek tomu ostávate prednášať?
Lebo bez toho nemôžem žiť. A stále nachádzam medzi študentmi aj talenty, s ktorými má zmysel pracovať. Na tých štyroch – piatich budujem všetko. V treťom ročníku robím agitáciu: Chlapci, dievčatá, viete, čo je PhD.? Ak chcete byť vedúcim oddelenia vo významnejšej firme, musíte mať PhD. Tak získavam doktorandov. A neskôr ich stretávam v každej banke či firme, do ktorej vkročím. A na dobrých miestach!

Udržiavate s nimi styky aj po odchode zo školy?
Pravdaže. Títo moji žiaci sú spravidla priekopníkmi tesnej spolupráce rôznych firiem a spoločností s univerzitou. Sú tam, vedia to ovplyvniť.

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku