Dlho sa nesmela vrátiť do vlasti, a keď konečne mohla, rozhodla sa zostať na Slovensku. Vychovala tu dvoch synov, pochovala manžela – vojnového veterána, našla dobrých ľudí. Teraz sa teší na návštevu svojej kráľovnej Alžbety II.
Stretnete sa s kráľovnou počas jej návštevy Slovenska?
Oficiálne pozvanie som ešte nedostala, ale z britského veľvyslanectva ma už upozornili, aby som v tom čase necestovala na dovolenku a že so mnou rátajú.
Ktoré stretnutie v poradí to už bude?
Piate. Ale po prvý raz sme sa stretli, keď Alžbeta bola ešte princeznou, 10. júla 1946 v Londýne.
Ako je možné, že si to tak dobre pamätáte?
V ten deň ohlásili zásnuby princeznej s Philipom Mountbattenom, vojvodom edinburským. A mňa s manželom pozvali na veľkú garden party, ktorá sa pri tejto príležitosti konala v Buckinghamskom paláci. Alexander Doman zastupoval vtedy vojenského atašé ČSR v Londýne.
Kto je pre vás Alžbeta II.?
Mám dvojité občianstvo, britské a slovenské, som teda poddanou Jej Veličenstva, je to aj moja kráľovná. Ale myšlienka na Alžbetu ma sprevádza už od detstva. Je len o rok staršia ako ja, rodičia mi ju možno aj preto dávali za vzor. „Pozri, princezná Alžbeta chodí do kostola v klobúku a bielych rukavičkách,“ upozorňovala ma mamička.
Ako blízko mala vaša rodina k Buckinghamskému palácu?
Žili sme neďaleko Londýna, ale vy zrejme máte na mysli spoločenské postavenie rodičov. Nuž, nepatrili medzi elitu, ale do vyššej strednej vrstvy áno. Otec pracoval na ministerstve letectva. Vyrastala som s bratom a dvoma sestrami v rodinnom dome, mali sme auto a od šestnástich rokov aj vodičské oprávnenia.
Aké to bolo, keď vás kráľovná pred dvoma rokmi dekorovala vyšším stupňom Radu Britského impéria?
Bolo to niečo nezabudnuteľné. O to viac, že slávnosť sa konala v deň mojich 79. narodenín. Vidíte, aj bežný človek sa môže priblížiť ku kráľovnej, ak vykoná niečo dôležité. Tento rytiersky rad má totiž päť tried a len vyššie z nich odovzdáva priamo kráľovná vo svojom paláci. Ako už povedal niekto predo mnou, je to vyznamenanie, ktoré sa nedá kúpiť za nijaké peniaze. Musí byť zaslúžené.
Čím ste si ho zaslúžili vy?
V dekréte sa píše, že mi ho udelili za služby veteránom druhej svetovej vojny a za osobný prínos k formovaniu dvojstranných vzťahov medzi Veľkou Britániou a Slovenskom.
Čo ste si povedali s kráľovnou po dekorovaní?
Pýtala sa na Slovensko. Podľa protokolu sa pýta len kráľovná, keď chcem niečo povedať ja, musím požiadať o povolenie. Aj som to urobila a porozprávala jej, ako som sa v roku 2004 stretla v Banskej Bystrici s princom Charlesom. Zistila som si, že je vášnivým zberateľom motýľov. A tak som mu darovala niekoľko našich, slovenských, samozrejme preparovaných. Po návrate do Británie mi poslal ďakovný list.
Mali ste možnosť pozhovárať sa s princom?
Stretli sme sa už dva razy pri jeho návštevách Slovenska – raz v Bratislave – a zakaždým sa pýtal na vojnové príhody môjho manžela, ktorý zomrel v roku 1996. Porozprávala som princovi, ako sme sa zoznámili. Bolo to niekedy na jar v roku 1944. Českí a slovenskí vojaci vtedy táborili v zámockom parku v Chomley. Poručík Doman bol výsadkár, mal už za sebou boje a zranenia vo Francúzsku aj v Afrike a čoskoro sa mal presunúť s jednotkou na východný front. Ja som mala 17 rokov, študovala som farmáciu a vo voľnom čase pracovala ako dobrovoľníčka Červeného kríža. Každý víkend osem hodín v nemocnici.
Hneď ste si padli do oka?
Vraj už po našom prvom stretnutí vyhlásil, že si našiel ženu, ktorú si vezme za manželku, ak prežije vojnu. Oveľa neskôr mi to prezradil Alexandrov priateľ Laco. Koniec vojny však bol ešte ďaleko. Z Anglicka ich odišlo 97 a boje na Dukle prežili len trinásti. Aj Alexander tam bol ranený a len zázrakom nezahynul.
Doman bol príslušníkom Druhej československej paradesantnej brigády, neskôr sa zúčastnil aj na Povstaní. Ako na to spomínal?
Po ústupe povstalcov do hôr prekonal známy pochod smrti. Jeho život zrejme aj vtedy visel na vlásku, lebo sa zaprisahal, že do tých hôr už nikdy v živote nevkročí. Raz som ho predsa len vylákala na lyžovačku, vybrali sme sa na Donovaly, v noci však zle spal, každú chvíľu sa strhával zo spánku. Vraj ho vo sne prenasledovali esesáci so psami. Viac ráz som to už neskúšala.
Kedy ste zistili, že vojnu prežil?
V máji 1945. A v septembri sme sa opäť stretli. To už bol majorom Domanom a do Londýna priletel služobne z Frankfurtu iba na 24 hodín. Bol v skupine generálneho štábu československej armády, ktorá pátrala po vojnových zločincoch. Zúčastnil sa aj na prípravách na proces s nimi priamo v Norimbergu. Času mal málo, ale navštívil nás. Chcel vedieť, či som ho čakala, či je tá láska obojstranná.
Potom boli zásnuby, svadba…
V januári 1946 nastúpil Doman na ambasádu v Londýne ako zástupca vojenského atašé. Vzali sme sa a chystali založiť rodinu. V septembri 1947 však zavolali manžela do Prahy s tým, že ho chcú poslať na polročný študijný pobyt do USA. Vybrali sme sa do Československa spolu autom, bývali sme v pražskom hoteli Atlantis. Namiesto Ameriky mu však ponúkli štúdium v Rusku. Manžel odmietol a oni v tom uvideli môj zlý vplyv. Nadriadení mu poradili rozviesť sa s Angličankou a vstúpiť do komunistickej strany. „Za nič na svete,“ odpovedal. A tak ho poslali do Zvolena. Lenže to sa už mal narodiť náš Bobby. Chcela som rodiť v Anglicku. Vylúčené, povedali. Klietka spadla. Písal sa už apríl 1948.
Ako sa vám žilo vo Zvolene?
Ťažko. Manžela čoskoro prepustili z armády a poslali ho do ostravských baní. Odmietol. Potom mu vybrali Handlovú. Opäť odmietol. Zostal nezamestnaný, ale to sa vtedy nesmelo. Obvinili by ho z príživníctva, hrozilo, že ho pošlú do pracovného tábora. Hodil sa teda na maródku. Z vojenského bytu nás vyhodili do snehu na Mikuláša v roku 1949 a vysťahovali do núdzového pavlačového.
Muselo vám to pripadať ako sociálne dno.
Nuž áno, špinavé plienky som zrazu musela prať v drevenom koryte, ktoré som jakživ nevidela. V Anglicku sme už mali práčku. Zvykla som si. V peci, kde sa kúrilo drevom, som začala piecť z prídelovej múky biely chlieb. Vo Zvolene sa vtedy dal zohnať iba čierny. Nikdy som však nedala najavo, že nemáme čo jesť a boli časy, keď skutočne nebolo čo do úst. Ani do Anglicka príbuzným som o tom nepísala. Ale keď je človek mladý, myslí si, že to nemôže trvať nekonečne, musí sa to raz skončiť. Tá nádej mi dávala silu pokračovať. Dva razy do roka som podávala žiadosť o vycestovanie do Anglicka, zakaždým to úrady zamietli. V roku 1953 mi zomrela stará matka. Pýtala som sa na pohreb. „Veď ju pochovajú aj bez vás,“ smiali sa tajní na polícii.
Kedy ste opäť uvideli rodičov?
V roku 1955 sa matka dostala s jednou cestovkou na spartakiádu do Prahy. Manžel jej išiel oproti a načierno ju doviezol do Zvolena. Vtedy po prvý raz videla svojich vnukov – medzitým sa narodil aj druhý syn. Keď zazrela tie myši a potkany v našom baraku, len zalomila rukami a s plačom sa brala preč.
A kedy vám povolili prvý raz vycestovať do Anglicka?
O rok na to, vtedy sa už začal politický odmäk. Mohla som príbuzných navštíviť každé tri roky, ale vždy len s jedným synom. Čo som si ja musela v súvislosti s týmito cestami vytrpieť! Deň pred cestou mi zobrali pas, a letenky už boli kúpené. Nehovoriac o výsluchoch po návrate a o domových prehliadkach. Keď mal manžel 40 rokov, dostal z toho ľahší infarkt. Ovládal šesť jazykov a chcel ich učiť, ale dovolili mu to až po piatich rokoch. Mňa prijali za laborantku na vysokú lesnícku až v roku 1962. Dostala som plat 700 korún. Aj za to vďaka, lebo si to žiadalo odvahu. Predtým som smela pracovať len ako robotníčka.
Po revolúcii ste nepomýšľali na návrat do vlasti?
Pohrávala som sa s touto myšlienkou, ale iba chvíľku. Manžel už mal 75 rokov a bol chorý. Synovia boli v zahraničí, kto by ho vozil na ošetrenie do nemocnice? A čo ja, mala som byť vari v Anglicku na krku rodine? Nie, už bolo neskoro na návrat. Aj moje spomienky, ktoré stále dopĺňam a len preto ešte nevydávam, nesú názov Niet návratu.
Napriek všetkému ste na Slovensko a Slovákov nezanevreli?
Nie, prečo? Mám škótske korene a slovenská krajina mi veľmi pripomína Škótsko. Aj mentalita tunajších ľudí je podobná. Okrem toho mám zodpovednosť voči vojnovým veteránom, ktorí bojovali proti fašizmu na Západe, ako môj nebohý manžel. A voči ich vdovám, ktoré tu zostali žiť ako ja. Hneď po revolúcii som napísala britskému veľvyslanectvu, vtedy ešte v Prahe. Sme tu a hlásime sa. Počas totality sme mlčali, ani sme si nepísali, lebo to bolo nebezpečné. Ale teraz sa chceme stretávať. Umožníte nám to aspoň raz v roku?
A odpoveď?
Stretávame sa, ale je nás čoraz menej. Na prstoch jednej ruky nás vdovy vojnových veteránov možno zrátať.
Aj vašou zásluhou stojí v Bratislave už päť rokov Pamätník účastníkom západného odboja. Čo zamýšľate ďalej?
Čoskoro vyrastie vo Zvolene Park plukovníka Alexandra Domana. Už sa na tom pracuje. Dúfam, že súčasťou parku sa stane aj bašta, ktorú obnovil starší syn za vlastné peniaze už pred štrnástimi rokmi. Stále je však neskolaudovaná a nevyužitá. Lebo okrem dobrých ľudí tu žijú aj zlí. Ako všade na svete.
Vráťme sa ešte na úvod nášho rozhovoru. Načo je dobrá monarchia?
Zjednocuje ľudí a celé národy, najmä vo veľkých štátoch, to je predsa dokázané. Okrem toho kráľovná predstavuje živý symbol a autoritu, pred ktorou má človek rešpekt. Vyžaruje určité čaro, ktoré dobre vystihol Winston Churchill, keď povedal: „Cítim radosť, keď pripomínam slová modlitby a našej hymny: Bože, ochraňuj kráľovnú.“
Ailsa Domanová (81) – niekoľko desaťročí bola považovaná za neoficiálnu veľvyslankyňu Veľkej Británie na Slovensku. Vo Zvolene, kde žije, stále prekladá z anglického jazyka a súkromne učí angličtinu. Iniciovala vznik Pamätníka účastníkom západného odboja v Bratislave. Vdova po významnom vojnovom veteránovi Alexandrovi Domanovi. Jediná dáma so slovenským občianstvom, ktorú kráľovná Alžbeta II. dekorovala Radom Britského impéria.