Vy ste sa mali možnosť spoznať kráľovnú Alžbetu zblízka, keď ešte bola princeznou. Aká bola?
Úžasná. Počas vojny narukovala do armády Jeho Veličenstva ako vodička vojenského vozidla. Mala vtedy iba sedemnásť rokov, ja som už viedol výcvik našich parašutistov vo vojenskom tábore Cholmondeley Park pri Chestri. Každý rok na Deň brannosti nás pozývali do Westminsterského paláca. Potom sa konala veľká párty spojená so zábavou. Niektorí kamaráti vtedy s princeznou aj tancovali.
A vy prečo nie?
Nebol som ktovieaký tanečník. Ale rozprávali sme sa.
O čom?
Zaujímala sa o Slovensko, čo je to za krajinu. Angličania vtedy o nás veľa nevedeli. Slovákov považovali za horalov. Pýtali sa, napríklad, čím v tých horách v zime kúrime.
Slovenský štát vyhlásil Británii vojnu. Nemali z toho Slováci na ostrovoch zle?
Nie, nás Briti brali ako Spojencov. Ale Tisov režim neznášali, aj sa mu otvorene posmievali.
Boli ste inštruktorom českých a slovenských výsadkárov. Čiže aj Jozefa Gabčíka a Jana Kubiša, ktorí spáchali atentát na Reinharda Heydricha?
Nie, atentát sa uskutočnil ešte v máji 1942 a mňa poverili výcvikom až potom. Týkal sa väčšieho množstva diverzných skupín, ktoré neskôr vysadili v tyle nepriateľa.
Je pravda, že výcvik československých výsadkárov riadila tajná služba M16?
To je nejaký omyl. Išlo o špeciálny výcvik pre boj v tyle nepriateľa a konal sa v rámci inej organizácie – OSE.
Ako a kedy ste sa dostali do Anglicka?
To je dlhá história, za ktorú vlastne môže Mníchov a pre Československo taká ponižujúca Mníchovská dohoda.
Práve si pripomíname jej 70. výročie. Kde vás zastihli tieto smutné udalosti?
Bol som dôstojníkom z povolania. Predtým som skončil ako poručík Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave, teraz som velil rote protitankových zbraní 39. pešieho pluku. Jeho veliteľstvo sídlilo v Svätoplukových kasárňach na Špitálskej ulici v Bratislave. Moja rota mala sídlo v takzvanom barakovom tábore na Kopčianskej ulici.
Čiže v Petržalke, na hraniciach s treťou ríšou?
Áno, Rakúsko už bolo pripojené k Nemecku, z Viedne vysielal rozhlas reč Adolfa Hitlera, ktorý reval: ,,Prvého októbra pôjdem sám ako prvý vojak do Československa, ak dovtedy neodovzdajú Sudety Nemecku." My sme sa však pripravovali na odpor. Moja rota mala štyri kanóny, umiestnené v Petržalke, dva na dunajskom ostrohu Kasmacher, kde bola vodáreň Bratislavy, a jeden v Devíne.
V českom pohraničí sa stupňovali provokácie miestnych nacistov. Pozorovali ste niečo podobné aj v Petržalke?
Samozrejme, neustále sa objavovali vápnom načmárané hákové kríže, na oplotení pozdĺž cesty k hraniciam sme čítali fašistické heslá… Vyskytli sa aj iné provokácie, odpovedali sme na ne spevňovaním pohraničného opevnenia, jeho posilňovaním. Stavalo sa nepretržite 24 hodín denne. Všetky cesty, vedúce do Nemcami obsadeného Rakúska, boli na našej strane pred štátnou hranicou vystužené protitankovými prekážkami. A to nehovorím o betónových pevnostiach.
Ako na vás zapôsobil rozkaz vyprázdniť tieto pevnosti a do 10. októbra odovzdať Petržalku Nemcom?
Bol to šok a veľké sklamanie. Najprv tomu nikto nechcel uveriť. Tridsiaty september 1938 patril medzi najhoršie dní v mojom vojenskom živote. Odchádzali sme so slzami v očiach, ale so zaťatými päsťami. Boli sme predsa odhodlaní bojovať na smrť. Ešte pred odchodom sme z pevnosti odmontovali všetko, čo sa dalo odviezť. Nemcom sme nechali holé steny.
Kam prevelili vašu rotu?
Do Vrakúňa. Ale onedlho prišla Viedenská arbitráž, Maďarsko obsadilo celý slovensky juh a aj z Vrakúňa sme museli preč. Blížil sa 14. marec 1939 a zo všetkých strán bolo počuť ,,Židia do Palestíny a Česi peši do Prahy". Československo sa rozpadlo. Bol som rodák z Moravy, rodičov som mal zrazu v protektoráte a v Bratislave žila moja snúbenica Rudka. Republiku sa im podarilo rozdeliť, nás však nikdy nerozdelia, povedal som jej. Ale teraz musím do sveta. Neboj sa, Hitler vojnu prehrá a ja som do dvoch rokov späť.
Vy ste tomu verili?
Áno, bol som vtedy dosť naivný.
A zamierili ste hneď do Anglicka?
Nie, najprv som bol vo francúzskej Cudzineckej légii, absolvoval náročný výcvik, zažil Bejrút aj severnú Afriku. Do Anglicka som sa dostal až potom, keď fašisti obsadili Francúzsko.
O výsadkárskom výcviku sme už hovorili, čo bolo s vami potom?
Nepokračoval som ako parašutista, ale opäť som velil rote v samostatnej obrnenej brigáde. Bojový krst zažila po vylodení v Normandii. Koncom augusta 1944, v čase, keď na Slovensku vypuklo povstanie, naša brigáda prešla pod velenie slávneho vojvodcu Bernarda Lawa Montgomeryho a dostala rozkaz dobyť pevnosť Dunkerque. Bolo v nej takmer 12-tisíc Nemcov, ktorým velil fanatický admirál Frisius. Ten počúvol Hitlerov rozkaz bojovať do posledného muža.
Váš prvý útok na pevnosť pripadol na výročie vzniku ČSR – 28. október 1944 – a bol úspešný.
Áno, vcelku sa vydaril, nemecké straty dosiahli takmer 500 mužov, z toho 150 mŕtvych, my sme prišli iba o 11 mužov.
Vy ste sa zúčastnili na tomto útoku?
Bol som veliteľom jednej skupiny pozostávajúcej z dvadsiatich dobrovoľníkov. Prepadli sme farmu a priviedli z nej štrnásť zajatých Nemcov.
Mali ste strach?
Každý má v takej situácii strach, nie každý si ho však prizná. Cítil som aj obrovskú zodpovednosť za svojich mužov. Nemuseli sme sa z tejto akcie vrátiť. Prudké boje pri Dunkerque však trvali až do apríla 1945. Nemci mali odovzdať kapituláciu do našich rúk, prenechali sme však tento akt Francúzom a ponáhľali sa domov.
Domov ste sa vrátili cez Plzeň. Ako to?
Asi 140 príslušníkom našej obrnenej brigády sa podarilo pripojiť k armáde amerického generála Georgea Pattona. Do Plzne sme však dorazili až v deň oslobodenia. Hneď som napísal mojej snúbenici do Bratislavy: ,,Som zdravý, ak ma chceš vidieť, som ochotný prísť." Odpovedala: ,,Áno, som voľná, príď."
Potom ste sa vzali a narodila sa vám dcérka. Vyzeralo to na idylku, ale opäť prišli ťažké časy. Prečo?
Už o niekoľko rokov čakalo väčšinu ,,anglikánov" degradovanie, zinscenované procesy, väzenie. Mňa to postihlo tiež, dokonca opakovane. Dovedna som si odsedel päť rokov, toľko som bol aj na vojne… Najprv ma dva roky ,,prevychovávali" v Mírove, v roku 1957 som sa dostal za mreže s takzvanou Karvašovou skupinou. Pre menej informovaných – guvernér Národnej banky Imrich Karvaš mal leví podiel na príprave Povstania.
Čo vám kládli za vinu?
Úmyselné rozvracanie štátneho zriadenia. Najprv rok vo vyšetrovacej väzbe a potom rozsudok – päť rokov nepodmienečne. Na slobodu som sa dostal skôr vďaka amnestii v roku 1960. Rozsudok zrušili až počas Pražskej jari. Ale nenasledovalo nijaké odškodnenie či finančné vyrovnanie.
Neuvažovali ste po roku 1948 o emigrácii?
Ale áno, lenže bola tu žena a malé dieťa.
Napriek všetkým útrapám ste čulý a plný aktivity aj vo svojich 96 rokoch. Čomu za to vďačíte?
V mojom rode sme nemali dlhovekých, čiže gény v tom asi nehrajú rozhodujúcu úlohu. Je pravda, že som nikdy nefajčil, ani nadmieru nepil. Čiže môže za to jedine moja manželka Rudolfína, ktorá sa o mňa tak vzorne stará po celý život.
Kedy si pripínate Rad Britského impéria?
Keď je vhodná príležitosť. Pred stretnutím s Jej Veličenstvom Alžbetou II. si ho určite pripnem.
Ing. Anton Petrák (96), generálmajor v. v., veterán druhej svetovej vojny. Slúžil v Československej armáde do roku 1939. Po rozbití prvej ČSR emigroval do Francúzska, kde neskôr vstúpil do československého vojska. Po obsadení Francúzska hitlerovcami prešiel do Anglicka, kde sa podieľal na špeciálnom výcviku výsadkárov. Po vylodení spojeneckých vojsk v Normandii bojoval ako príslušník 1. samostatnej obrnenej brigády. Zúčastnil sa na obliehaní a bojoch o Dunkerque. Farma, ktorú oslobodzoval, sa dodnes nazýva Petrák. Maršal Montgomery ho za statočnosť vyznamenal britským Vojnovým krížom. Po oslobodení republiky absolvoval ďalšie vojenské štúdium a dotiahol to až náčelníka štábu tankovej brigády. Ako príslušník západného odboja sa však po roku 1948 stal podozrivým, vyšetrovali ho, odsúdili, prepustili z armády a uväznili. Plnej rehabilitácie sa dočkal až v roku 1990. V roku 1996 dostal od kráľovnej Alžbety II. Rad Britského impéria a v roku 2004 od prezidenta Francúzska Jacqua Chiraca Rad čestnej légie. Je tiež nositeľom českého Radu Bieleho leva I. stupňa a Radu Ľudovíta Štúra II. triedy.