„Chceme, aby nám poradila a pomohla, ako deťom čo najlepšie vysvetliť a pretlmočiť, čo sa stalo. Reakcie na podobné udalosti môžu byť rôzne. Pre niektoré deti to môže byť návod, čo robiť, ak majú nejaký problém,“ myslí si riaditeľka banskobystrickej Základnej školy na Sitnianskej ulici Dana Edlingerová. Preto chce túto tému prebrať so žiakmi čo najcitlivejšie, za pomoci odborníkov.
Tretiak Dárius Dilík sa pred tromi dňami pokúsil o samovraždu, lebo sa mu deti smiali, že je z chudobnej rodiny. Teraz je škola v šoku. Žiakov správa, že sa ich spolužiak chcel zabiť, zaskočila, o udalosti hovoriť nechcú. Prekvapení sú aj pedagógovia. „Nič vážne sme nezaregistrovali. Ešte pred týždňom som s matkou hovorila. Nemali sme od nej, od Dáriusa ani jeho brata, ktorý tiež chodí na našu školu, žiadne signály, že by sa mu niekto posmieval. Ani od iných žiakov,“ tvrdí riaditeľka.
Keď sa triedna učiteľka malého Dáriusa Marta Očovanová dozvedela, čo sa stalo, nespala celú noc. Zmieriť sa s tým nevie ani dnes. Ako povedala, chlapec mával niekedy záchvaty zlosti a preto odporučila mame navštíviť psychologickú poradňu. " Žiadne posmievanie spolužiakov som však nezaznamenala," povedala. Dárius sa výrazne zle neučil, nosil vždy desiatu a bol aj na plaveckom kurze spolu s ostatnými.
Vzťahy medzi žiakmi v triedach sledujú pedagógovia pravidelne, snažia sa šikane predchádzať. „Keď zaregistrujeme čo len najmenší problém v podobe zádrapiek, poprípade nejakej frajeriny zo strany dieťaťa voči druhým, okamžite to riešime pohovorom s deťmi, rodičmi a príchodom psychológa z pedagogicko-psychologickej poradne,“ vysvetlila riaditeľka.
Učitelia spolupracujú s výchovnou poradkyňou a ďalšími odborníkmi. Podľa detského psychológa Štefana Matulu sa však šikanu niekedy nepodarí odhaliť, napriek všemožnej snahe učiteľov. „Princíp šikany je v tom, že zostáva skrytá. Ten čo šikanuje, čo sa vysmieva, si dáva pozor, aby na neho neprišli,“ hovorí.
Stretnutie detí so psychológom, ktoré plánuje vedenie školy, je podľa Matulu dobrý nápad. „Môže to pomôcť, aby sa takýto prípad už nezopakoval. Ak deťom odborník vysvetlí, čo je vo veci, čo sa stalo a čo sa mohlo stať. Deti si z toho určite môžu zobrať ponaučenie,“ uzatvára Matula.
O neľahkej situácii v rodine škola vedela. Keď bývali Dilíkovci v Brezne či v Starých Horách, deti začali na vyučovanie meškať. Ak nestihli autobus o pol siedmej ráno, ďalší im išiel až o pol jedenástej. „Nechceli sme ich stresovať a ich neskoršie príchody sme tolerovali. Učitelia vedeli, že majú počkať do konca vyučovacej hodiny a až potom ich zapísať ako chýbajúcich,“ dodala riaditeľka.