Židovské obete arizácie podľa historika ÚPN Jána Hlavinku peniaze za svoje podniky zväčša nedostali. „Hodnotu mali zaplatiť na štátom blokovaný účet znejúci na meno pôvodného majiteľa. Keďže ale tento bol blokovaný, neplatilo sa pôvodnému majiteľovi, ale štátu,“ opísal prevod majetku v čase najintenzívnejšej „arizácie“ v rokoch 1940 až 1942 historik.
Ceny za nedobrovoľne predané podniky, ktoré mali v roku 1940 hodnotu približne 530 miliónov slovenských korún, sa podľa neho navyše často podhodnocovali. „Charakteristikou arizácie bola korupcia a živelnosť,“ poznamenal Hlavinka.
Práve uprednostňovanie neraz neskúsených a neodborných „arizátorov“ viedlo k tomu, že mnohé podniky skrachovali, alebo znížili výrobu. Namiesto očakávaného prínosu pre štátne zdroje spôsobila podľa historikov ÚPN arizácia výrazné hospodárske škody. Prispela k nim aj likvidácia ďalších asi 10.000 menších podnikov v pôvodnom vlastníctve židovského obyvateľstva. Na starostlivosť o ľudí, ktorí arizáciou prišli o zdroje svojich príjmov, navyše bolo potrebné vynakladať ďalšie verejné zdroje. „Štát stratil daňové subjekty a následne musel židovskú komunitu sociálne podporovať,“ poznamenal Hlavinka.
Represie vojnového Slovenského štátu voči židovskému obyvateľstvu vyvrcholili deportáciami asi 70.000 ľudí do koncentračných táborov, ktoré sa začali v marci v roku 1942. Väčšina slovenských Židov tam zomrela. Slovensko zaplatilo za každého deportovaného občana Nemecku 500 ríšskych mariek. Napriek tomu má takzvaný vojnový Slovenský štát mnohých zástancov. Nezhody panujú aj pri posudzovaní postojov vtedajšieho prezidenta Jozefa Tisa.