Ako malý chlapec bol mimoriadne snaživý. „Bolo na ňom vidno, že je popredu, že si číta navyše vo voľnom čase. No nebil sa za to, aby bol prvý. Také vlastnosti možno získal až na vysokej škole. Aký je dnes, či ho zmenilo prostredie a práca, to už neposudzujem,“ naznačuje Mizeráková.
Od žiackej usilovnosti asi sotva vedú nitky už k premiérskej stoličke. „Pýtali sme sa detí, čím chcú byť. Stačilo, aby jeden zakričal, že hasič alebo policajt, a už ním chceli byť všetci chlapci. O politike v tomto veku asi nesnívajú,“ hovorí Mizeráková.
Fico nebol neporiadnik, v lavici mával poriadok. V kolektíve detí bol obľúbený. Vedel si šetriť, pochádzal zo skromnejších pomerov. „Pamätám si jeho mamku. Pracovala ako predavačka obuvi v Topoľčanoch. Keby tam bolo aj sto iných predavačiek, vždy som išla k nej. Bola ochotná priniesť a dať vám vyskúšať aj tridsať párov topánok. Veľmi milá pani, vážila si iných,“ prezrádza jedna z učiteliek topoľčianskeho gymnázia. Meno nechce zverejniť.
Nikde po chodbách Základnej školy Tríbečská v Topoľčanoch, kde chodil do školy, nevisia jeho citáty či fotografie. Deti sa o ňom cez prestávky nerozprávajú, dnešní učitelia si naňho ako na žiaka nespomínajú. Ani topoľčianske gymnázium nemá maturitné tablo s Ficom zavesené na stene. Podobne ako desiatky ďalších je zabalené a uložené na povale budovy. Nik z aktuálneho profesorského zboru Fica neskúšal pred tabuľou.
Nepestuje sa tu kult jeho osobnosti, no predsa je kdesi vo vzduchu oboch škôl rozptýlený dôkaz, že tu vyrástol. Na otázku „Viete, kto?“ šiestačka Eliška Škreková so svojimi kamarátmi zo základnej školy bez váhania zahrmí: „No jasne, Fico!“ Gymnazista Viktor Wiedermann odpovedá oveľa bezstarostnejšie. „Chodil sem Fico. Je to premiér. Je to v pohode.“ Fico nie je podľa neho téma na chodbový rozhovor.
Wiedermann sa o politiku nezaujíma a Škreková sa do nej nehrnie. Jej predstava? „Len si tam sedí, nehýbe sa, nešportuje. Každý sa tam len háda a obyčajní ľudia sa na nich sťažujú. A politik nemá súkromie,“ vysvetľuje Škreková.
Hoci podobný názor majú aj ostatní jej spolužiaci, všetci sú hrdí na to, že chodia do tej istej školy ako kedysi premiér. Ako ho teda vnímajú, aký je? „Je to človek,“ vyletí z úst šiestakovi Jurajovi Kochanovi. V triede v momente vybuchne smiech. Jeho spolužiačky potom dodávajú pokojnejším tónom. „Je šikovný a múdry, že to dotiahol tak vysoko, že môže všetko riadiť. A je aj pekný. No a čo?!“