Keď východniari mali vlastnú republiku

11.12.2008 09:45
Viktor Dvorčák
Plavovlasý básnik - Szöke költö, tak volali Viktora Dvorčáka jeho priatelia. Autor:

Volali ho Viktor Dvorčák alebo Győző Dvorcsák, podľa toho, či bol práve v Budapešti, Paríži, Ženeve alebo v Košiciach. On sám sa nazýval prezidentom Východoslovenskej alebo Slovjackej ľudovej republiky. Tento štátny útvar vyhlásili pred 90 rokmi v Košiciach. Zanikol však skôr, ako sa väčšina východniarov o jeho existencii dozvedela.

Vznik trpasličej republiky ohlásil župný úradník Viktor Dvorčák 11. decembra 1918. V tom čase už k metropole východu smerovali československé jednotky. Veď na východnom Slovenskom vládol po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie hotový chaos. Niektoré okresy sa naďalej nachádzali pod starou správou a maďarské vojsko sa nechcelo stiahnuť za demarkačnú čiaru. Aj Slovjacká republika vznikla pod patronátom Budapešti.

Vtedy 40-ročný Dvorčák bol nielen regionálny politik, ale aj veršotepec. A vo svojich hviezdnych hodinách zložil čosi ako Uhorský otčenáš: „Oče naš, chtori ši na nebe / Pokorňe voláme ku Tebe: / ,,Spoj nas pod korunu Svateho Štefana“ / Zato še modlime / Od noci do rana."

Dvorčák sa netajil tým, že jeho republika bude nezávislá od Prahy, ale zato nadviaže úzke vzťahy s Budapešťou. Hneď tam poslal svojho ,,diplomatického zástupcu". Narýchlo pozliepaná vláda východoslovenskej republiky sídlila v Prešove, kde bol Dvorčák dovtedy župným archivárom a kde redigoval týždenník Zástava.

Na jeho strankách postupne sformuloval „slovjackú koncepciu“ osobitného východoslovenského národa. ,,Mi sme potomci Bulgaro-slovjanov," tvrdil Dvorčák. „Naša reč calkom pod druhimi vľivami še vivinula, jak zapadňarská! Slovjak a Slovak choc jak bľizko stoji jedno slovo ku druhemu, v každodzenim živoce ňe je jeden, to sú dva reče, dva narodi.“ Inými slovami – Slovjaci majú mať tiež právo na samourčenie a nárok odtrhnúť sa od novej, ešte presne ani neohraničenej Československej republiky.

V Košiciach žije 90-ročný profesor histórie Ondrej Halaga, špecialista na dejiny východného Slovenska. Je zároveň jazykovedec, vydal niekoľko slovníkov miestnych dialektov. O Dvorčákovi tvrdí, že určite dosiahol majstrovstvo v používaní šarištiny, o čom svedči jeho básnická zbierka Vlasc a šerco. Celkom inou otázkou podľa Halagu je, ako chcel Dvorčák politicky využiť šaristinu. Mala sa stať úradným jazykom Slovjackej republiky.

Halaga však upozorňuje na potrebu vidieť vtedajšiu dobu vtedajšími očami: „Nielen obyvatelia slovenského východu nechápali svojich bratov v západných krajoch. Platilo to aj opačne. Vzájomnému porozumeniu bránil rozdielny historický vývoj oboch častí krajiny a napokon už aj zemepisné podmienky. Členitý terén sťažoval spojenie,“ hovorí historik.

Dvorčákov krajový separatizmus nemal nádej na úspech. Proti sa postavili aj viaceré národné rady vo východoslovenských mestečkách. Rozhodujúci bol protest zástupcov ľudu zhromaždených v Solivare, ktorí odsúdili Dvorčakove dekréty a memorandá. Od 25. decembra 1918 začali východ Slovenska obsadzovať dva československé plu­ky.

O štyri dni na to vstúpili niektoré jednotky bez boja aj do Košíc. Dvorčák emigroval a dal sa plne do služieb maďarskej iredenty. Československé úrady naňho vydali medzinárodný zatykač, ale do väzenia ho nedostali.

V Košiciach sa Viktor Dvorčák opäť objavil po Viedenskej arbitráži. A pokúsil sa nadviazať na svoje predchádzajúce aktivity, ale bez väčšieho úspechu. Zomrel v roku 1943.

Podľa profesora Antona Harčára, ďalšieho žijúceho pamätníka niekdajších Košíc, ostatky slovjackého separatizmu ešte celkom nezanikli a naďalej zaťažujú niektorých východniarov. Prejavujú sa nepriaznivými postojmi k Slovákom zo západných krajov. „Slovenské problémy sa však nedajú riešiť krajovým triedením,“ hovorí Harčár.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk