Sane ťahajú naozaj kone kráľov a králi koní – lipicany. Opraty v rukách drží Michal Horný, koniar telom i dušou, šéf Národného žrebčína v Topoľčiankach.
Občas si môžete dopriať prepychový zážitok, aký pred sto rokmi dožičili v Topoľčiankach svojim hosťom len cisárski Habsburgovci. Aká je sánkovačka na lipicanoch?
Vždy vzrušujúca. Lesy pohoria Tríbeč sú bohaté na zver a nie je nič neobvyklé, ak lane či srny podídu úplne k záprahu. Stratia plachosť, pretože pach z mohutných konských tiel prekryje ľudský. A zo saní potom vidno zvieratá ako na dlani. Sú to úžasné, no veľmi vzácne chvíle, pretože posledné zimy sú chudobné na sneh.
Nestratí sa párik belušov na zasneženej pláni?
Dospelý lipican býva snehobiely, ak je grošovaný, na snehu vyzerá, akoby mal na sebe kráľovskú zimnú pelerínu. Lenže lipican nemusí byť len biely, žriebätá sa rodia čierne a postupom času blednú. Niektoré však zostanú navždy vraníkmi, iné hnedákmi. Tak to zariadila príroda a je to dobre. Beluše však v našom stáde 200 koní celkom iste prevažujú.
Keď ste na jeseň darovali pri návšteve Slovenska anglickej kráľovnej Alžbete II. ako symbolický dar lipicanského žrebca Maestosa X-38, s nadšením poznamenala, že tento kôň akoby vyskočil z baroka. Čo sa skrývalo za touto kráľovskou metaforou?
Jej veličenstvo sa prejavilo ako výborný znalec koní. Vtipne a výstižne označila Alžbeta II. lipicana za živý symbol baroka. Jeho hlava je bystrá, hrdá, naozaj vyzerá, akoby ju vytesal sochár z 18. storočia, keď sa definitívne vyšľachtil tento vzácny kôň. Ušľachtilá krása lipicanov dojíma nielen monarchov, každý, kto ich uvidí, sa nimi nadchne. Lipicany už viac ako štyristo rokov píšu európske a takmer jedno celé storočie aj slovenské dejiny.
Ako sa vlastne ocitol tento kôň považovaný za súčasť svetového kultúrneho dedičstva na Slovensku?
Zdalo by sa, že náhodou, zhlukom osudových okolností, ktoré sa odohrali počas rozpadu Rakúsko-Uhorska. Lenže vo chvíli, keď sa lámali dejiny a vznikala Československá republika, nebolo na jej území prírodnými podmienkami i chovateľskými skúsenosťami vlastne lepšieho prostredia pre lipicany ako v Topoľčiankach. Tu sa, mimochodom, nachádzala krásna jazdiareň, majetok Habsburgovcov. Nuž a do Topoľčianok sa v roku 1921 presunulo z Lipice 32 lipicanských kobyliek spolu s hnedým žrebcom Neapolitanom, čím sa položil základ dnešného chovu.
Lipicany boli pre Habsburgovcov vášňou, ktorá sa prenášala z cisára na cisára. Odkiaľ sa vzala táto posadnutosť koňmi?
Kone vždy sprevádzali rakúskych mocnárov. Jeden z Habsburgovcov Karol II. sa postaral o vznik plemena lipicanov. Pred vyše 400 rokmi si tento nadšenec koní priviezol zo Španielska do Lipice na území dnešného Slovinska tri žrebce a dva tucty kobýl starošpanielskeho plemena. A potom nasledovalo dvesto rokov úpornej šľachtiteľskej práce, na konci ktorej bol súčasný lipican. Kôň, ktorý sa stal ozdobou cisárskej koruny a celého dvora.
Čím bol či vlastne je výnimočný lipican?
Ojedinelosťou. Na svete sa chová len štyritisíc lipicanov, koní s úžasným, naozaj kráľovským majestátom. Stačí sa pozrieť na vznešenú aristokratickú hlavu lipicana, mohutný krk, pevný chrbát, svalnaté nohy a hneď vidno, že pred vami stojí kôň plný ohnivého temperamentu, hravosti a života. S neuveriteľnou harmóniou v ňom naši predkovia spojili najlepšie vlastnosti starošpanielskych koní, arabov, neapolských, ale aj frízskych či dánskych, alebo aj starokladrubských koní. Je to zázrak prírody a chovateľského umenia zároveň, poklad, ktorý úspešne zveľaďuje aj Slovensko.
Len pár slov a vidno, že ste verným služobníkom jeho veličenstva lipicana. Kôň však vždy slúžil človeku, neslúži teraz človek koňovi?
Ktosi raz povedal, že na konskom chrbte sa previezli celé dejiny. Platí to aj o lipicanoch. Tieto nádherné reprezentačné kone vozili v luxusných kočoch rakúskeho cisára a jeho rodinu z Viedne do Budapešti či do Prešporka. Biele záprahy boli vrcholom elegancie, prepychu, symbolom cisárskej moci a nádhery. Tento mimoriadne učenlivý a disciplinovaný kôň však zabával aj vychovával zároveň – kedysi cisárov, šľachtu, dnes všetkých milovníkov koní.
Ako?
Lipicany sú kone skvelé nielen do kočiara, ale sú to vládcovia konského parketu – manéže. Rakúšania rozvinuli ich vynikajúce pohybové schopnosti do geniálneho majstrovstva, keď v 18. storočí vytvorili Vysokú španielsku dvornú jazdeckú školu. Pri najťažších skokoch ako napríklad pri capriole sa kôň vznesie vysoko do vzduchu a v letku ešte vymrští zadné nohy prudko dozadu. Publikum je pri tomto skoku vo vytržení. Prapredok lipicana, bojový neapolský kôň, týmto skokom vyslobodzoval rytiera z nepriateľského obkľúčenia, dnes je z toho umenie, kde jazdec a kôň tvoria dokonale zohranú dvojicu.
Čaru dokonalého pohybu jazdca s koňom podľahli Rakúšania aj Slovinci. Máme jazdeckú školu aj v Topoľčiankach?
Máme a veľmi dobrú. No nemôžem nespomenúť jazdeckú školu v Lipici, pretože ju založil Slovák Emil Šulgan, niekdajší šéf topoľčianskeho žrebčína.
Chcete pripomenúť, že Slováci sa aktívne podieľali na zveľaďovaní plemena lipicana?
Aktívne aj originálne. Napríklad Topoľčianska jazdecká škola, hoci bola založená len v roku 2003, nenapodobňuje školu vo Viedni ani v Lipici. Kým Rakúšania sa špecializujú len na výcvik koní pod sedlom alebo na dlhých opratách, my sme univerzálnejší, pretože naše kone zvládnu do tretice aj záprah. Lipicanom záprah jednoducho sedí.
V čom spočíva umenie záprahu? Veď je to na pohľad jednoduché: pohonič spáruje kone, švihne bičom a koníky letia s vetrom opreteky.
Naoko je to naozaj tak. V dobrom záprahu funguje súhra koní a človeka. Skúste však dať dovedna dvanásť, trinásť alebo štrnásť hrdých koní, tobôž keď sú to sebavedomé žrebce. V každom stáde koní vládne prísna hierarchia, každé má svojho uznávaného vodcu. A vy sa odrazu usilujete dostať 14 nezávislých, povahovo veľmi výrazných žrebcov do jedného záprahu. Je to takmer nemožné.
Nie však v Topoľčiankach.
Nuž vo vytváraní veľkých záprahov sú naši ľudia majstri. V pohnutých časoch, keď visel osud nášho žrebčína na vlásku, okrem iného aj unikátne záprahy zmenili pohľad vrchnosti na lipicany a vyústili do udelenia štatútu národný žrebčín. Ešte v šesťdesiatych rokoch spriahol Ján Mihok do jedného záprahu dvanásť kobýl. Tieto fotky obleteli svet a pritiahli pozornosť na Topoľčianky. Keď potom pri 80. výročí žrebčína v roku 2001 zapriahol František Kunský dovedna trinásť a o päť rokov neskôr Miroslav Matuška dokonca 14 nepoddajných žrebcov, vyrazilo to dych všetkým koniarom.
Prečo?
Vedľa seba odrazu stáli a na myknutie opraty poslúchali sebavedomé žrebce, ktoré len ťažko strpia konkurenciu. Otec rešpektoval syna, syn otca. To, čo dokázali naši majstri, vošlo do dejín vozatajského umenia. Napriek tomuto úspechu človek musí rešpektovať slobodu a hrdosť lipicana.
Čo považujete za trinástu komnatu lipicana, ktorú radšej neradno otvárať?
V minulosti bolo veľa pokusov vylepšiť lipicana, a to najmä v záprahovom športovom jazdení. Párili ho s inými plemenami, aby mu predĺžili krok. Lenže lipican je veľmi konzervatívne plemeno a nepustí do seba iné. Skončilo sa to chovateľským neúspechom. Lipican chce jednoducho zostať sám sebou. Bol vyšľachtený pre cisára, je to kôň kráľov a kráľ koní, nuž nech zostane taký, aký je.
Sú kone svedomím človeka?
Celkom určite sú obrazom vzťahu človeka a národa k dedičstvu predkov, ukážkou nášho vzťahu k prírode, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je človek aj kôň. Na svete sa chová len štyritisíc lipicanov, pričom 200 žijúcich na Slovensku dostalo v rámci európskeho vedeckého programu Kopernikus najvyššie ohodnotenie. Myslím, že máme byť na čo hrdí.
Michal Horný (45), riaditeľ Národného žrebčína v Topoľčiankach
Od dvanástich rokov jazdí a pracuje s koňmi. V žrebčíne prešiel od ošetrovateľa cez vedúceho chovu až na najvyšší post. Uznávaný odborník je člen chovateľskej komisie Svetovej organizácie chovu lipicanov (LIF) a tiež člen chovateľských rád dvoch najvýznamnejších žrebčínov v slovinskej Lipici a rakúskom Piberi. Topoľčianky dotvárajú trojicu najlepších svetových chovateľov lipicanov.