Keď Hitler rozbíjal Československo, velil už poručík Petrák rote protitankových zbraní v petržalskom pohraničnom opevnení. Deň po Mníchovskej dohode tu zažil svoj vari najväčší šok a sklamanie. Zhora prišiel rozkaz vyprázdniť betónové pevnosti a do 10. októbra 1938 odovzdať Petržalku Nemcom. „Odchádzali sme so slzami v očiach, ale so zaťatými päsťami. Boli sme predsa odhodlaní bojovať na smrť,“ spomínal.
Čoskoro emigroval. V Anglicku viedol výcvik českých a slovenských parašutistov. Neskôr velil rote sprievodných zbraní v obrnenej brigáde, ktorá sa pripravovala na vylodenie v Normandii. Svoj bojový krst mala v bitke o pevnosť Dunkerque.
Po vojne bol vyznamenaný československým i britským vojnovým krížom. Nastúpil do útvaru v Žatci, po februári 1948 sa však začal pohon na veteránov západného vojska. Mnohých degradovali a prepustili z armády, ďalší museli podstúpiť aj zinscenované súdne procesy a väznenie. „Dovedna som si odsedel päť rokov, toľko som bol aj na vojne,“ porovnával Petrák.
Plnej rehabilitácie sa dočkal až v roku 1990. O šesť rokov neskôr dostal Rad Britského impéria a v roku 2004 aj francúzsky Rad čestnej légie. Najvyššie britské vyznamenanie si naposledy pripol v októbri minulého roku, keď sa v Bratislave opätovne stretol s kráľovnou Alžbetou II. Prvý raz sa s ňou zhováral ešte v roku 1943 na veľkej party vo Westminsterskom paláci. „Mala vtedy iba sedemnásť rokov a bola úžasná,“ povedal generál Petrák vo svojom poslednom rozhovore pre Pravdu.
