Sprístupnené archívy vydávajú o tom otrasné svedectvá.
Pred 70 rokmi zoštátnili v kirgizskom Biškeku priemyselné prevádzky družstva Interhelpo, ktoré tam postavili presídlenci z Československa. Prvý vlak odišiel zo Žiliny 29. marca 1925 a bolo v ňom 303 cestujúcich. S odstupom roka nasledovali ďalšie tri transporty. Ľudia zvedení a oklamaní komunistickými agitátormi popredali všetok nehnuteľný majetok. Hnuteľný naložili do železničných vozňov spolu so strojným zariadením, ktoré nakúpili za utŕžené peniaze, a vydali sa na niekoľkotýždňovú cestu.
V podhorí Ťan-šanu postupne postavili prvú kirgizskú elektráreň, garbiareň, textilné dielne, pílu a tehelňu. „V roku 1939 im to všetko znárodnili, najprv však členov družstva prinútili prijať sovietske štátne občianstvo, aby majetok neodoberali cudzincom a nespôsobili medzinárodný škandál,“ vysvetľuje historik Pavel Pollák z Bratislavy. Pollák ako prvý Slovák prenikol do kedysi tajných archívov v hlavnom meste Kirgizska.
Zastrelili ich pre nič za nič
Príslušný zákon o cudzích štátnych príslušníkoch vyšiel v roku 1937. Dostali na výber: buď príjmu sovietske občianstvo, alebo sa vrátia do vlasti. Na Čechov a Slovákov však minister zahraničia Litvinov upriamil pozornosť už skôr v liste Stalinovi, kde sa uvádza: „Väčšina týchto presídlencov už získala občianstvo ZSSR, a tak ich možno bez problémov deportovať a zbaviť majetku.“
Tých, čo sa vzpierali, vyhlásili za kulakov a poslali na Sibír. „Niektorí však skončili na popravisku,“ dodáva Pollák. Spomedzi Slovákov menuje Ondreja Palinkáša, Jozefa Páleníka, Pavla Kaincza, Jozefa Skalického a ďalších.
U Kaincza našli skupinovú fotografiu bývalého sovietskeho politbyra, na ktorej ešte figurovali postavy Kameneva, Zinovieva, Radeka či Bucharina. Stalin ich medzitým dal zlikvidovať v zinscenovaných politických procesoch. Nad ich hlavami ktosi urobil obyčajnou ceruzkou krížik. „Kedy ste sa chystali urobiť kríž aj nad súdruhom Stalinom?“ pýtali sa obvineného Slováka vyšetrovatelia NKVD. Nasledoval rýchly súd a ešte rýchlejšia poprava.
V Maďarsku vyšla nedávno dokumentárna kniha Gábora Demszkeho, dlhoročného primátora Budapešti. Ukazuje sa, že Demszky má slovenské korene. Jeho otec sa narodil v Košiciach a do Biškeku sa dostal s prvým transportom Interhelpa. V knihe ironicky nazvanej Východný raj pátra autor aj po osude niektorých popravených. Skúma napríklad prípad už spomínaného O. Palinkáša, elektrikára pôvodom z Handlovej.
V júli 1938 ho orgány tajnej polície NKVD obvinili zo špionáže: „Ste obvinený v tom, že od roku 1924 ste boli agentom československej rozviedky a uskutočňovali provokatérsku činnosť medzi revolučnými robotníkmi,“ uvádza sa v protokole z výsluchu. V období Veľkého teroru rozhodoval o rozsudku v takýchto prípadoch nie riadny súd, ale komisia štátnej bezpečnosti. Palinkáša odsúdila na trest zastrelením. Rozsudok vykonali v novembri 1938.
Foto: Wikipedia
Pravda vychádza konečne najavo
Na obvinenie zo špionáže a na trest smrti alebo vyhnanstva do odľahlých končín Sibíri stačilo vtedy veľmi málo. Člen Interhelpa dostal napríklad list od otca s prosbou, aby sa vrátil domov, lebo už je veľmi starý a chce ešte vidieť syna. „Čo ak je to šifra s tajnými pokynmi na vyzvedačskú činnosť?“ približuje Pollák uvažovanie sovietskej tajnej polície.
Mnohí nezniesli neľudské podmienky v pracovných táboroch a zomreli. Ale darmo sa príbuzní neskôr pýtali, čo sa stalo s ich manželom, otcom, starým otcom – pravdu dlho nezistili. Podľa zistení českého historika Mečislava Boráka sovietske úrady mali pokyn odpovedať, že zomrel na zápal pľúc alebo inú zákernú chorobu.
Neskôr oznamovali, že dotyčný zahynul vo vojne. Mohla to byť aj pravda, lebo takmer tridsať bývalých členov Interhelpa sa pýtalo z gulagu na front a v roku 1943 im umožnili nastúpiť do formujúcej sa Svobodovej armády v Buzuluku. „Mnohí sa však nedostali domov, padli pri Sokolove, na Dukle a podaktorí, ako istý Kováčik, až pri Liptovskom Mikuláši,“ pripomína Pollák.
Prvé fakty o prenasledovaní príslušníkov Interhelpa zverejnili až po roku 1956, v rámci chruščovovského odmäku. Vtedy tiež súdne rehabilitovali obete Veľkého teroru. Celá trpká pravda však vychádza najavo až v posledných rokoch.