Na druhý deň vyšla iba stručná správa tlačovej agentúry. „Výbuch spôsobila pravdepodobne duševne chorá osoba, ktorá pri ňom zahynula,“ uvádzalo sa v správe štátnej tlačovej agentúry ČSTK. „Kancelárske miestnosti, kde k výbuchu došlo, boli značne poškodené.“
V archíve Ústavu pamäti národa leží zložka s názvom Akcia Teror. Okrem vyšetrovacieho spisu obsahuje aj opatrenia politických a štátnobezpečnostných orgánov: „Uskutočnili sa pohovory s pracovníkmi ministerstva, aby neposkytovali žiadne informácie zástupcom tlače, rozhlasu a televízie.“ Správu pre ČSTK schvaľovali politické špičky nielen v Bratislave, ale aj v Prahe.
Politický motív vylúčený
Vyšetrovatelia spočiatku nevylučovali ani verziu s politicky motivovaným teroristickým činom. Prečo by však niekto páchal atentát na ministra spravodlivosti Pavla Királyho? Písal sa síce rok 1973 a na Slovensku prebiehala tvrdá normalizácia, ale politickú zodpovednosť za ňu niesli špičky vtedajšej KSČ.
„Môj ujec nikdy nebol straníckym funkcionárom a v päťdesiatych rokoch ho degradovali aj ako sudcu, lebo odmietol predsedať procesu proti takzvaným buržoáznym nacionalistom,“ pripomína jeho neter Marta Vartíková.
V rokoch politického odmäku 1968 až 1970 preto Király viedol odbor na Generálnej prokuratúre, ktorý sa venoval rehabilitácii nespravodlivo odsúdených. V prvých povojnových rokoch bol však žalobcom Národného súdu v Bratislave, ktorý trestal fašistov. Žeby bol atentát pomstou niekoho z oných čias, kto sa medzitým dostal z väzenia na slobodu?
Všetko sa vyjasnilo už večer toho istého dňa, keď kriminalisti zistili totožnosť páchateľa. Išlo o 38-ročného zdravotne postihnutého Ondreja Chalmovského z Prievidze. Do roku 1963 pracoval ako elektrikár v bratislavskom Hydrostave, kde utrpel pracovný úraz – pád z elektrického stĺpa – s trvalými zdravotnými následkami. Po čase žiadal firmu o odškodné, keď mu nevyhovela, začal sa s ňou súdiť.
Čiastočný invalidný dôchodok mu priznali až o tri roky neskôr v minimálnej výške 527 korún. Keď žiadal viac a ešte k tomu spätne, dočkal sa ďalšieho odmietnutia. Vraj svoj nárok uplatnil po termíne. Opäť sa teda obrátil na súd, aby mu priznal plný dôchodok a od doby úrazu. Nasledovali však prieťahy v súdnom konaní. Po piatich rokoch sa teda rozhodol konať radikálne, až anarchisticky.
Ministra si splietol s riaditeľom
<Ak>V Bratislave ešte žije bývalý ministrov vodič Dezider Belko, ktorý na osudové stretnutie s atentátnikom spomína takto: „Chalmovský si zjavne pomýlil riaditeľa ministrovej kancelárie doktora Štepničku s ministrom Királym. Žiadal ho, aby mu zariadil vyplatenie odškodného, asi tristotisíc, lebo ináč vyhodí všetko do vzduchu. Tvrdil, že má so sebou desať kilogramov trhaviny. Zároveň opakoval, že sa rozhodol zomrieť, ale že niekto s ním musí ísť na ten druhý svet.“
Vodič Belko si všimol drôt, ktorý trčal votrelcovi z tašky prevesenej cez rameno. Zbadal tam aj tlačidlový spínač. „Tak toto je vážne,“ pomyslel si a zapojil sa do rozhovoru. Začal Chalmovského presviedčať, že je na zlej adrese a ak chce, môže s ním odísť na krajský súd, kde sa jeho prípad rieši či nerieši a pohovoriť si tam so sudcom.
Chalmovský s tým súhlasil. Preto ministrova sekretárka odbehla akože za šoférom. Lenže sa dlho nevracala a napätie v miestnosti sa už dalo krájať. Zrazu sa otvorili dvere z ministrovej pracovne a v nich stál minister s dvoma uniformovanými policajtmi. „V tej chvíli stlačil Chalmovský spínač a zaznel výbuch,“ pokračuje Belko. Keď po čase opäť nadobudol vedomie, všetko okolo bolo v troskách. „Necítil som si nohy ani ľavú ruku a videl som iba na jedno oko.“ Z niektorých zranení sa lieči dodnes.
Výbuch spôsobil v rozčúlení
V správe o stave vyšetrovania, ktorú vypracovalo o dva týždne neskôr vedenie ŠtB na Slovensku pre federálne ministerstvo vnútra, sa uvádza, že Chalmovský trpel po úraze neurastenickým syndrómom. Jeden čas sa dokonca liečil na psychiatrickej klinike. „Vlečúci sa súdny spor sa v rozčúlení rozhodol riešiť zastrašovaním a skončilo sa to výbuchom,“ tvrdili autori správy.
Podľa priloženého posudku experta na výbušniny Vlastimila Vachu páchateľ bol schopný zhotoviť nálož sám, mal na to odborné vedomosti. Mimochodom, trhaviny mal v taške desaťkrát menej, ako vykrikoval. Po Ottovi Štepničkovi zostala manželka a syn, Chalmovský zomrel slobodný. Minister Király zastával ďalej svoju funkciu až do roku 1982, ale podľa jeho netere na jedno ucho už nikdy nepočul, a najmä na rokovaniach vlády bol z tohto dôvodu hendikepovaný. Zomrel pred desiatimi rokmi.