Váš názor na takzvanú jazykovú políciu?
Jazyková polícia je pojem zo začiatku minulého storočia a súčasná jazykoveda považuje za prekonaný aj koncept jazykovej čistoty. Veď ktoré jazyky sú čisté? Všetky sa navzájom ovplyvňujú a požičiavajú si prostriedky, ktoré využívajú na svoj prospech. Ako je známe, aj v slovenčine ani tie najírečitejšie slová (bryndza, bača, grúň, valach) nie sú pôvodom slovenské.
Novela jazykového zákona ráta s vyberaním pokút a ďalšími sankciami za nespisovné používanie slovenčiny. Ste za to?
Treba spresniť, že ide len o používanie štátneho jazyka vo verejnom styku, ale čo sa týka pokút, vychádzam z kréda nášho nezabudnuteľného učiteľa profesora Jána Horeckého, ktorý nám vštepoval: Keď chcete ľudí vychovať k láske k jazyku, nesmiete to robiť cez represie. A čím iným sú pokuty a sankcie z novely zákona o štátnom jazyku? Dávam prednosť spoločenskému tlaku, ako je to v krajinách bez jazykových zákonov. V Ústrednej jazykovej rade, poradnom orgáne ministra kultúry, ktorá pripravila túto novelu, muselo dôjsť k veľkej personálnej rekonštrukcii, aby sa vôbec mohla vypracovať, dať na pripomienkové konanie a do parlamentu.
Netreba však siahnuť po krajných opatreniach, ak je používanie úradného jazyka v úpadku?
V dôvodovej správe novely sa skutočne vychádza z toho, že používanie slovenského spisovného jazyka je v úpadku, čo nie je pre každého prijateľné. Slovenčina nebola nikdy v takej kondícii, v akej je teraz. Je pravda, že normy sa posunuli, ale to nie je to isté čo úpadok. Jazyk totiž nikdy nestojí na mieste. To ani nemôže, keď chce plniť všetky funkcie, ktoré naň kladieme.
Ministerstvo kultúry dôvodí, že aj iné krajiny si strážia úradný jazyk.
Niektoré krajiny majú svoje jazykové zákony, a to aj sankčné. Ale netreba zatvárať oči nad problémami, ktoré v tejto súvislosti môžu vzniknúť. Pri uplatňovaní sankcií povedzme vo Francúzsku opakovane dochádza k viacstupňovým súdnym procesom, keďže sa jednotlivé strany sporu odvolávajú na alternatívne jazykové zdroje. Je pravda, že rétorické schopnosti Francúzov sú na vyššej úrovni, než sú naše, no tie zrejme nemá na svedomí takzvaný Touboultov jazykový zákon, ale skôr kvalitná výučba materinského jazyka, ktorému sa vo francúzskych školách nevenujú len dve hodiny týždenne ako u nás a neorientujú sa na samoúčelnú vetnú analýzu.
Namiesto ukladania pokút zorganizujte lepšiu výučbu gramatiky, radil klasik. Súhlasíte?
Školská výučba a skvalitnenie vzdelávania sú mimo všetkej pochybnosti dôležitým (ak nie najdôležitejším) ohnivkom pri kultivovaní jazykových prejavov.
V internetových diskusiách na okraj novely jazykového zákona zaznieva požiadavka „zakázať“ používanie „tvrdej“ bratislavčiny vo verejnom styku. Čo si o tom myslíte?
Ako ukázali naše sociolingvistické výskumy, vnímanie niektorých regionálnych jazykových odlišností je v rôznych častiach Slovenska diferencované. Zistilo sa napríklad, že kým pre sever stredného Slovenska s dominantou v Martine je najneprijateľnejšia bratislavská, prípadne západná tvrdá výslovnosť, pre južnú časť stredného Slovenska s výskumnou dominantou v Lučenci je takou varietou skôr východoslovenská „krátkosť“. Zo strany západu (Bratislavy) sa však zasa stredná slovenčina neraz vníma ako „príliš mäkká“, „starootcovská“ či dokonca „valašská“.
Aké problémy najviac ťažili slovenskú jazykovedu pred 40 rokmi, keď ste končili vysokoškolské štúdium?
Čo sa týka spisovného jazyka a jazykovej kultúry, jazykoveda vtedy tvorila pomerne jednotný prúd. Proti hlavnému prúdu vystupovali skôr jednotlivci, ktorí však dostatočne rozčerili vodu (najmä Eugen Pauliny, Ľubomír Ďurovič, Ján Horecký a niektorí ďalší). Už vtedy sa totiž ozývali hlasy, že slovenčina je v katastrofálnom stave, čím sa mierilo najmä na bohemizmy. Uvedení autori to už vtedy spochybňovali.
A navrhovali sa pokuty za ich používanie?
Aj vtedy sa už hovorilo o zákone o štátnom jazyku, pravdaže, len v deklaratívnej podobe. V tom čase nikomu neprišlo na um vynucovať si dobrú slovenčinu prostredníctvom sankcií.
Dbali vtedajší verejní činitelia vrátane politikov viac na kultúru reči?
Stále pretrváva presvedčenie, že súčasní politici rozprávajú veľmi zle. Sú aj takí, ale keď porovnáme ich prejavy s prejavmi politikov predchádzajúceho obdobia, napríklad s Viliamom Širokým, Vasilom Biľakom či Gustávom Husákom (najmä v súvislosti s jeho češtinou), dnes je to z formálnej stránky určite lepšie.
Nemáte pocit, že poprední športovci – reprezentanti v najpopulárnejších športoch – majú kultivovanejší jazykový prejav ako ich predchodcovia z tých čias?
Mám rovnaký dojem, rozdiel medzi športovcami a politikmi je však ten, že od politikov sa očakáva, že ich prejav ako profesionálov bude aj rétoricky bezchybný, kým u športovcov sa prípadné jazykové nedostatky tolerujú vo väčšej miere. V tejto súvislosti je zaujímavý nedávny prieskum jazykových vzorov v portugalsky hovoriacich krajinách. Do prvej desiatky najkultivovanejších hovoriacich respondenti zaradili siedmich športovcov (futbalistov). Možno, že ich prejav nebol najkultivovanejší, ale slová futbalových mágov mali u respondentov takú váhu, že im dali hlas. Sympatie sa neraz ťažko dajú oddeliť od objektívneho hodnotenia.
Sú takéto hodnotenia jazykových vzorov známe aj u nás?
Podľa toho, čo viem, existujú len čiastkové sondy. Ja sám som túto vec zisťoval na začiatku vlaňajšieho letného semestra medzi poslucháčmi 1. ročníka predmetu sociolingvistika na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach. Výsledok bol nemenej zaujímavý. Na prvom mieste sa ako jazykový vzor umiestnil Milan Lasica, na druhom Michal Dočolomanský, na treťom Július Satinský, na štvrtom Ladislav Chudík.
Poradí si slovenčina so súčasným tlakom angličtiny?
Náš jazyk si s tým poradí – ako vždy – aj tak, že výrazy, ktoré nepotrebuje, vytlačí na perifériu alebo sa ich celkom zbaví, iné si prispôsobí alebo istý čas nesie v sebe ako cudzorodý prvok. Osobitnou kapitolou sú však anglické názvy budov a objektov v slovenských mestách, najmä v Bratislave (River Park je celá štvrť), ktoré neprešli „trhom slov“, ako je to pri apelatívnej lexike, všeobecnej slovnej zásobe. Tie názvy sa nám nanucujú, proti čomu, žiaľ, nič nezmôže ani novela zákona o štátnom jazyku.
Slavomír Ondrejovič (63) – jazykovedec, ktorý po skončení Filozofickej fakulty UK v Bratislave pracoval v Ústrednej knižnici SAV a v kabinete fonetiky materskej fakulty. V roku 1977 nastúpil do Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, kde pôsobí dodnes, od rok 1999 ako jeho riaditeľ. O rok neskôr sa stal členom Ústrednej jazykovej rady Ministerstva kultúry SR, kde pôsobil do roku 2008. Zároveň prednáša na niekoľkých vysokých školách. Výskumne sa venuje sociolingvistike, syntaktickej a lexikálnej sémantike, fonetike a ortoepii. Prekladá najmä z nemčiny. Okrem jazykovedných publikácii publikoval aj knihu cestopisných čŕt Sedem a pol. Do tlače pripravuje ďalšiu pod názvom Dlhý je tieň Babylonskej veže.