Briti nezabudli na posledného Slováka z 311. perute

11.05.2009 12:43
Emil Ďurica
Emil Ďurica: Takí sme boli v máji 1945! Autor:

Počuje už veľmi zle, ale prelety veľkých strojov nad svojím domčekom pri bratislavskom letisku ešte registruje. Pred rokmi tam pracoval, dnes už na to len spomína. Vzápätí sa mu vybavia aj lety na ťažkých liberátoroch nad britským pobrežím. Smer - nemecké ponorky a vojnové lode.

Vtedy ho volali seržant Emil John Ďurica. Dnes má už takmer 87 rokov a je posledným slovenským letcom Royal Air Force (RAF), britského kráľovského letectva. Hoci na Slovensku o ňom vie málokto, Veľká Británia na Ďuricu nezabúda.

„Aj teraz, koncom apríla si na mňa spomenuli, z britského veľvyslanectva mi poukázali príspevok ako vojnovému veteránovi,“ dodáva a prstami naznačí, že ide o slušnú sumu.

A tak je to rok čo rok, odkedy je Slovensko samostatným štátom. Vlani v októbri ho pozvali na stretnutie s kráľovnou Alžbetou II., bola vtedy v Bratislave. „Žiaľ, nemohol som, bol som veľmi chorý.“

Kde má uniformu seržanta RAF? „Jaj, tú mi dávno zožrali mole na povale, ale ukážem vám čosi iné.“ Z nočného stolíka vyberá starý fotoalbum. Sú v ňom snímky z Kanady, Anglicka, Bahám. Nad žltnúcimi fotografiami sa ľahšie rozpamätáva.

Ako spoznal bermudský trojuholník

Pán Ďurica sa narodil v Podkoniciach neďaleko Banskej Bystrice. V roku 1939 po rozpade Československa sa vybral s matkou do Kanady. Otec tam už pracoval, časy boli neisté, pozval ich teda k sebe. „Mal som vtedy 16 rokov, doma zostávala staršia sestra, bolo nám za ňou smutno, ale dúfali sme, že sa nelúčime nadlho.“

V Kanade Emil absolvoval  kurz angličtiny. Potom pracoval v garážach, neskôr v rafinérii. V roku 1943 sa prihlásil ako dobrovoľník na vojnu. „Napísal som list Ambrušovi, že by som chcel nastúpiť ako pilot do československého letectva v zahraničí, ten všetko zariadil,“ hovorí.

Ján Ambruš bol už vtedy vojenským pridelencom československej exilovej vlády pre USA a Kanadu. Mal za sebou kariéru veliteľa stíhacej perute v RAF a predtým veliteľa celého slovenského letectva. Zomrel pred pätnástimi rokmi v Spojených štátoch.

"Túžil som stať sa pilotom, ale zdravotná prehliadka odhalila, že mám slabší zrak, musel som sa teda uspokojiť s výcvikom rádiotelegrafistu a strelca pre bombardéry Consolidated B-24, " pokračuje Ďurica.

Bombardér B-24-Liberator. Na takomto stroji...
Bombardér B-24-Liberator. Na takomto stroji lietal Emil Ďurica počas II. svetovej vojny. Autor: Robert Hüttner

Tieto lietajúce pevnosti, postavené v USA, volali na Britských ostrovoch „liberátory“. „Mali štyri motory, rozpätie 31,5 metra, vzletovú hmotnosť vyše 32 ton. Posádku tvorili dvaja piloti, dvaja radisti, dvaja strelci a jeden palubný mechanik. "Výcvik trval vyše roka, najprv v Anglicku, neskôr na Bahamách. Tam sme sa už učili nalietavať na ponorky, ale vo voľnom čase bola pohoda – najbližšie pláže sme mali na dostrel,“ smeje sa veterán.

Do smiechu mu však nebolo pri jednom cvičnom lete, keď leteli na Bermudy a pri návrate ich zastihla tropická búrka. „Vleteli sme do tej búrky a v nasledujúcich dvadsiatich piatich minútach sme získali lepšiu predstavu o bermudskom trojuholníku. Ustavične sme striedavo padali až k morskej hladine a stúpali, až nakoniec sme sa z tej pasce nejakým zázrakom dostali.“

Lietalo sa prekliato nízko nad vodou

Aj neskôr mal šťastie. To už ich posádku nasadili do bojových letov 311. perute. „Bolo to začiatkom jari 1945, nezadržateľne sa blížil koniec vojny a Nemci už boli riadne vyčerpaní, mali čoraz menej bojaschopných lietadiel i vojnových lodí,“ pripomína. „Rozkaz znel letieť nízko nad hladinou, aby nás nezachytili radary a potopiť všetko nepriateľské.“ Na nijakú nemeckú ponorku v blízkosti Britských ostrovov však už vtedy nenatrafili.

V starom albume je na niekoľkých fotografiách v spoločnosti usmiatych mladých žien. „Keď sme sa z letu vrátili, v jedálni nás zakaždým čakali tieto anglické letušky,“ prezrádza Ďurica. „Vítali nás s radosťou, ale keď niektorá posádka zahynula, zavládol v jedálni smútok.“ Je na niektorej fotografii jeho dievča? „Čo by to bolo za vojaka, aby nemal frajerku,“ zasmeje sa, ale viac nepovie.

Čo bolo ďalej? Kde ho zastihla správa o kapitulácii nemeckej brannej moci? „V Škótsku, veľké oslavy som však nezažil, naša posádka bola ďaleko od mesta, len hangáre.“ Neskôr ich previezli potichu na juh Anglicka. „Pripravovali nás na vojnu proti Japonsku, ale našu peruť nakoniec nenasadili,“ vysvetľuje. To znamenalo jediné – demobilizáciu a návrat do vlasti. 

Hluk motorov je hudbou života
Najprv sa zastavil v Prahe, kde s prestávkami prežil prvý povojnový rok. Medzitým odbiehal do rodných Podkoníc, až si tam našiel budúcu manželku. Neskôr sa spolu presťahovali do Bratislavy. Na tunajšom letisku Ďuricu potrebovali. „Dlho som bol jediný z pozemného personálu, čo vedel po anglicky.“

Prišiel však Víťazný február a letci západného zahraničného odboja začali byť novej moci podozriví. Nasledujúci pohon Ďuricu viac-menej obišiel, prenasledovali najmä dôstojníkov, viac ráz ho však chceli z práce vyhodiť. „Zachránila ma asi moja odbornosť radistu,“ myslí si po rokoch.

Február 1948 ešte viac rozdelil ich rodinu. Rodičia sa už-už chceli vrátiť z Kanady domov, keď vtom sa nepriedušne uzavreli štátne hranice.

Trvalo dlho, kým ich Ďurica mohol prekročiť. „Keď som sa po dvoch týždňoch z Kanady vrátil, povedali mi na bezpečnosti, že to bola skúška. Zrejme počítali s tým, že vonku zostanem, ale ako som mohol, keď ma doma čakala žena a deti?“

Mnohí z jeho spolubojovníkov vtedy emigrovali. Nikto z posádky už nežije. Ani Kacur, ani Hašler, ani Traumann. Zomrela aj Ďuricova manželka. Nad ich domčekom ustavične lietajú veľké stroje. Stojí predsa v bezprostrednom susedstve letiska. „Je to hudba môjho života,“ odpovie na otázku, či nesníva o nejakom tichšom prostredí.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku