Inžinier Ivan Chorvát z Banskej Bystrice nastúpil v júni 1948 ako čerstvý maturant do šiesteho tábora budovateľov Trate mládeže. Nová železnica mala viesť z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice. Tábory sa delili na brigády, tie zase na čaty a družstvá. Každá stavebná jednotka mala svojho veliteľa. Polovojenskosť organizácie týchto stavieb sa nedala zaprieť.
„Našej brigáde Rimava velil evanjelický kňaz Benčík – cez týždeň organizoval prácu a život brigády, v sobotu odchádzal do svojho cirkevného zboru odbaviť služby Božie,“ spomína Chorvát.
Prečo sa prihlásil na brigádu? „Okrem túžby po dobrodružstve to bola najmä snaha získať v Bratislave ubytovanie na internáte,“ priznáva po rokoch. Nevylučuje však ani to, že na Trať mládeže ho priviedli aj vznešené ideály.
Vieš, milá, žiť je nádhera
Najvyšším náčelníkom na Trati mládeže bol veliteľ hlavného štábu brigád Miro Toman. Od neho vieme, že stavby mládeže mali svoj vzor ani nie tak v sovietskych ako skôr v juhoslovanských mládežníckych brigádach. On sám sa na jednej zúčastnil v roku 1947, na stavbe železnice Šamac – Sarajevo.
„Mnohí tam chodili s holými zadkami, ani poriadne fúriky pre nás nemali, zeminu sme prenášali na primitívnych nosidlách, ale práve pri Sarajeve som po prvý raz zažil to šialené budovateľské nadšenie,“ spomínal Toman oveľa neskôr.
Keď ho zväz mládeže vymenoval do najvyššej funkcie na Trati mládeže, zaviedol tam rovnaké poriadky. Vrátane pozdravu juhoslovanských brigádnikov „Zdravo!“ a oslovenia brat a sestra. Už koncom roku 1948 však s tým musel prestať. Po známej rezolúcii Informbyra bol zrazu maršal Tito „krvavý pes“ a aj Tomanovi neskôr zrátali jeho „bratríčkovanie“.
Novú vyše 20-kilometrov dlhú trať však brigádnici stihli postaviť za rekordných 18 mesiacov. Vystriedalo sa pritom takmer 47-tisíc mladých ľudí zo Slovenska aj vyše 1 600 brigádnikov zo zahraničia. Aj jediný smrteľný úraz na stavbe postihol zahraničného účastníka – študenta Henriho Ségala, syna parížskeho továrnika. Prešiel ho dýchavičný vláčik zvaný Anča, ktorý sa vliekol po úzkokoľajke tak pomaly, že mladíkov to zvádzalo bežať s ním opreteky…
Po úspešnom dokončení stavby dostalo 85 účastníkov odznak hrdinu Trate mládeže. Vyznamenanie sa ušlo napríklad budúcemu režisérovi Vladimírovi Bahnovi a mladému básnikovi Milanovi Rúfusovi. „Vieš, milá, žiť je čosi úžasného,/ Vieš, milá, žiť je nádhera,“ veršoval brigádnik Rúfus.
Hrdinom sa stal aj Miro Toman, ale iba dočasne. Už o rok nato ho zavreli, a v zinscenovanom procese odsúdili za „titovčinu“ a údajnú defraudáciu zväzáckeho majetku. Spoza mreží vyšiel až v roku 1954.
Jeden bozk a dosť
Po Trati mládeže prišla na rad Dedina mládeže. Za päť rokov vybudovali brigádnici celkom novú obec pri Kolárove. Myšlienka skrsla v hlavách niekoľkých účastníkov Trate mládeže. Čo tak postaviť na juhu Slovenska vzorový poľnohospodársky dvor?
„Spočiatku sme nemali ani kde bývať, stala tu jedna pastierska búda, nič viac, preto sme najprv stavali drevené baraky pre ostatných brigádnikov,“ spomína inžinier Ondrej Kerďo. Potom postavili kuríny a ošipáreň. Keď nestačili baraky, umiestnili prichádzajúcich brigádnikov dočasne do kurínov.
Najsilnejšie spomienky sú na táborové lásky. Na povojnových brigádach však vládla dosť veľká prudéria. Maximálne jeden bozk a dobrú noc. Sexuálne pudy mal zahnať aj spánok na holých doskách. Napriek tomu boli aj táborové svadby, mnohí brigádnici si tu našli životné partnerky.
Lásky „sošnej Maríny“ z brigády na Priehrade mládeže opísal Vladimír Mináč v novele Nikdy nie si sama. Išlo o stavbu vodného diela Nosice pri Púchove. Čoskoro po jej začatí tam kontrolné orgány zistili akútny nedostatok pracovníkov. Dieru v plánovaní mali zalátať brigády. Vo februári 1950 vystúpilo na železničnej zástavke v Milochove z vlaku prvých 13 brigádnikov. Ubytovali ich v baraku, ktorý priviezli z Trate mládeže, aj systém organizácie práce kopíroval skúsenosti z trate.
V marci už na stavbe pracovalo 345 mladých ľudí z celého Slovenska. Za rok sa ich tam vystriedalo 12 825. Niektorí sa hlásili dobrovoľne, ďalší prišli v rámci náboru. „Oslovilo má aj to budovateľské nadšenie,“ neskrýva historik a známy disident Jozef Jablonický. Aj on prešiel „vyhňou“ Priehrady mládeže.
Neskôr nastal útlm podobných stavieb a po roku 1958 pokus o ich oživenie. Situácia sa zopakovala na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia. Nové stavby mládeže však už nikdy nemali atmosféru prvých povojnových, ktorým nechýbala romantika objavovania a pátos budovania čohosi nového. Podľa pamätníkov sa utopili vo formalizme „socialistických záväzkov“ a v dezorganizácii panujúcej na niektorých „stavbách päťročnice“.