„Celý deň sledujem ten obrovský kameň,“ ukazuje smerom na cestu pod Devínom Erika Mošková, ktorá má pod hradom už piaty rok stánok so suvenírmi. „Položila som ho ráno ešte na suchú cestu. A teraz aha! Ledva vytŕča z vody,“ dodáva a pomaly balí najcennejší tovar. „Pravdepodobne so sebou nezoberieme všetko, niečo len poukladáme na vyššie poličky,“ pokračuje. Balia aj vo vedľajšej reštaurácii. Na aviu nakladajú chladničky.
Len zopár metrov za stánkami sa črtá protipovodňová stena. Jej väčšia časť sa týči vysoko nad hladinou, miestami však robotníci zatiaľ stihli postaviť len základy a tie už vlny Dunaja hravo preskakujú. „Stena mala byť hotová už dva mesiace, ale pred dokončením sa ozvali pamiatkari s námietkou, a tak sme celý projekt museli prepracovať,“ vysvetľuje sklz Peter Minárik zo Slovenského vodohospodárskeho podniku.
„Je to škoda, že to nestihli, chýba už len tak málo,“ povzdychne si pani Mošková, keď sa dozvedá, že voda má do ďalšieho rána stúpnuť minimálne o jeden a pol metra. „Za tých päť rokov to bude už tretia potopa. Raz bolo v stánku trištvrte metra vody, naposledy siahala len po prah. Uvidíme, čo bude teraz,“ dodáva a znovu pozerá smerom k protipovodňovej stene. Všetci pod Devínom veria, že táto návšteva Dunaja bude posledná.
