Len prastaré tóny dakde zmizli. „Noty sa skoro vôbec nezachovali.“ Ťažko však uveriť takémuto tvrdeniu, keď hrá. Je to zvláštna, krásna hudba. A pekné drevo. Javor. Je tvrdý, dobre odráža zvuk. „Vhodná je ešte vtáčia čerešňa, pajaseň žľaznatý.“ Lipa nie. Je mäkká a tóny pohlcuje.
Majster rekonštruuje staré strunové nástroje, ktoré sú z jedného kusa dreva. Výroba teda nie je ako pri bežnej gitare, kde sa k telu lepí hmatník. Ide o kvinterny, niečo ako husle, na ktorých sa hralo aj v hornom Uhorsku. V zbierke má tiež gudok, ktorý sa objavil v Rusku v Novgorode a dokonca aj jouhikko – severský brnkací nástroj, na ktorom hrali Vikingovia. „Dnes zažíva vo Fínsku renesanciu medzi mladými kapelami. Kedysi na ňom však hrali bardi zdĺhavé opakujúce sa melódie, ktorými dotvárali atmosféru svojho rozprávania.“
Územie Slovenska bola podľa Žilíka v minulosti jedna veľká hudobná križovatka. „Hudobné nástroje tu boli veľmi pestré. Viedli tadiaľ veľké obchodné cesty. Od severu na juh, od východu na západ.“ Za minulosťou týchto starých nástrojov sa treba vydať až do afrických a arabských krajín, kde boli dutinové hudobniny bežné. Hrávalo sa dokonca aj na tekviciach či kokose.
Na malý stolík vykladá obrázky. Ikony, fresky, ilustrácie v stredovekých knihách. A kdesi v tej spleti veľmi starých ťahov štetcom sú slabo viditeľné hudobné nástroje. Zachovali sa rôzne dobové dokumenty s presnými mierami stredovekých nástrojov, no predsa musí mať neuveriteľnú predstavivosť, keď ich dokáže často len na základe tejto jedinej stopy vyrobiť.
Hrdo ukazuje na najnovšie dielo – fidulu, ktorú vyrobil len na základe fresky v kostole v Rimavskom Brezove. Hrá na nej anjel, zapretú ju má pod krkom, jej koniec pritom vôbec nevidno.
Dôležitá je remeselná zručnosť. A tiež baranie struny. Na rozdiel od kovových sú háklivejšie na vlhko, treba ich často ladiť, sú oveľa drahšie a výrobcov zostala len hŕstka. No zvuku dodajú jedinečnú farbu.
