Bumi bol povestný svojimi útekmi. Dovedna šesťkrát sa dostal z pazúrov gestapa a Ústrednej štátnej bezpečnosti. Ukrýval sa v najnemožnejších skrýšach, raz dokonca v mravenisku. „Potom som sa aspoň nemusel maskovať, mravce mi tak znetvorili tvár, že ma nespoznali ani priatelia,“ zasmeje sa pri tejto spomienke.
Inokedy sa pokúsil ukryť v krajčírskom salóne Tonka. „Čo tu robíš, celé popoludnie ťa tu hľadá gestapo!“ zhrozila sa domáca Antónia Vlková s jednoročným synčekom v náručí. O chvíľu už Nemci búšili na dvere jej bytu. „Schoval som sa do hŕby bielizne a plienok pod stolom, tam im nenapadlo ma hľadať,“ spomína Lazar.
Jeho záchrankyňa dostala v roku 1976 najvyššie izraelské vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi. Má tabuľu a strom v jeruzalemskom pamätníku holokaustu Yad Vašem. Jej syn Ivan Vlk je dnes Lazarovým hostiteľom v Bratislave.
Trio Lazarovcov malo cveng
Písal sa koniec septembra 1944, v uliciach Bratislavy prepukli razie na tunajších Židov. Len v noci z 28. na 29. septembra zaistili takmer 1 600 osôb, aby ich z bratislavskej stanice poslali v nákladných vozňoch do Serede.
Vtedy 25-ročný Bumi si zmenil identitu a mal falošné doklady. Podľa nich bol kresťan a čistokrvný árijec. Pracovný tábor v Seredi poznal od jeho vzniku. Nie však ako väzeň, ale ako bratislavský krajčír, ktorý spolupracoval s tamojšími dielňami.
„Podieľal som sa na výrobe gardistických uniforiem, mal som styky v tábore i na významných miestach v Bratislave, napríklad na švajčiarskom konzuláte, s týmito informáciami sa už dalo pracovať,“ rozpráva Lazar.
Niektoré jeho známosti súviseli ešte s predvojnovou činnosťou. Spevácke trio bratov Lazarovcov poznali všetci návštevníci bratislavskej Reduty. V repertoári mali hebrejské, slovenské, nemecké i maďarské piesne. Publikum v starom Prešporku bolo národnostne pestré.
Trio sa rozpadlo po vzniku slovenského štátu. Najmladšieho brata stihli poslať do bezpečia v Palestíne ešte pred deportáciami. „Mohli sme odísť s ním, ale stále sme sa nádejali, že máme budúcnosť na Slovensku a žili tu naši rodičia.“
Brunner bol beštia
Situácia sa vyhrotila koncom leta 1944, keď vypuklo národné povstanie. Na istý čas prestal seredský tábor akoby existovať. Jeho brány sa otvorili, už o mesiac sa však nepriedušne zavreli, aby vnútri zavládol teror SS – Hauptsturmführer Brunnera.
„Životným programom Brunnera bol lov na Židov, najprv ho organizoval vo Francúzsku, neskôr v Grécku a napokon na Slovensku,“ pripomína Lazar. Podľa niektorých starších zdrojov Brunner osobne vypočúval a bil väzňov. Takmer štyridsať z nich muky neprežilo.
„Videl som, ako nútil nahých väzňov behať v mraze na táborovom zoradisku. Kto nevládal alebo odpadol, toho dozorcovia zastrelili,“ dokladá. Jeho samého nútil Brunner prezradiť, kde sú ukrytí Židia a od koho pre nich prevzal peniaze. „Stačí, ak poviete adresy a ste voľný,“ sľuboval Brunner.
Lazar však mlčal. Vrhli ho spútaného do nejakej pivnice v budove gestapa na Jedľovej ulici. Ďalší výsluch už bol aj s mučením. „Dovliekli ma do prázdnej miestnosti, nikde nič iba na jednej stene visel obrovský bič. Potom vošli dvaja drábi a začali ma tým bičiskom mlátiť, až do bezvedomia.“
Keď sa prebral, stál nad ním Brunner. „Skúste ujsť a zastrelíme kvôli vám desiatich väzňov.“ Na druhý deň eskortovali Bumiho do Serede.
Sereď je ako nočná mora
Zo Serede sa dostal posledným transportom, deň pred príchodom Červenej armády. „Viezli nás do Terezína, v dobytčákoch celých sedem dní.“
Tam ho zastihlo oslobodenie. Po čase sa vrátil na Slovensko, aby zistil, čo sa stalo s rodičmi. Deportovali ich z jeho rodnej Spišskej Belej do Osvienčimu hneď po potlačení Povstania. Obaja tam zahynuli.
V Bratislave vydržal len krátko. V roku 1948 sa dozvedel, že ide po ňom tajná polícia. Tentoraz stihol pred ňou ujsť.
V Tel Avive postupne vybudoval chýrny módny salón. Bumi Lazar stále patrí podľa Vlka medzi najlepšie oblečených Izraelčanov. A stále pekne hovorí slovensky, hoci takmer 60 rokov nemusel tento jazyk používať.
V Bratislave sa odvtedy zastavil jediný raz, pred 16 rokmi, aj to nakrátko. Pôjde sa teraz pozrieť aj do Serede? „Nie, spomienky na Sereď mi dodnes nedajú pokojne spávať, je to moja nočná mora.“
