Starý cirkusový klan hráva v kulturákoch

05.08.2009 06:38
cirkus, variete
Alexander Vígh, šéf cirkusu Karlson. Autor:

Rozplynuli sa levy, opice a šakaly. Stíchol muž, ktorý chlapov z dediny vyzýval na zápas do manéže. Zostali len tanečnice s hadmi, jašter, krokodíl a ešte kúzelník. Je ním Alexander Vígh, šéf cirkusu Karlson.

S päťčlenným rodinným ansámblom hráva už len v kultúrnych domoch. Vlastní síce jediné cirkusové šapito na Slovensku, no to je už štvrtý rok zbalené. Vraj čaká na svoju príležitosť.

Päťdesiatnik vyfukuje spod hustých šedivých fúzov dym, sedí na plastovej stoličke a svoj najnovší a najväčší trik prezrádza bez okolkov. Pohľadom preskenuje osobnosť starostu a vie, akú má zvoliť fintu, aby jeho umelecký súbor pustil do dediny. Raz pomôže krása jeho žien, inokedy rýchla mikromágia, keď mu pred očami nechá zmiznúť mincu či cigaretu.

Doba cirkusu nepraje

Základ súčasného cirkusového umenia je v presviedčaní. „Jeden starší starosta už dôchodca sa dlho nedal prehovoriť. Až zbadal moju dcéru a spýtal sa, či tam vystúpia také pekné ženy. Povedal som, že ešte krajšie.“ Niektorých zas zaujme z programu číslo „žena bez hlavy“ a chcú vedieť, či sa môže zapojiť tá ich.

Po vtipe ľahšie padne dohoda. Zjednajú cenu za prenájom. Začnú predávať lístky po tri až štyri eurá a ročne takto po malých obciach odohrajú neuveriteľných 300 predstavení. A predsa nežijú z takmer každodenného potlesku asi troch či štyroch desiatok divákov. A na rozbalenie veľkého šapito to už vôbec nestačí. Čoraz viac sa snažia navštevovať výnosné firemné akcie. Skúšajú sa zapojiť aj do kultúrnych poukazov pre školákov.

Cirkus je ako umenie

Predstavenia sú komornejšie a aj názov si radšej zmenili z cirkusu na Varietté Karlson. Dôvodom však nie sú len peniaze. Vígh sa cíti ako umelec, a tvrdí, že právom. Problém však je, že po revolúcii v 89. sa podobne cítiacich umelcov zrazu objavili stovky.

„Ešte za komunizmu musel ísť človek na skúšky pred komisiu, predviedol triky a tí mu potom dali licenciu, že môže robiť cirkusový program. Licencia bola dedičná a vzťahovala sa len na rodinu. Mohli ju získať ešte zaťovia, nevesty, no už nikto iný. Dnes si každý založí živnosť a mnohí takíto cirkusanti živnostníci len robia hanbu.“ A dediny, ktoré navštívili, už o cirkusoch nechcú viac počuť.

Pred rokmi na dvore v Želiezovciach ešte boli klietky so šelmami, rev a krik opíc. „Bolo tu asi osemdesiat zvierat. Všetko, čo vám len napadne. Ťavy, dva vozy s opicami, kojoty, rysy, medvede. Teraz mám len cvičené holuby, nejaké plazy,“ prezrádza Vígh zatiaľ, čo sa mu okolo rúk omotáva žltobiely pytón. Jeho tmavší kolega váži vyše 20 kilogramov a tancujú s ním dcéry.

Veľká minulosť, neistá budúcnosť

Spomína si na časy, keď vyvolávač lákal ľudí do cirkusu na súboj s hadom. Kto dlhšie vydrží jeho škrtenie. Dnes sa to už nerobí. Nejaký čas skúšal jazdiť so zvieratami, no nepostrehol, žeby vďaka nim mal vyšší zisk. „Bolo sa treba o ne starať. Tiež ochranári majú množstvo zákonov, kto by ich chcel všetky dodržiavať, nevytiahol by s cirkusom päty z domu.“

Okrem zverinca aj preprava prešla zoštíhľovacou kúrou. Nevidno tu maringotky ani nákladiaky. Skôr malé karavany, starý mercedes. Nikde nasprejované obrázky, ani krikľavé nálepky. Všetky postŕhal, aby pôsobili nenápadne. Ako turisti. S maringotkami bol totiž stále problém. „Pri preprave celej manéže sa nedalo, aby ste niečo neporušili. Súpravy boli dlhšie, ako povoľoval zákon. Nebudem sa predsa otáčať na dvakrát. Raz mi policajti celú kolónu zastavili na veľkom kruhovom objazde v Nitre pod Zoborom. To bol cirkus!“

Verí však, že šapito sa ešte niekedy vydá na cestu. Možno keď šašo vyrastie. Vígh ukazuje na svojho syna Alexandra. „Keď bude starší a bude chcieť pokračovať v cirkuse, tak mu ukážem všetky tajomstvá. A keď pribudnú zaťovia, nevesta a bude nás viac. Určite znova raz postavím stan.“

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku