Hlboké sa stalo miestom stretnutí štúrovcov preto, lebo Hurban tu v tom čase pôsobil ako farár. Práve jeho pričinením sa táto oblasť stala v období pred i po meruôsmom roku strediskom národnooslobodzovacieho hnutia.
Hurban organizoval rôzne čitateľské krúžky, spolky miernosti, či ochotnícke divadelné predstavenia. História sa však v Hlbokom písala najmä v lete pred 166 rokmi, keď sa tu kodifikovala nová, štúrovská slovenčina.
Štúr, Hurban a Hodža si za jej základ zvolili stredoslovenské nárečie, keďže ho považovali za najzrozumiteľnejšie pre všetkých Slovákov. Nárečiam zo strednej časti krajiny totiž dobre rozumeli tak ľudia na východe, ako aj na západe Slovenska.
Keďže evanjelickí štúrovci svojím jazykom nadväzovali na katolíckych bernolákovcov, ktorí svoj jazyk uzákonili na základe kultúrnej západoslovenčiny, hľadali Štúr, Hurban a Hodža odobrenie aj u staršej generácie.
S novým, ešte „horúcim“ jazykom sa preto vybrali za bernolákovským básnikom Jánom Hollým na Dobrú Vodu, ktorá sa rovnako nachádza v dnešnom Trnavskom kraji. Hollý nový jazyk odobril. Veľké udalosti tým však na západe Slovenska nekončili, práve naopak.
Blížilo sa povstanie a Hlboké v ňom opäť zohrávalo dôležitú úlohu. Bola to znova Hurbanova fara, kde sa 18. marca 1848 konala porada slovenských národovcov. Na svetlo sveta tu prišiel plán mítingov i základy celonárodného revolučného programu.
Revolúcia však bola potlačená a nasledovali tvrdé represie voči jej vodcom i účastníkom. Nový jazyk však pretrval. K jeho zveľaďovaniu prispeli časom aj ďalší spisovatelia pôsobiaci v Trnavskom kraji – medzi inými napríklad dramatik Ján Palárik, ktorý žil na fare v Majcichove, či neskôr básnik Ivan Krasko, ktorý pôsobil v Piešťanoch.