„Keď išiel k lekárovi, musel si zobrať dovolenku. Alebo išiel do roboty chorý. Hovorím mu, zostaň doma. On na to – dajú mi záhaľku, neospravedlnenú absenciu, a vyhodia ma. A ešte mi dajú taký posudok, že ma nezoberú ani smeti zbierať. Potom mu nezostávala dovolenka na to, aby si zobral týždeň voľno a išiel s rodinou oddychovať. To nebol ani raz, to si nemohol dovoliť. Rob, kým nezdochneš, taký je tam systém,“ vraví 66-ročný Pavol Dobiš starší, ktorý celý život odrobil v bani, od 16 rokov až do dôchodku.
Svojho syna odhováral od tejto práce. Bol rád, že sa vo Zvolene vyučil za automechanika, ale napokon aj Dobiš mladší išiel do bane. Jeho rodičia hovoria, že tam hlušil ako otrok, aby niečo zarobil pre rodinu. Ruky mal veľké, mocné, kožu na dlaniach úplne zhrubnutú, samý mozoľ. Nikdy nemal žiadny úraz. Až prišiel ten tragický pondelok.
„Stále ho vidím pred sebou, ako odtiaľto odchádza a kýva mi na rozlúčku. Občas prišiel ku mne na kávičku, keď odchádzal cez dvor, vždy mi zakýval. V pondelok išiel do prvej smeny a už sa nevrátil. Nerozumiem, prečo klamali, Čičmanec aj s ministrami, hovorili, že treba vydržať do večera. Museli vedeli, že nežijú, keď sa nehlásili,“ s plačom hovorí 65-ročná Magdaléna Dobišová.
Po baníkovi zostali dve deti, 14-ročná Ivana a 16-ročný Ľuboš. Dcéra končí základnú školu, syn sa učí strojníckej profesii. Chcel ísť za baníka, ako jeho otec a starý otec. Ale starý otec o tom nechce ani počuť.
„Syna už neuvidím, tí ľudia sú tam roztrhaní, tlaková vlna po výbuchu dotrhá všetko. Keď to buchne, všetok kyslík zhorí, človek sa nemá čoho nadýchnuť, musí zomrieť. Metán je najväčší postrach pre baníkov, neviete, kedy to buchne a má to nedozerné následky. Tam nemáte šancu,“ vraví bývalý baník.
Matka nebohého Pavla Dobiša hovorí, že jej boli už brať vzorku DNA, aby mohli syna identifikovať. Spomína na stretnutie s pozostalými, ktoré vedenie bane zvolalo na druhý deň po tragédii. Ženy tam vraj Čičmanca skoro zbili, tak sa doňho pustili.
„Ani baníci naňho nemajú dobrého slova. Už dávno mal odísť. Takým dobrým sa robí, a nič poriadne nespraví. Hľadí len na zisky, na nič iné. Môže sa hanbiť,“ opakuje Magdaléna Dobišová.
Na stretnutí pozostalých s Čičmancom bol aj Dobiš starší. Vraví, že bol schopný ho zaškrtiť, taký je naňho nahnevaný.
„To nie je človek. Jedna žena tam hovorila o bezohľadnosti vedenia. Jej muž mal rannú smenu, ona sa okolo 11. dozvedela, čo sa stalo. Išla na závod, v Bani Handlová sa pýtala, čo je s jej mužom a v kancelárii jej povedali, že do roboty neprišiel, že má záhaľku a poslali ju preč. A večer jej prišli povedať, že je mŕtvy. Neviem pochopiť, ako je to možné, že o ňom nevedeli, veď musel pred fáraním odovzdať známku, musel si vybrať lampu. Čičmanec radšej ušiel, zdvihol sa a bez pozdravu zmizol. Bolo na ňom vidieť, že nás má na háku. On ani nevedel, aká situácia je v bani. Keď chcel o tom hovoriť, mal tam sfárať, a mohol to vidieť. Namiesto toho tam nahnal iných, aj nášho syna, ako teľce na jatky. Ženy tam odpadávali zo zúfalstva, a jeho zaujíma len to, koľko nahrabe peňazí, nezaujíma ho, že tam ľudia dochnú,“ hovorí otec nebohého baníka.