Rozumná vláda staví počas krízy na vedu

V Česku hrozia Akadémii vied finančné suchoty a jej pracovníci už vyšli do ulíc. Pripravuje sa tam zásadná zmena hodnotenia výsledkov výskumu. Čo nastane, ak sa niečo podobné udeje na Slovensku? Malo by to vôbec zmysel? Odpovedá profesor Štefan Luby, známy fyzik a donedávna predseda SAV, ktorý v tejto funkcii pôsobil

16.08.2009 08:46
Štefan Luby Foto:
Dvadsať rokov v špičkovom manažmente SAV ma naučilo, že byť spokojný vo vede na Slovensku je vysoká méta. Často postačí, ak človek nie je nespokojný, opisuje svoje skúsenosti profesor Štefan Luby.
debata

Váš kolega fyzik Vladimír Bužek tvrdí, že keby sa počet pracovníkov v Akadémii vied znížil na polovicu súčasného stavu, tak pri zachovaní je stvujúcej úrovne financovania by sa jej výkon zvýšil. Čo vy na to?

Slovenská akadémia vied už jednou takouto operáciou „delenia dvoma“ prešla v rokoch 1992 až 1994. Menej kvalitní ľudia boli prepustení. Vysokokvalitní sa vyplašili a odchádzali do zahraničia. Zrušili sa niektoré vedné odbory a ústavy, ich absencia je dnes napodiv kritizovaná zvonka. Odbúrali sa zložky, ktoré už SAV vzhľadom na inú, trhovú deľbu práce, nemusela prevádzkovať, napríklad vývojové dielne alebo rekreačné a stravovacie prevádzky. Zrušili sa kádrové odbory. SAV sa skvalitnila a dosiahla štandard uznaný aj medzinárodnými auditmi.

Čiže už niet čo rušiť a znižovať?

Redukovať Akadémiu geometrickým radom neprichádza do úvahy. Vedel by som si predstaviť, že akreditácia sa dotiahne až k jednotlivým pracovníkom a ich počet sa zníži o dve či tri percentá, ale klesnúť na polovicu by sa dalo iba škrtnutím asi tretiny vedných odborov. Nakoniec, je tu aj niečo ako Zákonník práce, odstupné a podobne. Spomínam si na tie 90. roky, keď finančne vynútená redukcia SAV nakoniec vydesila samotnú vládu a jeden vicepremiér sa telefonicky spytoval, že čo v tej Akadémii vystrájame.

Finančná kríza však núti vlády šetriť. V Prahe vaši kolegovia pred tromi týždňami protestovali proti uvažovanému kráteniu štátnych dotácií pre tamojšiu Akadémiu vied.

Rozpočet Akadémie vied ČR na rok 2010 sa mal znížiť o miliardu českých korún, teda o 20 percent a v priebehu troch rokov až na polovicu súčasnej úrovne. Tieto zmeny však nesúvisia s ekonomickou krízou, ale s novým mechanizmom bodovania vedeckých výkonov v Česku a následným rozdelením rozpočtu. Pozrel som si takzvanú Metodiku 2008, z ktorej vyplýva, že za napísanie knihy dostane ústav alebo pracovisko 40 bodov, za článok v prestížnom vedeckom časopise s vysokým ohlasom 5 až 145 bodov, ale za európsky patent alebo patent USA či Japonska 500 bodov. Za overenú technológiu, odrodu alebo plemeno patrí 100 bodov.

Prečo tak veľa za patent, ktorý môže chrániť nejaký nezmyselný vynález, a tak málo za článok, ktorý môže obsahovať prevratný objav?

Dobrá otázka. Podľa mojich skúseností aj v USA sa sem– tam patentuje nejaký nezmysel a je to ľahšie, ako dostať štyri 145–bodové nezmysly do časopisu typu Nature. Na obveselenie dovoľte zacitovať americký patent 3 216 423, ktorý dostali manželia Blonskí. Neskôr v roku 1999 im za to udelili in memoriam Ig Nobelovu cenu, ktorá je formou humornej sebareflexie vedátorov. Patent hovorí o rýchlo rotujúcom stole na uľahčenie pôrodov. Rodička sa naň upevní a plod sa vypudzuje odstredivou silou. Neuvádza sa, či pani Blonská zomrela pri pôrode alebo inak… V SAV sme pri akreditáciách uvažovali o rovnocennosti patentu a špičkovej, takzvanej karentovanej publikácii, ale nie o jeho rádovom zvýhodnení.

Ide vlastne o znevýhodnenie základného výskumu?

Áno, je tu jasný dôraz na aplikovaný výskum, ktorý uzemňuje excelentnosť Akadémie aj univerzít. Mojich českých priateľov najviac hnevajú body za funkčné vzorky, autorizovaný softvér a podobne. Výskumné organizácie za ne dostanú až po 40 bodov.

Čo však dosiahli Česi svojím protestom?

Posledné správy hovoria o čiastočnej úprave zamýšľaných zmien v prospech Akadémie vied ČR. Ako slovenskí členovia Európskej akadémie vied a umení sme českému premiérovi napísali list. Upozorňujeme v ňom na to, že v ekonomike s veľkými zahraničnými investíciami uprednostňovanie jednoduchých aplikácií s ich otáznymi krátkodobými benefi tmi nie je rozhodujúce. Skutočné inovácie sa odvíjajú práve od originálneho špičkového výskumu. A vôbec, idea bodovať vedu na jednej kvantitatívnej škále sa prekonala už v 70. rokoch minulého storočia. Veda má blízko k umeniu. Bolo by možné dávať za akvarel s rozmermi 40 × 60 štvorcových centimetrov povedzme 50 bodov a za olej, ktorý sa dá premaľovať podľa potreby, napríklad 30 bodov?

Kto podpísal tento list?

Tomáš Bleha, Lev Bukovský, Ján Breza, Branislav Lichardus, Jaromír Pastorek, Pavel Traubner a ďalší. Spolu asi 20 signatárov, celý zoznam nemám, žiaľ, pri sebe.

Ak nie bodovaním, tak ako vôbec možno Akadémiu vied hodnotiť a porovnať so zahraničnými konkurentmi?

Tým sa zaoberáme v SAV už desať rokov. Východiskom porovnania je pomer výstupov k objemu vstupov, ktorými sú finančné prostriedky. Tento prístup považujem za legitimizovaný od uverejnenia známeho článku v The Times v júni 1999, ktorým sa zaoberalo aj Svetové vedecké fórum v Budapešti. Slovensko tu bolo vďaka slušným výstupom pri malých vstupoch, teda pri malom menovateli zlomku, uvedené na krásnej 12. priečke svetového rebríčka. Dokonca aj USA boli za nami. Odvtedy sa SAV touto metódou porovnáva s viacerými inštitúciami.

S ktorými?

Napríklad s Akadémiou vied ČR, s Rakúskou akadémiou vied, s Joint Research Center ( JRC) Európskej komisie a tak ďalej. Naposledy na požiadanie ministra školstva aj s nemeckou Max–Planckovou spoločnosťou ako špičkou európskeho výskumu.

A výsledky?

Zoberme si JRC s 2 230 zames­tnancami a SAV s 3 120 zames­tnancami v roku 2007. SAV vynaložila na jedného zamestnanca 0,58 milióna korún a JRC v prepočte 4,9 milióna korún. JRC produkovalo 0,3 monografií alebo článkov na zamestnanca, SAV 0,75. Zdá sa, že Európska komisia vytvára svojim ústavom z príspevkov členských krajín veľmi slušné podmienky. Rakúska akadémia vied má štyrikrát drahších zamestnancov ako SAV, výkonnosť „na hlavu“ je takmer rovnaká. S Max–Planckovou spoločnosťou je to už pre nás trocha horšie. Tu mali v roku 2001 publikačnú výkonnosť na pracovníka 1,5–krát vyššiu a citovanosť dva– až trikrát vyššiu ako my, ale, pozor, cena publikácie bola desaťnásobná. Odvtedy sme sa však v SAV zlepšili.

Ale kde je kvalita výskumu? Sú to predsa samé kvantitatívne ukazovatele…

Iste, ale ukazuje sa, že lepšie financovanie sa premietne po kvantite aj v kvalite, zakončenej dokonca Nobelovými cenami, ktorých majú v Max–Planckovej spoločnosti už takmer dvadsať.

Aké by boli dôsledky pre českú Akadémiu, keby sa situácia nezmenila a nastali by predpokladané finančné suchoty?

Jej predseda profesor Jiří Drahoš uviedol, že by museli prepustiť tretinu pracovníkov. Nebolo by to dobré, lebo podobne ako u nás, iba početnosť vedeckej komunity je tým parametrom, ktorým ako–tak plníme európske normy. Napríklad na Slovensku i v Česku je podiel výskumníkov z pracovne aktívnych občanov asi 5 až 6 promile, kým priemer v celej Európskej únii je 5,8 a v starej EÚ 9,9 promile.

Ale čo z toho – vraciame sa k úvodnej otázke – keď časť výskumníkov sa len vezie, nemá výsledky?

Naša posledná akreditácia upravila rozpočet ústavom, ktoré skončili v prvej a druhej kategórii, aj mzdy sa tam diferencovane a trvale zvýšili. Ústavom v tretej kategórii však nie. Najlepšie ústavy sa tešia aj iným výhodám, čo zároveň znamená tlak na ostatné, aby konali.

Sú v Akadémii ústavy, ktoré by bolo treba zrušiť?

Také tu dnes nie sú.

Nehrozí krátenie financií aj Slovenskej akadémii vied?

Viazanie rozpočtu SAV je napriek kríze ohľaduplné a do konca roka 2009 už veľmi nevzrastie, lebo so znižovaním disponibilného zvyšku sa zmenšujú možnosti získať jeho krátením nejakú zaujímavú sumu. Tvrdším orieškom bude rozpočet na rok 2010. Ale vzhľadom na slovenskú pozíciu v podpore vedy – sme na chvoste európskeho pelotónu – vláda nemôže urobiť nič rozumnejšie, ako od takéhoto eventuálneho zámeru upustiť. Verím, že je rozumná.

Pred 10 týždňami ste odovzdali kormidlo SAV profesorovi Pastorkovi. Ste s posledným vývojom v Akadémii spokojný?

Dvadsať rokov v špičkovom manažmente SAV ma naučilo, že byť spokojný vo vede na Slovensku je vysoká méta. Často postačí, ak človek nie je nespokojný. O rozpočte som už hovoril. Formovanie vednej politiky nového Predsedníctva SAV ide správnym smerom, aj keď bude trvať dlhšie ako pred štyrmi rokmi, pretože prišlo k výrazným personálnym zmenám a navyše je tu tá kríza.

Nový predseda Akadémie zdôraznil význam kvalitného výskumu, zároveň však poznamenal, že na jeho výsledky treba čakať spravidla desať rokov.

S tým možno iba súhlasiť. Ako iste viete, Richardovi Kvetňanskému a jeho spolupracovníkom z Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV trvalo päť rokov, kým prišli spolu s vedcami z Univerzity v Georgetowne v USA na mechanizmus, ktorým stres zvyšuje obezitu. Vychádzali však pritom z 30–ročných skúseností v tejto oblasti bádania. Skrátka, kvalita si žiada aj čas. Členom nového Predsedníctva SAV želám, aby nepriberali na váhe.

Hlasuj za tento článok na -->

Štefan Luby (68)
Známy slovenský fyzik a organizátor vedeckého výskumu. Úradujúcim predsedom Slovenskej akadémie vied bol od roku 1994 a riadnym predsedom od marca 1995 do mája 2009. Predtým bol jej podpredsedom a viedol Fyzikálny ústav SAV. Vo výskume sa venuje laserom a nanotechnológiám. Je autorom 320 vedeckých prác a 8 patentov. Okrem toho napísal šesť kníh čŕt a portrétov pod spoločným názvom Moji intelektuáli. Naposledy mu vyšla kniha esejí Fascinácia Nobelom. Je nositeľom Pribinovho kríža 1. triedy.

debata chyba