Takto sa kedysi prihovárala redakcia časopisu Včielka svojim detským čitateľom. Pre škôlkarov Včielka, v prvom ročníku Zornička, starším školákom trčali z aktovky Slniečko, Ohník alebo Kamarát. Časopisy s vloženými vystrihovacími papierovými modelmi alebo hrami boli v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch povinnou výbavou školáka.
Bodovali modely a platne
„V škôlke mi otec kupoval príležitostne Včielku, kde ma zaujali najmä obrázky. V prvom ročníku to bola Zornička, v druhom Slniečko a vo štvrtom Ohník,“ spomína si na svoje školské časy Pavel Škoda. Povinné odoberanie časopisov si pamätá aj učiteľka Daniela Kapráľová zo základnej školy v Humennom. „Využívali sme ich najmä na hodinách čítania, ale aj na iných predmetoch ako prvouka alebo prírodopis. Boli v nich dobré báje a povesti, ktoré v treťom a štvrtom ročníku v čítanke chýbali,“ vysvetľuje Kapráľová, ktorá učí deti na prvom stupni už dvadsaťosem rokov.
Texty z časopisov sa využívali na recitovanie, obľúbené boli aj hlavolamy a krížovky. Dievčatá si zvykli vystrihovať oblečenia pre bábiky alebo si zbierali hry vložené vnútri. Vo vyšších ročníkoch už hrali prím iné tituly. Pre technicky zdatnejších boli určené Zenit, Elektrón či ABC a pre tých, ktorí ovládali ruštinu, bol Kolobok s vloženými plastovými platňami, Vesjolye kartinky alebo Ogoňok.
„Zenit som kupoval odvtedy, čo začal vychádzať v školskom roku 1986 a 1987. V každom čísle bol uverejnený nejaký program pre domáci počítač československej výroby. Väčšinou hra, ale niekedy aj výučbový program ako Test zo zemepisu,“ dopĺňa Škoda. Nadšenie pre technicky zamerané časopisy mal na základnej škole aj Marián Cvik. „Z ABC som pravidelne skladal vystrihovacie modely áut, lietadiel a zbraní. Počas gymnaziálneho štúdia, keď bolo povinné odoberať nejaký sovietsky časopis, som si vybral hudobný Krugozor s vloženými vinylovými ohybnými platňami.“
Internet odhrýza z papiera
Detský svet sa stal osudovým aj pre šéfredaktora časopisu Superohník Stanislava Bebjaka, ktorý sa tvorbe pre deti venuje už od čias štúdia žurnalistiky. „Mojím základným heslom bolo aj je – humor. Snažím sa, aby sa deti na tom zasmiali a aby to bolo pre nich veselé. Písaval som veselé príhody zo školského prostredia a rodiny. Deti sú pre mňa veľkou inšpiráciou. Keď treba, tak sa zmením na zločinca, piráta, futbalistu alebo člena vesmírnej posádky,“ hovorí Bebjak.
Podľa neho sa súčasnosť líši od minulosti v tom, že na trhu je kopa zahraničných časopisov a pominula sa erupcia kvalitných spisovateľov zo šesťdesiatych rokov. Kedysi tvorili tieto časopisy odrazový mostík pre tvorbu slovenskej umeleckej sféry. Učiteľka Kapráliková dodáva, že problémom je aj finančná situácia rodičov školákov, ktorí si nemôžu dovoliť ročné predplatné. Spomenula si aj na ochotu redakcie Slniečka, ktorá vždy posielala pár výtlačkov na generálny konzulát v Užhorode, aby sa dostali k deťom v škole, kde štyri roky učila.
Niektoré z časopisov prežili aj zmenu režimu a vychádzajú dodnes. Na pultoch stánkov ešte stále vidno Zorničku, Včielku, Slniečko a Superohník, ktorý nahradil Ohník. Literárny almanach pre deti Slniečko žiari už takmer 82 rokov. Tak ako rástli jeho čitatelia, aj on prechádzal zmenami. Prečkal dočasnú prestávku, keď nevychádzal a v roku 1969 sa opäť vrátil na scénu. „Bolo to príjemné víťazstvo, keď sa podarilo opäť oživiť Slniečko, pretože to bol kvalitný časopis,“ myslí si spisovateľ Kornel Földvári.
Dnes už by sa za víťazstvo dalo považovať, keby sa deti neodnaučili od príjemného návyku čítať. Väčšinu informácií dnes už totiž získavajú z internetu alebo z televízie a v boji proti týmto médiám ťahá písané slovo za kratší koniec. Odráža sa to na horšej slovnej zásobe detí a ich schopnosti sa vyjadrovať. Možno len dúfať, že ak detské časopisy prežili aj obdobie komunizmu, nezničí ich diktát komercie.
