Normalizačná moc nasadila 21. augusta 1969 proti demonštrantom 35-tisíc policajtov, vojakov a milicionárov. Len v Prahe a Brne prišlo pri zrážkach päť protestujúcich o život, pričom tri obete mali menej ako dvadsať rokov. Zranených boli desiatky po celej republike.
S rastúcim počtom mŕtvych začali predstavitelia režimu zvažovať možnosť vyhlásenia stanného práva. „Husák tým chcel legalizovať teror a usiloval sa umyť si ruky od krvi, ktorú už prelial,“ tvrdí vo svojich pamätiach Alexander Dubček, v tom čase už len predseda Federálneho zhromaždenia ČSSR. Dubček bol zásadne proti štatáriu.
„Opatrenia na ochranu verejného poriadku“, ako stranícke politbyro označilo napokon svoj návrh, mohla prijať aj federálna vláda. Gustáv Husák však trval na tom, že ich musí odklepnúť parlament, aby mali váhu zákona. Mnohí poslanci boli však ešte na dovolenke a Dubček zvolil odkladaciu taktiku.Husák to zrejme tušil, lebo 22. augusta prišiel na zasadnutie Federálneho zhromaždenia, hoci ešte nebol jeho poslancom. Ledva sa posadil, začal ukazovať prstom na predsedajúceho Dubčeka a kričať, že bude zodpovedný za ďalšie straty na životoch, ak zákon neprejde okamžite. Vraj v Brne hrozí ďalší výbuch agresívneho davu.
„Unavený a rezignovaný som to vzdal,“ priznal po rokoch Dubček. „Za zákonné opatrenie som nehlasoval, ale mojou veľkou chybou, ktorá ma potom ťažila celý život, bolo, že som ho napokon podpísal.“
Z preambuly zákona vyplývalo, že je namierený najmä proti „antisocialistickým živlom“ Za účasť na ich akcii hrozil trest odňatia slobody do troch mesiacov a peňažný trest 5 000 korún, čo bol trojnásobok vtedajšieho priemerného platu. Paragraf 4 umožňoval zbavovať funkcií tých, ktorí svojou činnosťou „narušujú socialistický spoločenský poriadok“ a študentov za to vylučovať z vysokých škôl.
Prijatie takéhoto zákona znamenalo definitívny koniec reformnej politiky z jari 1968, začiatok masových politických čistiek a rozbeh normalizácie v celej spoločnosti.. „Tá sa odteraz mohla prikryť aj Dubčekovým menom,“ tvrdí český historik Zdeněk Doskočil.
Dubček za obuškový zákon nehlasoval
Situáciu Alexandra Dubčeka rok po okupácii Československa osvetľuje jeho blízky spolupracovník, historik Ivan Laluha.
Prečo vôbec Dubček zotrvával vo funkcii predsedu federálneho parlamentu? Veď už musel vedieť, že sa začína tuhá normalizácia. Odstavení politici Pražskej jari, predovšetkým Josef Smrkovský, Václav Slávik a ďalší, presviedčali Dubčeka, aby zostal na tomto poste, kým je to len trocha možné. Aby brzdil nástup Gustáva Husáka, Vasila Biľaka a ďalších normalizátorov.
Čo ešte mohol Dubček pribrzdiť alebo spomaliť, keď opraty moci prešli do rúk nového šéfa štátostrany – Husáka?
Pomerne dlho sa presne nevedelo, kam až je schopný Husák zájsť, aby ulahodil Moskve, a to mnohých aj v reformnom krídle strany pomýlilo. Dúfali, že Husák sa zachová ako Kádár v susednom Maďarsku po roku¤1956 a bude šikovne lavírovať. Ľudia mali ešte v pamätí, že Husáka nezlomilo ani mučenie a dlhoročné väzenie. A že sa dlho hlásil k politike Dubčeka a Pražskej jari.
Nemožno však poprieť, že Dubček ešte pred svojím odchodom z vysokej politiky podpísal zákon, ktorý umožnil tvrdo zakročiť proti akejkoľvek opozícii. Muselo sa to stať?
Teraz, ako napokon aj vtedy, sa komusi veľmi hodí robiť z Dubčeka hrobára Pražskej jari. Prečo sa však nepripomína, že Dubček jediný nehlasoval za prijatie obuškového zákona? Prečo sa nepripomína, že návrh zákona najprv narýchlo schválilo vtedajšie politbyro pod vedením Husáka, vláda pod vedením Černíka a že zákon podpísal aj vtedajší prezident Svoboda?
Prijatie obuškového zákona sa dáva do priameho súvisu so zabitými demonštrantami počas potláčania nepokojov 21. augusta¤1969.
Súvisí to iba nepriamo, lebo zákon Husák presadil až o deň neskôr. Nepokoje a ich obete sa mu však hodili ako zámienka na vydieranie Dubčeka, aby urýchlene zvolal parlament a dal zákon schváliť takpovediac v skrátenom konaní.