Tisovi vojaci bojovali proti Poľsku s opitými vojakmi

Čertižné je dedina na konci sveta. Už iba krok chýba do Poľska, kde slovenskí vojaci po boku Nemcov zviedli najťažšie boje proti Poliakom na začiatku druhej svetovej vojny v septembri 1939. Tri kilometre od horného konca dediny na deň presne pred sedemdesiatimi rokmi zomreli štyria vojaci.

06.09.2009 11:13
Ferdinand Čatloš, Engelbrecht Foto:
Generál Ferdinand Čatloš (vľavo) v rozhovore s nemeckým generálom Erwinom Engelbrechtom.
debata

V dedine povyše Medzilaboriec bojoval za Tisa a Hitlera proti Poliakom aj chýrny kapitán Ján Nálepka, z ktorého komunisti neskôr urobili marxistického nadčloveka. Jeho boje za Slovensko a vyznamenanie od prezidenta Jozefa Tisa zamlčali.

Miestny učiteľ Mikuláš Pačuta privádza návštevu do čistého upraveného dvora s anglickým trávnikom. Pánom domu je tu Andrej Hudák, čo ako chlapec pamätá aj Masaryka. Narodil sa v roku 1919. Spoločnosť mu na peknom gazdovstve robia sliepky a mladý vlčiak nervózny z neznámej návštevy.

Deväťdesiatročný Hudák práve čosi opravuje. Ruky má zafúľané od farby. Pre kronikára Pačutu je Hudák živá kronika. „Máme tu aj storočného pána, ale ten si už nič nepamätá, už sa mu to všetko pletie,“ vysvetľuje kronikár.

Nemci hľadali na východe pozemský raj

Starý pán, keď spustí stroj na spomienky, nedá sa zastaviť. Hovorí tvrdo po rusínsky. Pačuta robí občas prekladateľa.
Nemci prišli do Čertižného už v auguste 1939 a chystali sa na vpád do Poľska. „Keď Nemci prechádzali cez dedinu, ťahali vodu zo studne, a tak som sa ich pýtal, kamže idú. A oni, že na Rusko. Ale načo, nedalo mi. Viete, čo mi povedali? Že tam, kde vládne Stalin, na východe je zasľúbená zem, rajská záhrada. Toto mi povedali, prečo idú útočiť na Rusko,“ spomína Hudák na rok 1939.

Podľa neho sa Hitler dohodol so všetkými veľkými krajinami, aby mu nechali voľnú ruku pri dobývaní Poľska a neskôr aj Ruska.
Obec Čertižné bol strategický prechod do Poľska, kadiaľ chodili kupci, ale aj armády oboma smermi od nepamäti. Obec existuje najmenej od roku 1431. To iba po druhej svetovej vojne po prechode Červenej armády 30 kilometrov na západ Duklianskym priesmykom tam komunisti vybudovali moderný hraničný priechod. Dovtedy sa alkohol, mäso a kože pašovali práve cez Čertižné. Kopce nie sú také strmé a nepriechodné ako na Dukle.

Na Slovensko útočil najmä poľský alkohol

V Čertižnom si pamätajú najmä na poľského poručíka, ktorého zastrelila pohraničná stráž. Pochovali ho na miestnom cintoríne, hrob sa nedochoval. Dobové vojenské dokumenty z Vojenského historického archívu opisujú jeho zabitie ako vážny incident.

„V noci na 6. septembra 1939 tlupa poľských teroristov v sile asi jednej čaty prenikla za naše jednotky. Prerezala štátnu telefónnu linku, prešla cez Čertižné a strieľajúc sa dostala až na štátne hranice smerom na Czeremchu, kde sa zdržoval poručík Pelkech so svojou jednotkou, ktorú chceli títo teroristi zozadu napadnúť,“ opisuje kronikár tretej slovenskej divízie, ktorá mala krycie meno Rázus.

Keďže Poliaci strieľali ešte v dedine, tak o nich vedeli. „Keď sa priblížili, vystrelil dávku z guľometu a hodil medzi nich granát, na čo sa rozutekali. Jeden poručík neznámeho mena bol zabitý,“ uzatvára incident oficiálny dokument.

Miestni pamätníci však prípad zabitia poľského poručíka vidia inak. Dôchodca Michal Sekela mal v tom čase dvanásť rokov. „Jeden Poliak tu chodil za dievkou, ktorú prespal. Tak to bolo aj vtedy, prišla skupinka a boli už riadne opití. Ledva chodili a strieľali z pištolí do vzduchu,“ rozpamätáva sa Sekela.

Hudák ho dopĺňa. „Sluha Janko Javornícky sa oženil do Poľska a tých vojakov priviedol k sebe na nižný koniec dediny a tam sa popili. Poliaci potom zobrali dva kone a jednu jalovičku. Traja sa vybrali hore lúkami. Po ceste nešli, aby sa vyhli vojakom a finančnej stráži na hranici. No poručík už bol taký opitý, že mu bolo všetko jedno. Tak išiel hore dedinou po ceste a strieľal z pištole. Slovenskí vojaci síce boli ubytovaní po domoch, ale ani nevyliezli,“ hovorí Hudák.

Andrej Hudák si napriek svojej deväťdesiatke... Foto: Lukáš Milan
Andrej Hudák Andrej Hudák si napriek svojej deväťdesiatke dobre pamätá na začiatok II. svetovej vojny. Miestny kronikár sa s ním často radí.

Poliak sa tak bez ujmy dostal cez celú dedinu až na hranicu, čo je asi kilometer a pol od horného konca dediny. „Pohraničníci naňho zakričali STOJ! A on im na to, že "Mam v dupie“ Teda niečo ako choď do riti. Pohraničník zakričal ešte raz Stoj, lebo strelím. Poliak sa vybral k nim. Nato padol výstrel. Poliak padol a Slováci sa rozutekali. Lebo sa báli, že ich prepadnú viacerí od chrbta. Poliaci, čo išli po poli opodiaľ, nechali kone a jalovicu a tiež sa dali vnohy. Zvieratá sme potom našli," uzatvára spomínanie Hudák.
Alkohol najmä na poľskej strane sa dostal aj do oficiálnych hlásení veliteľstvu. „Dňa ôsmeho septembra bola v obci Čertižné prepadnutá stráž nepriateľom. Ale keďže poľská jednotka útok urobila v podnapitom stave, útok bol odrazený a vlastné jednotky poľské narazili na seba a navzájom sa ich niekoľko poranilo,“ píše sa v kronike tretej divízie s krycím menom Rázus, čo operovala od Medzilaboriec po poľské mesto Sanok. Zo záznamu vyplýva, že Poliaci v Čertižnom skonfiškovali tri kone a vozy a svojich ranených odviezli späť do Czeremchy.

„Jednotka mala pri sebe letáky písané veľmi zlou slovenčinou, ktoré vyzývali naše mužstvo k neposlušnosti,“ uzatvára vojenský kronikár. V tom čase už v Čertižnom bola iba malá posádka, preto si Poliaci mohli dovoliť zobrať civilistom kone.

Slovenský útok na Czeremchu

Slovenskí vojaci sa v kopcoch medzi dvoma hraničnými obcami Čertižné a Czeremcha aspoň v prvých dňoch vojny stretávali pomerne často.

„Ale kdeže, aké boje!“ krúti hlavou nad vojenskými záznamami Sekela. „Žiaden poriadny útok tu na Čertižné nebol, to iba poľnú kuchyňu opití Poliaci rozbili,“ mávne Sekela rukou nad malým pivom. Jeden z poľských útokov mal odraziť vďaka duchaprítomnosti poručíka ľudáckej armády Jána Nálepku – neskoršieho partizánskeho kapitána. Za hrdinstvo dostal aj medailu.

Nálepka bojoval aj v najväčšej bitke v oblasti. Tá sa odohrala na deň presne pred sedemdesiatimi rokmi. Ani slovenská armáda nebola bez chyby. Priebeh bojov zaznamenal veliteľ útoku major Ján Černek. „O piatej ráno vystrelila delostrelecká batéria šesť rán na svahy severovýchodne od kostola Czeremchy a pešie čaty vyrazili k útoku a bežali asi 200 metrov bez zastávky,“ opisuje.

Bez strát slovenskí vojaci vydržali do 8.40, keď v podstate vyhnali Poliakov z obce. Potom sa to však zvrtlo. „Behom bojov mala čata troch ranených a jedného mŕtveho od vlastného ručného granátu vzor 34. Odistený si strčil do vrecka, kde za prískokov sa pružina odmotala a keď urobil k zemi, granát vybuchol a na mieste ho usmrtil,“ píše v hlásení major.

V bojoch sa podarilo zabiť aj poľského dôstojníka. „Kapitán v zálohe Berezowski vyšiel z domu u kostola a vystrelil niekoľko rán z pištole. Sadol si na bicykel a chcel utiecť, ale moje mužstvo vystrelilo asi päť ráz a z pušiek a zasiahlo kapitána do hlavy. Na mieste bol mŕtvy. Napoludnie prišla jeho manželka, ktorá ho prišla navštíviť večer autom a prosila, aby som dovolil jej manžela si odviezť, čo som aj dovolil. Jeho vojenskú knižku som odoslal na veliteľstvo,“ uzatvára Černek.

Vojakom pritom už o 10.30 došla munícia. Vyše hodiny tak boli bez nábojov, kým im ich nedodali. Černeka podvečer odvolali z bojiska s tým, že večer jeho jednotku vystriedajú. Vtedy poľské mínomety zabili 24-ročného vojaka Juraja Baranca.

„Barancovi ostala namiesto hlavy iba jedna kosť. Pochovali sme ho na cintoríne. Keď sa front presunul do Poľska, prišla jeho matka aj s otcom a priniesli aj veľký veniec,“ spomína na udalosti spred 70 rokov deväťdesiatnik Hu­dák.

Černekovu jednotku nakoniec nevystriedali, tak sa o desiatej večer stiahol z dobytej dediny Czeremcha. Celkovo pri pohraničnej obci zomreli štyria slovenskí vojaci. „Z toho traja cigáni,“ ako si zapísal Černek do denníka.

Slovenské boje pri Nowom Targu
Boje na východe Slovenska sa skončili rýchlo. Slovenskí vojaci spolu s Nemcami dosiahli mesto Sanok a zvyšok bojov už nechali na Nemcov. Slováci dosiahli, čo chceli. Získali späť poľskú časť Oravy a Spiša, o ktorú prišli v rokoch 1920 a 1938.
Práve pri poľskom Spiši neďaleko mesta Nowy Targ sa odohrali druhé najťažšie boje proti Poľsku. Najviac vojakov zahynulo v horskej obci Ochotnica na Zamagurí. Tá je dlhá 18 kilometrov a patrí k najdlhším v celom Poľsku. Svojim rázom sa podobá sa na Hornú Súču pri Trenčíne či Lazy pod Makytou pri Púchove.

V Ochotnici slovenské zálohy doplatili na neznalosť terénu. Poliaci ich prekvapili priamo v dedine. „Po celodennom boji je žiaduce, aby nás Nemci vystriedali. Prichádza ich dôstojník. Naša pozornosť smeruje iba na neho. Zrazu spoza domku objaví skupinka poľských vojakov, asi jedno družstvo. Len čo sme sa vrhli k zemi, prefrčali guľky ponad hlavy. Strieľali po nás a my sme sa plazili do úkrytu,“ zapísal si o piatom septembri veliteľ práporu Emil Koléner. „Situácia bola beznádejná a ak nepríde včas zákrok Nemcov, tak by asi žiaden nebol vyviazol životom,“ dodal stotník.

Na mieste zomreli dvaja slovenskí vojaci a ďalší traja boli ťažko ranení. Ďalší štyria zomreli v bojoch v horách. Pôvodne sa do bojov neskúsený peší pluk z Trnavy ani nemal zapájať. Mal len pomáhať Nemcom v zálohe, ale Poliaci sa v horách húževnato bránili.

Všetci sú pochovaní na miestnom cintoríne v Ochotnici. Ich hroby sa však nedochovali. Možno aj preto, lebo ako píše Koléner, obyvateľstvo im nebolo naklonené a bolo dosť nevraživé.

V Poľsku vítali Nemcov a Slovákov ako osloboditeľov

Neplatilo to však všade. Na niektorých miestach vítali v Poľsku nemeckých a slovenských vojakov ako osloboditeľov. Práve v pohraničí pri Medzilaborciach, kde žili Rusíni, Ukrajinci, Lemkovia a Židia. „Poľským obyvateľstvom sme boli v obci Turzańsk veľmi vrele privítaní. Vítali nás so slzami v očiach, vojakom bozkávali ruky s poznámkami, že konečne sme prišli, už sme vás čakali a podobne,“ poznamenal si do denníka v septembri 1939 poručík Ján Haršányi.

Historik Marin Lacko, ktorý zozbieral dokumenty z ťaženia proti Poľsku, to vysvetľuje tvrdou polonizáciou Rusínov a Ukrajincov na pohraničí. „Začiatkom 20. storočia až jednu tretinu tvorili národnostné menšiny a nakrátko po vojne boli v Poľsku iba Poliaci. Všetky národnosti boli tvrdo potlačované,“ vysvetľuje Lacko.

Slovenskí vojaci dokonca pomáhali miestnym, ktorí trpeli na chudobu a zlým zásobovaním zo strany poľského štátu. V šiestich obciach prevažne s rusínskym obyvateľstvom rozdali zo svojich zásob sto kíl múky, 300 kíl soli a 15 kilogramov droždia. Rozdeliť to mali gréckokatolíc­ki kňazi.

Poliaci po vojne Rusínom a Ukrajincom vrelé privítanie cudzích vojakov spočítali. V rámci Operácie Wisla násilne presídlili z juhu krajiny dvestotisíc Rusínov, Ukrajincov a Lemkov na druhý koniec Poľska. Museli odísť do vzdialených oblastí na severe okolo pruského mesta Olsztyn (Allstein) a najmä na západ krajiny, susediaci s Nemeckom. Poľsko získalo po Nemecku obrovské územie od Baltského mora až po Sliezko, ktoré bolo vyľudnené.

Vítanou zámienkou na vysťahovanie Ukrajincov bola aj partizánska armáda benderovcov, ktorá bojovala od roku 1938 do päťdesiatych rokov aj na území Poľska za samostatnú Ukrajinu. Roľníci im vraj pomáhali, tak putovali preč.

„Keď vám do domu prišla banda partizánov, tak čo ste mohli robiť? Nič! Iba ich nechať prenocovať a dať im najesť, aby sa vám nič nestalo,“ hovorí Hudák. Podľa neho benderovcov využil aj slovenský štát ako zámienku, aby posilnil armádu na hraniciach a neskôr vtrhol do Poľska.

Presídlenie prinieslo výsledky. Napríklad k národnosti Lemkov sa prihlásilo v roku 2003 iba 5 300 ľudí. Pôvodne ich bolo do pol milióna. Rusíní vymizli podobne a s nimi aj celé dediny. Napríklad aj obec Czeremcha po 420 rokoch existencie v roku 1947 násilne zanikla. Ostal po nej iba rozpadnutý statok a základy kostola. Pri ňom si priala pochovať Američanka Žaneta Fucziła, ktorej mama pochádza z Czeremchy. Tak sa aj minulé leto stalo.

Učiteľ z Čertižného chodí na druhú stranu poľskej hranice často. „Zopár Rusínov na druhej strane kopca v dedinách ostalo, ale stále sa aj po rokoch boja hovoriť po rusnácky,“ tvrdí Pačuta.

Slovenskí vojaci tak v roku 1939 dali zámienku Poľsku, aby sa vyrovnalo s neposlušnými národnosťami. V roku 2007 poľský prezident Lech Kaczýnski uznal, že Operácia Wisla bola chyba a porušili ľudské práva. Vinu zvalil na totalitný komunistický režim.

debata chyba