Poklad je zakopaný v minerálnych prameňoch

19.09.2009 20:59
Peter Krahulec
Dobré meno liečebným kúpeľom robia predovšetkým lekári, tvrdí Peter Krahulec. Autor:

Málokomu postavia sochu zaživa. Inžiniera Petra Krahulca (79) zvečnili takto už pred rokmi v Dudinciach za zásluhy o vznik a rozvoj tamojších kúpeľov. Napísal však fundamentálne dielo o všetkých prírodných minerálnych zdrojoch na Slovensku. A niekoľko desaťročí viedol Inšpektorát kúpeľov a žriedel v Bratislave i v Prahe. ,,Slováci si nevedia vážiť toto svoje najväčšie bohatstvo tak ako Česi a ja stále nechápem prečo," priznáva na úvod rozhovoru.

Fínsko volajú krajinou tisícich jazier. Možno nazvať Slovensko krajinou tisícich žriediel?
A prečo nie? Je ich tu okolo dvetisíc, takzvaných vyhlásených i neregistrovaných. Čo sa týka množstva zistených minerálnych prameňov na takomto kúsku zeme, nemá Slovensko obdobu v celom svete. Je v tomto ohľade skutočná veľmoc.

Koľko slovenských žriediel je ešte neobjavených?
Stále sa niečo objavuje. Keď som pred 35 rokmi zostavoval dvojzväzkové dielo o minerálnych vodách Slovenska, bolo 1¤035 registrovaných zdrojov. Dnes je ich o takmer 600 viac. Ale sotva ešte niekto príde s objavom zásadného významu. Hlavné oblasti sú už dostatočne prevŕtané. A je otázne, či má zmysel až toľko vŕtať.

Ako to?
Kedysi som úzko spolupracoval so slávnym českým hydrogeológom profesorom Otom Hynie. Uskutočnil rozsiahly prieskum aj na Slovensku. Večer po práci si pri pohári dobrého vínka kládol nahlas tú istú otázku. A nerobíme my vlastne škodu tým svojím ustavičným šťúraním? Nekazíme tým prírodu i seba? Veď to tu funguje ako živý organizmus. Prestavte si, že vám niekto urobí do žalúdka dieru a čaká, že organizmus sa tomu prispôsobí. Alebo zahynie.

Tvrdíte, že Slováci si svoje kúpele a minerálne pramene nevážia. Z čoho vychádzate?
Stačí sa prejsť po Slovensku, zastaviť sa pri hlavných cestách, kde pramenia niektoré známe regionálne minerálky. Len málokde nájdete prameň chránený prístreškom. Väčšinou sa tam všetko nachádza v dezolátnom stave. Alebo si zoberte svetoznáme kúpele. Koho napadne zaviesť významnú štátnu návštevu do Piešťan, Trenčianskych Teplíc či dokonca do Bardejova? Prečo sa Česi dokážu pred svetom pochváliť svojim Karlovými Varmi alebo Mariánskymi Lázňami a my nie?

Prečo?
Neviem. Na Slovensku stále platí – reči sa vravia a chlieb sa je. To bolo rečí o „rodinnom striebre“, keď sa privatizovali naše najväčšie kúpele! Odkedy ich však odklepli novým majiteľom, žiadne striebro sa už nespomína. Na škodu veci.

Kto sa lepšie vie postarať o liečivé žriedla a kúpele – súkromník alebo štát?
Ako kde. Nie každá privatizácia kúpeľov sa podarila, najmä nie tá divoká. A o predaji minerálnych vôd z ruky do ruky už dnes nemá prehľad asi ani ministerstvo. Aj za bývalého režimu sa však na ochranu kúpeľov museli postaviť konkrétni ľudia a nie nejaký bezmenný štát. Miestni funkcionári chceli niektoré kúpele zmeniť na rekreačné strediská a vybudovať si v nich svoje rezidencie. Pamätám sa, ako sa presne pred 50 rokmi podarilo dostať do Piešťan Američanov z Kalifornie. Bola to prvá veľká skupina hostí zo zámoria od februára 1948 a hneď na druhý deň po príchode sa vzbúrila.

Čo sa im znepáčilo?
Vráťte nám peniaze, ideme preč, opakovali na recepcii. Vraj celú noc nemohli spať, lebo opilci z neďalekej krčmy prišli po záverečnej vystrájať pred kúpeľný pavilón Thermia, kde sa Američania ubytovali. Bol som vtedy oblastným inšpektorom v Bratislave a zasadil som sa o to, aby celý Kúpeľný ostrov očistili od podobných putík. Postupne sa stal oázou pokoja.

Ako ste si v hlbokej totalite poradili s miestnou straníckou vrchnosťou?
To bol skutočne problém, lebo kúpele v jej očiach nič neprodukovali. Dal som preto pre názornosť urobiť výpočty, koľko devíz získa štát preliečením jedného zahraničného hosťa z takzvanej kapitalistickej cudziny. A koľko prijímačov z Tesly Orava alebo škodoviek z Mladej Boleslavi treba vyviezť, aby sa dosiahli rovnaké príjmy. Porovnanie mnohých šokovalo. Iste, inšpektor by vtedy nič nezmohol, keby nemal podporu na vyšších politických miestach. Ja som ju našiel u celoštátneho ministra zdravotníctva Josefa Plojhara, ktorému inšpektorát kúpeľov podliehal.

Plojhar bol predsedom Československej strany lidovej, ktorá uznala mocenský monopol komunistov. A bol to katolícky kňaz, ktorého Svätá stolica exkomunikovala za jeho spoluprácu s komunistickou mocou.
Viem, zároveň však mal zmysel pre ochranu kúpeľov, ich liečebnej funkcie. Vďaka tomu sa dalo odolávať tlakom. Okresný výbor komunistickej strany vo Zvolene trikrát žiadal, aby ma odvolali z funkcie. Chceli mať voľnú ruku v sliačskych kúpeľoch. Minister sa ma však zastal.

Je pravda, že Plojhar si rád vypil a že sa pritom riadil husitským heslom ,,na množství nehleďte"? A že dokázal opiť aj v pití skúsených sovietskych maršalov, ktorí ho oslovovali „tovarišč pop“?
To je pre mňa novinka. Viem, že mal rád slovenský tramín, ktorý som mu zavše doniesol. My sme sa „nesúdružkovali“, oslovoval som ho pán minister a on mňa pán inžinier. Čo sa týka Sovietov, poviem vám inú historku. Už ako vedúci inšpektor v Prahe som sa dozvedel, že na ich veľvyslanectve pracuje človek, ktorý pravidelne kontroluje v celom Československu stav sôch a pamätníkov, týkajúcich sa Sovietskeho zväzu. Vo Františkových Lázňach boli dve významné sochy – jedna znázorňovala chlapčeka Františka, druhá – Lenina. Tej však pravidelne každé dva až tri roky odpadol nos.

A nasledovali protesty sovietskej ambasády?
Presne tak. Samozrejme, vtedy sa to nezverejňovalo, len prednieslo najvyšším politickým miestam. A tie potom vyčítali ministrovi. Plojhar mi uložil, aby som ho raz ročne informoval o aktuálnom stave Leninovho nosa i Františkovho genitálu.

A s tým bol aký problém?
Vo Františkových Lázňach sa lieči neplodnosť žien. Oddávna tam existuje povera, že ak sa pacientka dotkne Františkovho pohlavného orgánu, do roka a do dňa otehotnie. Ten ,,dzindzík" sa pravidelným obchytkávaním odieral a potreboval z času na čas menšiu opravu. Mimochodom, Leninov nos opravoval špecialista na Františkov genitál. Zariadil som, aby sa obom sochám venoval naraz.

Ako dlho ste vlastne viedli inšpektorát?
V Prahe? Sedem rokov. Potom vznikla takáto inštitúcia aj na Slovensku, pri republikovom ministerstva zdravotníctva. Tak som sa vrátil do Bratislavy.

Zažili ste trinástich ministrov zdravotníctva. Na ktorého najčastejšie spomínate?
Na profesora Emila Matejíčka. Ten skrátka kúpeľnej liečbe veril. Bol síce odchovancom profesora Jána Kňazovického, ktorý ako takmer všetci vtedajší chirurgovia nedoceňoval balneológiu. Po infarkte a rehabilitačnej liečbe na Sliači však zmenil svoj náhľad na kúpele tak radikálne, že bol zrazu ich najväčším zástancom. A jeho žiak – minister Matejíček – rozvoj slovenských kúpeľov zaradil medzi priority rezortu.

Dnes ponúkajú liečbu minerálnymi vodami nielen kúpele, ale aj hotely, wellness centrá, rôzne rekreačné zariadenia.
Porušuje sa tým platný zákon. A kúpele nemajú klientov. Žiaľ, ministerstvo zdravotníctva nemá na to zrejme dosah.

Vytrácajú sa aj bohatí zahraniční hostia slovenských kúpeľov. Kto za to môže – nešikovnosť majiteľov a manažmentu alebo globálna finančná kríza?
To bolo aj pred krízou. Naše kúpele sa slabo predávajú. Nejde len o marketing, ktorý je záležitosťou obchodníkov. Dobré meno liečebným kúpeľom robia predovšetkým lekári. Na svetových kongresoch i v bezprostrednom styku s klientelou, najmä tou zahraničnou. A potom klienti. Ak po návrate domov rozhlásia, že na tom Slovensku ,,skapal pes", tak sa nečudujme.

Pokúsili ste sa oživiť liečebné kúpele v Oravskej Polhore, ktoré zanikli po prvej svetovej vojne. Prečo sa vám to nepodarilo?
V rokoch 1986 až 1988 sa tam urobil vrt. Po revolúcii sme, skupina nadšencov, založili spoločnosť a dali vyhotoviť projektovú štúdiu kúpeľných objektov, nenašiel sa však potrebný kapitál.

Vraj by to vyšlo na jednu miliardu korún?
Asi tak. Mal som kontakt na Gabriela Eichlera, vtedy jedného z riaditeľov Bank of Amerika v San Franciscu, neskôr zástupcu Svetovej banky pre financovanie v postkomunis­tických štátoch. Jemu sa však ten projekt málil, pracoval na oveľa väčších investíciách.

Ktoré ďalšie slovenské kúpele by bolo treba obnoviť?
Gánovce, bývalé uhličité termálne kúpele. Svojho času som sa snažil presvedčiť popradského primátora, nie terajšieho, ale jeho predchodcu, aby sa do toho pustil. Ak už nie do kúpeľov, tak do rekreačno-rehabilitačného areálu. Aj sa zdalo, že má chuť, ale zostalo len pri zámere.

Nebol na príčine konkurenčný akvapark v Poprade?
Ale to je niečo celkom iné! V akvaparkoch môžete nejakú chorobu skôr nachytať, ako ju tam liečiť.

Peter Krahulec (79)

sa narodil rodine evanjelického farára. V roku 1955 vyštudoval zdravotné inžinierstvo na Slovenskej vysokej škole technickej. O dva roky neskôr začal pracovať na Oblastnom inšpektoráte pre ochranu prírodných liečebných zdrojov a kúpeľov v Bratislave. V roku 1960 sa stal vedúcim inšpektorátu kúpeľov a žriediel na ministerstve zdravotníctva v Prahe. Neskôr zastával túto funkciu na ministerstve zdravotníctva v Bratislave až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1994. V roku 1977 vydal s kolektívom dvojzväzkové dielo Minerálne vody Slovenska. Bol dlhoročným predsedom Balneologickej sekcie Slovenskej lekárskej spoločnosti a členom predsedníctva Medzinárodnej balneotechnickej spoločnosti so sídlom v Paríži. Je nositeľom Zlatej medaily Slovenskej lekárskej spoločnosti.

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku