„Parný rušeň sa tam zrazil s linkovým autobusom ČSAD, rozmetal jeho prednú časť a zvyšné torzo tlačil pred sebou ešte päťdesiat metrov,“ približuje tragédiu z nedele 4. októbra 1959 historik železníc Jozef Gulík.
Všetko sa zbehlo už za tmy o 19.10 hodine. Vlak vyrazil z Vrútok o šesť minút skôr. Autobus viezol prevažne veriacich, ktorí sa vracali do Turčianskej Štiavničky a Podhradia. „Boli na vysviacke kostola v Turčianskom Jasene,“ spomína dôchodca Ivan Lamoš. Vtedy mal 15 rokov a v autobuse bola i jeho matka Irena Lamošová.
Na vine bol závorár
Závory na železničných priecestiach sa vtedy obsluhovali ručne. Na traťovom kilometri 308,45 bolo služobné stanovište (hradlo) Ráztoka, z ktorého železničný zamestnanec obsluhoval dvojicu návestidiel a dvoje mechanických závor. Jedny boli vzdialené asi 400 metrov a druhé – priamo na priľahlom priecestí.
Závorár potvrdil príjem správy o blížiacom sa vlaku, ktorý hlásila stanica Vrútky, a kľukovým pohonom pred budovou zatvoril vzdialenejšie závory pri obci Záturčie. „Potom však nasledoval nesprávny postup, keď postavil pre očakávaný príchod návestidlo smerom do Martina na návesť Voľno, hoci závory na priľahlom priecestí ponechal otvorené,“ pokračuje Gulík. „Z okna sledoval trať a závory chcel zavrieť až vtedy, keď zbadá prichádzať rušeň.“
Ibaže sa už zotmelo a keď závorár začul pískanie rušňa a vybehol von, bolo už neskoro. „Na jeho prekvapenie sa rušeň nachádzal bližšie, ako predpokladal, zároveň zbadal linkový autobus, ktorý v tom okamihu vošiel na priecestie,“ vysvetľuje historik. Obraz tragédie skladá na základe vyšetrovacieho spisu.
Živá skončila v márnici
Nešťastiu sa už nedalo zabrániť. Rušňovodič na základe návesti rozbehol mašinu na 61 kilometrov za hodinu. Keď zistil nebezpečenstvo, dokázal už iba nepatrne znížiť rýchlosť.
„V zdemolovanom autobuse zahynulo na mieste 14 osôb, vrátane vodiča a mladej 19-ročnej sprievodkyne, a v nemocnici podľahol zraneniam ešte ďalší cestujúci,“ konštatuje Gulík. Z celkovo 30 cestujúcich iba jedna žena neutrpela žiadne zranenia.
Premávku na trati medzi Martinom a Vrútkami prerušili do 21. hodiny. V Štiavničke sa o nešťastí dozvedeli až o hodinu neskôr. Správy tohto druhu sa vtedy šírili veľmi pomaly. „Doma sme boli len my, dvaja bratia, otec nám zahynul v Povstaní,“ rozpráva Lamoš. „O mame sa najprv rozprávalo, že zomrela, veď aj ju odviezli do márnice s ostatnými mŕtvymi, kde sa však našťastie prebrala.“
Irena Lamošová sa vtedy narodila druhýkrát, ale zo zranení sa liečila pol roka. Mala zrejme tuhý korienok, žila potom ešte takmer štyridsať rokov. „Zdravotné dôsledky nehody však pociťovala až do smrti,“ dodáva syn.
Zlé správy cenzurovali
O niekoľko dní po tragédii sa v Štiavničke konal veľký pohreb. Naraz pochovávali osem obetí nešťastia. „Dlho sa na to spomínalo, obec sa z toľkého nešťastia nevedela spamätať,“ hovorí starosta Turčianskej Štiavničky Peter Očka.
Pozostalí po obetiach a zranení čakali na odškodnenie, ale nedočkali sa ho. Aspoň Lamošová nedostala nič. Po vyšetrovaní nasledoval súd, ktorý pririekol hlavnú vinu závorárovi, ale trest zmiernila poľahčujúca okolnosť. Vodič mal vraj pred priecestím zastaviť, aj keď závory neboli spustené a presvedčiť sa, či nejde vlak.
O podobných tragédiách sa v socialistickom Československu novinári nemohli rozpísať. Fungovala prísna cenzúra. Okrem strohej agentúrnej správy sa čitatelia nedozvedeli žiadne podrobnosti. Navyše železničné nehody neboli v tom čase ničím mimoriadnym.
Už o rok nato, 14. októbra 1960, sa na druhom konci republiky stalo oveľa väčšie nešťastie. Na trati Pardubice – Liberec sa v hustej hmle zrazili dva osobné vlaky. Zahynulo 118 cestujúcich. A ďalších 110 bolo zranených, zväčša ťažko. Aj o tejto tragédii vyšla vtedy len stručná novinová správa.