Aj keď reformy posledných 20 rokov boleli, stálo to za to

Aký posun v ekonomickom myslení a správaní ľudí nastal na Slovensku od roku 1989?
Veľký. Dnes si nikto na Slovensku nemyslí, že nejaký štátny monopol by mal vyrábať práčky alebo pestovať jablká. Ľudia si uvedomujú, že konkurencia medzi firmami je aj pre nich lepšia. Prekvapujúco však ľudia stále chcú ten istý štátny monopol v oblasti zdravotníctva či školstva, čo sú určite dôležitejšie oblasti pre bežný život, ako to, či si môžu vyberať z veľa druhov potravín alebo práčok, televízorov, áut.

Mohol by sa komunizmus vrátiť?
Dnes už v komunizmus takmer nikto neverí. Ani českí komunisti by skutočne nechceli naspäť hospodársky systém, ktorý bol v Československu do roku 1989. V Európe však vyrastá nová generácia mladých ľudí, ktorí nevedia nič o ekonomickom systéme spred roku 1989, ani o sto miliónoch ľudí, ktorých komunizmus zabil. Potom však platí to, čo pre problém nacizmu – čím menej ľudí si chyby pamätá, tým skôr sa môžu zopakovať.

DISKUSIA: Čo ste robili 17. novembra?

Čo vlastne robili krajiny strednej a východnej Európy za posledných 20 rokov?
Komunistická diktatúra sa musela zmeniť na demokratický kapitalizmus. Takže sa zmenilo takmer všetko. Od tokov peňazí až po podmienky na fungovanie súkromných firiem. Medzi krajinami sú však veľké rozdiely: niektoré prešli takzvanou šokovou terapiou, iné zaostali v zmenách. Platí, že krajinám, ktoré začali s reformami najskôr, sa podarilo vybudovať lepšie hospodárstvo a vyšší stupeň demokracie. Slováci, ale aj občania ostatných krajín visegrádskej štvorky, majú historicky rekordné príjmy. Ľudia žijú dlhšie ako za komunizmu. Životne prostredie je čistejšie a žije sa zdravšie. To sú zdokumentované fak­ty.

Mnohí však dnes tvrdia, že pred rokom 1989 sa žilo ľahšie. Prečo?
Na to je mnoho dôvodov. Niektorí ľudia zabudli na prázdne obchody a tajných policajtov. Niektorým ani nikdy neprekážalo, že za komunizmu nemali politické práva vrátane slobody vierovyznania, slobody tlače, možnosti zvoliť si vlastných zastupiteľov atď. Mladí ľudia o komunizme takmer nič nevedia a starí ľudia si vždy a všade myslia, že život bol lepší, keď boli mladí. Samozrejme, je to aj preto, lebo niektoré reformy boli bolestivé. Lenže nevyhnutné, aby sa mali lepšie aspoň ich deti.

Časť ľudí stále verí, že ekonomika z pohľadu ich rodinného rozpočtu fungovala lepšie…
Treba si však uvedomiť samotnú podstatu nezmyslu, v ktorom žili ľudia do roku 1989. V komunizme neexistoval zisk ani konkurencia – dva základné piliere, hnacie motory trhového hospodárstva. Zisk je motiváciou pre ľudí a firmy, aby pracovali produktívnejšie alebo lepšie. Práve preto kapitalistické krajiny boli, sú a vždy budú bohatšie ako socialistické.

Ale socialistické krajiny fungovali, veď ľudia mali chlieb aj strechu nad hlavou.
V niektorých krajinách, ako v Číne a Kambodži, nemali ani ten chlieb, ani strechu. Stredná Európa bola na tom relatívne lepšie, ale ľudia fungovali pod tlakom. V počiatkoch – v 50. rokoch – bol komunizmus budovaný terorom. Kto nepracoval, bol potrestaný alebo v Sovietskom zväze dokonca zastrelený. Strach nahradil prirodzenú motiváciu. Koncom 80. rokov už teror vymizol. Ľudia mali povinnosť pracovať, ale neboli motivovaní vyšším ziskom. Tak postupne pracovali menej.

Prečo potom krajiny ako Slovensko vydržali existovať v takýchto podmienkach viac ako 40 rokov až do roku 1989?
Komunisti profit, zisk, zakázali. Výplata bola rovnaká bez ohľadu na to, či ľudia pracovali tvrdo alebo či prichádzali s technickými zlepšeniami. Motivácia pracovať, zlepšovať, hľadať nové riešenia sa vytrácala, a preto postupne produkovali menej a menej. Práve preto, že neexistovala konkurencia, ale takmer na všetko tu bol monopol, komunistický svet začal strašne zaostávať. A rozdiely medzi komunizmom a kapitalizmom rástli až do momentu, keď to už bolo neudržateľné.

Niekto však z takého systému musel mať prospech. Kto?
Profitovala istá vrstva ľudí, ktorí boli pri moci, teda predovšetkým nomenklatúra, ľudovo povedané papaláši. Mali vlastné školy, obchody. Neboli vystavení rovnakým problémom ako obyčajní ľudia. Aj z toho mála, čo sa vyrobilo, sa prednostne zásobili vybrané obchody pre vyvolených. A súčasne zarábali pašeráci, ktorí sa snažili doviezť, po čom ľudia túžili. Spoločnosť stavaná na ideáli rovnosti bola takto podmínovaná. Ľudia videli, že komunisti sú tí "rovnejší“ a komunizmus sa odpísal aj morálne.

Prečo prišlo zlyhanie práve na prelome 80. a 90. rokov?
Dozrel čas. Potreby ľudí boli iné ako to, čo sa produkovalo. A niektoré kroky Západu pád urýchlili. Napríklad vybudovanie protiraketovej obrany, ktorú začal americký prezident Reagan. Alebo dohoda Západu so Saudskou Arábiou o zvýšenom vývoze ropy stlačila ceny na svetových trhoch. Moskva tak stratila časť peňazí. A bez zmeny zahraničnej politiky jej Západ odmietal požičať.

Po páde plánovaného hospodárstva sa ekonomiky otriasli. Prečo sa to podarilo zvládnuť?
V čase kolapsu väčšina vtedajšej vládnej garnitúry už nebola schopná oponovať zmenám. Mladší a šikovnejší však pochopili, že prišla jedinečná príležitosť reformovať, vybudovať ekonomiku takmer od nuly na trhovom princípe. A nebolo to ľahké, lebo mnohí bežní občania nevedeli o pravidlách a fungovaní trhového hospodárstva nič. Našťastie sa k moci dostali ľudia ako Václav Klaus v Česku či Balcerowicz v Poľsku a začali reformy.

Slovensko a jeho susedia zažili počas 20 rokov prudký rast a teraz zasa hlboký pád. Nie je to znak ekonomickej nevyspelosti?
Rast a občasná recesia sú bežnými sprievodnými znakmi kapitalizmu. V strednej a východnej Európe je životný štandard vyšší ako kedykoľvek predtým. Začiatkom tohto storočia zažili tieto dva regióny obrovský rozvoj. Ten sa teraz pozastavil, ale opäť sa spustí. Samozrejme, pre ľudí, ktorí sú práve teraz bez práce, je to zlé. Na to by mal za normálnych okolností reagovať pružný trh práce a dobré podnikateľské prostredie. Lenže opatrenie súčasnej vlády pružnosť pracovného trhu znižujú.

Má krajina ako Slovensko šancu odlíšiť sa medzi jednotlivými krajinami, keď chce priťahovať peniaze?
Na krajiny V4 sa určite veľa ľudí a investorov pozerá rovnako. Veľa charakteristík je spoločných – lacná a nízko produktívna pracovná sila, nižšia vymáhateľnosť práva, problémy s infraštruktúrou. Toto do istej miery pochopilo Slovensko pred ôsmimi rokmi, keď sa dokázalo odpútať od okolia a upozorniť na seba. Na odlíšenie však nestačia len štyri roky reforiem. Bolo by treba aspoň 20 rokov ekonomicky zdatnej vlády, ktorá by budovala právny systém a vhodné podnikateľské prostredie. Reformy sa však na Slovensku skončili v roku 2006.

Nebolo chybou orientovať hospodárstvo na jeden priemyselný sektor?
Áno, to bola chyba. Vyberali sa obľúbenci, ktorých vláda podporila úľavami. Namiesto toho sa malo vytvárať podnikateľské prostredie, do ktorého by chceli ísť všetci, čo majú peniaze na investovanie. V súčasnosti by ste mohli napríklad znižovať dane. Z dlhodobých reforiem je rozumnejšie napríklad zrušenie dane z príjmu pre fyzické osoby. Slovensko by sa ukázalo ako otvorené pre biznis a ešte by to ocenili aj pracujúci, ktorí túto daň v konečnom dôsledku platia.

Existuje v súčasnosti krajina, ktorou sa dá inšpirovať?
Príkladom môže byť Estónsko, ktoré úplne zrušilo dane zo zisku firmám, ak opätovne investujú v krajine. Ľudia musia pochopiť, že veľká firma môže na svete investovať asi v dvesto krajinách. Slovensko nerobí láskavosť firme, ak jej umožní podnikať. Práve naopak, podnik pomáha krajine. Na biznis sa netreba pozerať ako na nepriateľa robotníka či solidarity. Investície zahraničných firiem sú najschodnejšou cestou, ako zvýšiť blahobyt na Slovensku.

Ako dokáže stredná Európa odolať nepríjemnostiam hospodárskej krízy?
Závisí to od krajiny. Poľsko a Česko sú na tom dobre. Slovensku prijatie eura sťažilo vývoz, čo je pri malej otvorenej a exportne orientovanej ekonomike problém. A situácia v Maďarsku nemá takmer nič spoločné s hospodárskou krízou. Zničili ho vlastné politické elity – utrácali viac, ako mohli, príliš dlho sa zadlžovali a súčasne nič nereformovali. Napriek problémom však stredná Európa vyjde z krízy dobre. Vlády by sa však mali vyvarovať škodlivých opatrení a viac uvoľňovať podnikateľské prostredie.