V pivničných priestoroch je ticho, ale bezpečne. Žiadna revolúcia na obzore. Nad socializmom bdie, aspoň na malej ploche pivnice rodičovského domu, stredoškolák Filip Poledovič. Sedí pri „kecpulte“ obtiahnutom červeným plátnom. 17. november tu nemá šancu.
Zbierku predmetov z čias socializmu začal budovať s dvoma kamarátmi ešte ako žiak základnej školy. Socializmus nezažil, ale veľa o ňom čítal. „Zaujíma ma história, mám celkom dobre naštudované obdobie od roku 1948 do roku 1989,“ hovorí Filip. Keď v škole preberali napríklad udalosti z februára 1948, tak učiteľku za katedrou vystriedal on. Neskôr začali pomáhať ďalší kamaráti. Dnes už tvoria spolu neformálny klub, schádzajú sa, rozširujú zbierku a debatujú o socializme. Pivnica premenená na izbu revolučných tradícií je hotovým rajom pre osobnosti, ktoré poslal 17. november 1989 do dejín, ale aj pre ich nástupcov. „Bol tu súčasný predseda Komunistickej strany Slovenska Jozef Hrdlička, je to môj osobný priateľ,“ chváli sa Filip. Dodáva, že on je členom Socialistického zväzu mládeže. Ostrovček socializmu si bola pozrieť aj poslankyňa Smeru Renáta Zmajkovičová. „Pochválila nás, že je to vždy lepšie, ako keby sme pili alebo drogovali,“ poznamená Filip. Smer je však na jeho vkus málo ľavicovou stranou.
Aj keď sa police v izbe revolučných tradícií prehýbajú pod váhou diel klasikov, chlapcom sa ich nechce čítať. „To by sa nedalo ani časovo, ale ja som si niečo z Lenina prečítal. Boli to myšlienky, ktoré boli platné v období VOSR, teraz sú už nepoužiteľné. Zato Marxov Kapitál o sile jednotlivca, napísaný v roku 1870, platí aj dnes,“ myslí si Filip. Jeho kamaráti priznávajú, že z diel mimoriadne plodných autorov nečítali nič.
Chlapci tvrdia, že izbu revolučných tradícií neberú ako recesiu. Socializmu sa venujú s plnou vážnosťou. „Bolo bezplatné školstvo, zdravotníctvo, nikto sa nemusel báť o prácu,“ vymenúva to, čo o socializme počul alebo čítal Filip Poledovič. „Určite bolo chybou potláčanie náboženstva, to by som povolil. Povolil by som aj drobné podnikanie, aby mohol byť na dedine obuvník alebo kaderník,“ dodáva. Jeho priateľ Štefan Magura v tričku s nápisom CCCP hovorí, že chybou boli aj zatvorené hranice. Po pripomienke, že otvorenie hraníc by znamenalo pravdepodobne aj koniec socializmu, sa opraví. „Nemyslel som tak, že sa mali úplne otvoriť hranice. Ale len na nejaké poznávacie zájazdy alebo rekreácie v prímorských krajinách. Ale tak, aby sa ľudia vrátili.“ Otázka, či by sa vrátili, zostáva visieť vo vzduchu. V ďalšej debate vyjde najavo, že jeho otec momentálne zarába eurá v Nemecku. V jeho západnej časti. A môže sa kedykoľvek vrátiť domov.
Po pripomenutí politických procesov, znárodňovania súkromného majetku, zatvárania inak zmýšľajúcich chlapci zvážnejú. „Bolo to tak, je to pravda,“ priznávajú. Nielen socializmom žijú chlapci v Križovanoch nad Dudváhom. Založili si aj futbalový klub, s ktorým hrávajú dedinskú miniligu. Klub sa volá 1.FC KSČ 92.
Mladíci si zjavne užívajú, že sú iní. Páči sa im, že provokujú miestneho pána farára aj tých, ktorí nemajú na časy spred dvadsiatich rokov najlepšie spomienky. Oproti rovesníkom z čias socializmu majú výhodu, že im za to nehrozí výsluch na polícii ani väzenie.