Ficova svadobná cesta na Maltu musela byť v záujme režimu

17.11.2009 21:58
Fico
Premiér Robert Fico s manželkou Svetlanou. Autor:

Robert Fico musel byť pred pádom komunizmu lojálny k režimu. Inak by nemohol vycestovať krátko po vojenčine s manželkou na svadobnú cestu na Západ. Takéto cesty vôbec neboli bežné, tvrdí Ľubomír Morbacher z Ústavu pamäti národa.

„Povolenie na opustenie republiky pre manželov vôbec nebolo jednoduché. Režim nerád videl, že sa nejakí mladomanželia vyberú na svadobnú cestu do kapitalistického zahraničia, pretože to zakladalo možnosť, že utečú. Ak sa takto niekto dostal, predpokladám, že to bol človek lojálny k režimu a existovali aj pre ten režim na to dôvody, že je lojálny – že to bol člen strany alebo bol nejakým spôsobom pripútaný k režimu a existovali záruky, že nezostane na Západe.“

Na Západ mohol vycestovať so zájazdom, na ktorý sa čakalo celú noc pred dvoma hlavnými cestovnými kanceláriami – Čedokom alebo CKM, patriacou Socialistickému zväzu mládeže. Existovalo ešte ďalších osem, špecializovali sa najmä na domácu turistku. Dve z nich zabezpečovali „kúpeľné pobyty“ aj na Západe, potrebný bol návrh lekára. Na zájazde ste dostali poukaz na devízy za cca 200 korún. Individuálne vycestovania boli výnimočné, vyžadovali si získanie devízového prísľubu z národnej banky. Vlastnenie kapitalistickej meny – devíz, bolo trestné.

Diskutujte: Aké skúsenosti máte s cestovaním do zahraničia pred pádom komunizmu?

Na všetky cesty na Západ, ale aj do socialistickej Juhoslávie, bola nutná vycestovacia doložka. Na podanie žiadosti sa tiež často čakalo celú noc. Komunistická tajná polícia ŠtB potom rozhodla, či je v záujme režimu, aby ste vycestovali. Správa pasov a víz bola priamo útvarom ŠtB. Zadržať vás mohli ešte aj na hranici, stačilo anonymné udanie, že chcete zostať na Západe alebo v Juhoslávii, odkiaľ sa často emigrovalo. Po opustení Československa vedúci zájazdu zozbieral pasy, vrátil ich až pri návrate.

Bývalý podpredseda vlády Ivan Mikloš (SDKÚ) môže premiérovi Ficovi svadobnú cestu na Malte v roku 1988 len závidieť. Režim ho nepustil ani do Juhoslávie. „V júni 1986 som sa ženil a ako svadobný dar som dostal od rodičov dovolenku v Juhoslávii. My sme neboli členmi komunistickej strany, napriek tomu sme potrebovali potvrdenie od organizácií komunistickej strany v práci, v bydlisku. Uličná organizácia strany v mieste bydliska mojej manželky nám ten súhlas nedala. Takže sme nešli,“ povedal. Cestovali napokon o rok s podnikovým zájazdom z manželkinho zamestnania. Na Západe Mikloš za komunizmu nebol.

Mikloš považuje za nereálne, aby si Robert Fico našetril na Maltu z vysokoškolského štipendia, ako tvrdí. „To je absolútny nezmysel.“ Najvyššie prospechové štipendium bolo v tom čase do 400 korún. „Ak ste si kupovali devízy, kupovali ste ich vo veksláckom kurze. Komunistický režim vám predával za kurz v kurzovom lístku, ale zároveň k tomu dal 300-percentnú prirážku. Koncom 80. rokov bol oficiálny kurz asi 9 korún za dolár, keďže k tomu bola prirážka, tak to bolo asi 27 korún za dolár.“

Sociologička Zuzana Kusá dodáva, že premiér mohol poberať aj sociálne štipendium, jeho príjem sa tak mohol vyšplhať na zhruba tisíc korún československých. Treba však brať do úvahy náklady na život. Stravné lístky boli za 2,60, internát od 40 do 140 korún. „Mohol mať ešte nejakú podporu od budúceho zamestnávateľa.“ Premiér nastúpil po vysokej škole a povinnej vojenčine do Právnického inštitútu ministerstva spravodlivosti. Najvyššie nástupné platy boli pod hranicou dvoch tisíc.

Ďalším problémom, ktorý musel premiér prekonať pri získaní povolenia vycestovať s manželkou na Maltu, bolo nedávne absolvovanie povinnej vojenčiny. Režim takýchto absolventov najmenej dva roky z republiky nepúšťal. "Dá sa to prirovnať k nositeľom štátneho tajomstva. Pokiaľ pracoval napríklad pri modernejších zbraniach, ktoré používala Varšavská zmluva, cesta bola zakázaná. "Premiér bol na vojne v Čechách u tankistov a u vojenského vyšetrovateľa.

Robert Fico v piatok na vedeckej konferencii o odkaze novembra 1989 vyhlásil, že bol vtedy mladý človek „určite z radov nevyvolených“. Štátna bezpečnosť mu však povolením cesty vyjadrila nadštandardnú dôveru. V prejave tiež obvinil niektorých lídrov novembra, že sa pre svoje mocenské a ekonomické záujmy „bez ostychu sa vedeli dohodnúť s časťou bývalých vysokých komunistických funkcionárov a spoločne kládli základy nových štruktúr štátu“. Pre ľavicový týždenník Slovo však v roku 200 povedal: „Ak sa niekto v tejto krajine osvedčil, tak to boli ľudia z bývalej komunistickej strany. Mali skúsenosti, vedeli, čo je to riadenie štátu. Veď to neboli hlupáci.“

Sám premiér bol od roku 1987 členom komunistickej strany a z vlastnej iniciatívy z nej nikdy nevystúpil. „Nie priamo, ale bol som úplne pasívny a neskôr som nevstúpil do jej nástupkyne KSS-SDĽ, pretože som sa chcel sústrediť na svoju prácu,“ odpovedal v roku 2000 pre Domino fórum na otázku, či zložil po novembri stranícku knižku.

Fico pracoval od roku 1986 na komunistickom ministerstve spravodlivosti. V jeho Právnickom inštitúte sa zaoberal trestným právom. To vtedy obsahovalo paragrafy proti nepriateľom režimu a v rozpore s medzinárodnými záväzkami ČSFR aj trestný čin nedovoleného opustenia republiky, spájaného v procesoch s vlastizradou a špionážou. V rokoch 1991 až 1995 bol zástupcom šéfa inštitútu.

S bývalými prominentnými komunistickými kádrami pokračoval po premenovaní KSS v Strane demokratickej ľavice, za ktorú ho v roku 1992 zvolili za poslanca Národnej rady. Krátko po tom, čo v roku 1999 pre týždenník Slovo vyhlásil: „Zostávam celkom pochopiteľne členom SDĽ, pretože si naozaj neviem predstaviť, že by som odhodil tých ľudí, s ktorými som tak veľa urobil…“ založil stranu Smer.

Fico vidí sám seba ako súčasť mlčiacej väčšiny. „Chcem zachovaním takéhoto autentického pohľadu mladého človeka, potvrdzujem, že určite z radov nevyvolených, vyjadriť aj určitú úctu k absolútnej väčšine ľudí žijúcich na Slovensku do roku 1989. Títo ľudia nerobili žiadnu politiku. Tvrdo robili, tvorili hodnoty, materiálne aj duchovné. Zatracovať týchto ľudí a ich výsledky zatracovaním všetkého, čo tu do roku 1989 bolo, považujem za nesprávne a k týmto postojom sa ja veru nikdy osobne nepridám,“ vyhlásil v piatok.

V novembri 1989 žil svoj život, ako hovorí, pasívneho člena komunistickej strany a pracovitého zamestnanca ministerstva. „Nie, že by ma to nezaujímalo, ale tak intenzívne som sa pripravoval na cestu do USA, že celé to obdobie mi vlastne ušlo. Keď sa pozerám späť, nezisťujem, že v roku 1989 by v mojom živote nastal nejaký zásadný prelom,“ priznal pre Domino fórum v roku 2000.

„Keby nebol predsedom vlády a keby nezhromažďoval okolo seba len ľudí, ktorým tiež ušlo, že komunizmus skončil, nech si hoci nevšíma ani striedanie dňa a noci. Kým ním však bude, musíme si všímať my jeho, aby sa nám nestalo, že nepostrehneme, že je u nás všetko tak, akoby komunizmus nepadol. A nielen preto, že vďaka 17. novembru už môžeme v USA študovať aj my, nie iba on,“ komentoval vo svojom blogu europoslanec Miroslav Mikolášik (KDH). Dodal, že komunistický režim pripravil o život len na Slovensku minimálne 705 ľudí a 71-tisíc Slovákov bolo odsúdených súhrnne na viac ako 83-tisíc rokov väzenia.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla farebný amarylis

Perla farebný amarylis

32,99
Lady červené ruže a hypericum

Lady červené ruže a hypericum

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk