Sestry vedia, že prežila. A to je všetko. „Nevieme, kde sa nachádza. Skúšali sme viacero kontaktov, všetko zlyhalo. Máme len potvrdenú informáciu, že všetky vincentky sú v poriadku s výnimkou dvoch Haiťaniek,“ prezradila sestra Anna Blehová. Aj napriek strohým správam však vedela opísať, čo rehoľníčka na ostrove robí v týchto dňoch.
„Určite ošetruje zranených, ak sa to v tom zmätku a ruinách aspoň trochu dá. Vedela by za človeka položiť aj život.“ Cigenpalová je profesionálna zdravotníčka, ostatne ako všetky misionárky, ktoré odchádzajú do podobných krajín. Lekárov je málo, a často musia zasahovať samy.
Keď pricestovala na Haiti pred tromi rokmi, sestrám rozprávala o obrovskej chudobe. „Nie sú tam poriadne cesty, takmer žiadne autá, nie všade je elektrina, niekde na dedinách si ju vyrábajú ručne,“ pokračovala Blehová. Funguje tam výmenný obchod, ľudia vymieňajú obilie za hrnce, nemajú peniaze na to, aby si niečo kúpili.
Keď misionárka pôsobila v zdravotníckom stredisku v predmestí Cité le Soleil, dozvedela sa o ľuďoch, ktorí z hladu a chudoby nemôžu jednoducho zájsť do nemocnice. Neskôr objavila množstvo detí, ktoré nemali šancu dokončiť aspoň základnú školu. Rodiny si to nemohli dovoliť. „Deti musia chodiť ďaleko. Pešo a naboso. Škola je často jediným miestom, kde sa môžu najesť. Kto sa naje raz denne, je na tom dobre,“ dodala Blehová.
Sestra tiež chodila do odľahlejších kútov krajiny s potravinami. Ľudí zvolávala veľkou trúbou a popri tom ich očkovala proti infekčným chorobám. Jej obetavosť však najlepšie vykreslila spomienka na Haitské Vianoce. „Predstavená im vtedy dala menšiu sumu, aby si kúpili niečo pre seba. A ona tie peniaze zobrala a kúpila somárika pre matku s niekoľkými deťmi. Boli zúfalí a toto zviera by im vraj trochu pomohlo.“
Misionári sa zvyknú po troch rokoch vrátiť na Slovensko na akúsi dovolenku. Zotaviť sa, preliečiť sa. Hoci sestra Anna rozprávala o prvotnom šoku, nevedela sa podľa Blehovej dočkať, kedy sa tam vráti. „Haiťania jej prirástli k srdcu. S niektorými sa síce pracovalo ťažko, boli zatrpknutí z toho, čím všetkým musia prejsť. Niečo si stihnú vybudovať, zasiať alebo odchovať a zrazu príde hurikán, a nie jeden ale viacero do roka, a o všetko prídu. No predsa sú tam aj ľudia, ktorí sa dokážu zakaždým postaviť na nohy.“